Mária Banášová: Človek je ako oliva

študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Výtvarnej akadémii v Berlíne. Svoju keramickú tvorbu prezentovala na výstavách na Slovensku, v Maďarsku, Nemecku, Rakúsku a Poľsku. Jej diela sa nachádzajú aj v súkromných zbierkach v Taiwane, Japonsku, Juhoafrickej republike, vo Švajčiarsku a v USA. V roku 2008 bola ocenená cenou Zlatý gunár. Od devätnástich rokov je vydatá za spisovateľa Jozefa Banáša, má dve dcéry, Máriu a Adelu, a vnučku Natáliu.

Osem rokov ste prevádzkovali čajovňu, ktorú ste dokonca sama zariadili. Potom ste sa rozhodli dať ju do prenájmu. Prečo?

S nápadom zriadiť čajovňu prišla moja staršia dcéra Mária so zaťom. Zať však dostal pracovnú ponuku v Prahe, a tak napokon celá prevádzka ostala na mne. Všetci doma mi hovorili: Veď ty si aj tak doma, to zvládneš. Myslela som si, že popri čajovni budem môcť ďalej pracovať ako výtvarníčka, ale to sa, samozrejme, nedalo. Osem rokov som si v mojom odbore ani neškrtla. Napokon som si povedala, že bude lepšie čajovňu prenajať, aby som sa mohla vrátiť k svojmu povolaniu.

Čajovňa vás však určite veľa naučila. Viete, aké čajíky zaberajú na rôzne neduhy?

Nejaký veľký odborník som nikdy nebola, ale doma sme si vždy sušili bylinky, ktoré sme nazbierali v prírode alebo dopestovali doma v záhrade. Celý život sa zaoberám zdravou výživou a všetkým, čo patrí k zdravému a ekologickému životnému štýlu. Nedávno som si na staré kolená urobila kurz o permakultúre, doma splachujeme dažďovou vodou, používame nízkoenergetické žiarovky, triedime odpad a na Vianoce som dostala solárny varič, ktorý varí na slnečnú energiu.

Čo vás motivuje k takémuto spôsobu života?

Dalo by sa povedať, že človek je ako oliva. Vždy vydá zo seba to najlepšie, až keď je pritlačený k múru. Mňa priviedli k zdravému životu okolnosti. Vydávala som sa ako devätnásťročná, o dva roky neskôr som už mala dieťa. Všetko bolo super, s manželom sme si hovorili, že keď dcérka podrastie, dáme ju do jaslí a ja pôjdem zase pracovať. Môj muž mal vtedy začiatočnícky plat, z ktorého by sa nám len ťažko žilo. No napokon nám aj tak nič iné neostalo, lebo dieťa bolo v jasliach stále choré a ja som musela ostať doma dlhšie, než som plánovala. Museli sme vyžiť z minima a k tomu ešte splácať pôžičku. A tak som začala rozmýšľať, kde by sa dalo ušetriť. Zistila som, že mäso k životu vlastne nepotrebujem, čo bola dosť veľká fi nančná položka. Aby sme boli zdraví, dbala som na to, aby sme mali na stole kapustu, cibuľu, cesnak, zemiaky a strukoviny. Napodiv sme si pri tejto chudobnej strave vyriešili rôzne zdravotné problémy. A tak sme pri vegetariánstve už zostali, aj keď sme na tom boli neskôr fi - nančne lepšie.

Manžel sa vášmu stravovaniu bez problémov prispôsobil?

Spočiatku to nebolo celkom jednoduché, vždy som mu radšej pridala na tanier kúsok mäska, aby nefrfl al. Neraz mi vravel: Pozri sa, ani deti to nechcú jesť! Pritom obe dcéry mali vždy všetko zjedené a nechápavo sa naňho pozerali (smiech). Postupne sa však sám na sebe presvedčil, že vegetariánska strava je celkom dobrá vec a prispôsobil sa. Človek má pri nej viac energie, nezaťažuje trávenie, a tak má celkovo výkonnejší imunitný systém a ľahšie si poradí napríklad s hocijakou virózou.

Keď boli vaše dcéry malé, pracovali ste ako výtvarníčka alebo ste vtedy robili niečo iné?

Po skončení školy som nemala prostriedky na to, aby som si zariadila dielňu, preto som začala pracovať v reklamnom podniku Erpo, kde som robila animované šoty. Vlastne som za túto skúsenosť vďačná, lebo ma naučila vyjadrovať sa v skratke. Niekedy som musela vtesnať do pol minúty akciu, ktorá musela mať nejakú pointu. Až keď mala mladšia dcéra Adelka dva roky, začala som doma formovať veci z hliny, ktoré som však nemala kde vypáliť. S keramikou som sa rozbehla, až keď sme sa presťahovali do Berlína, kde manžel pôsobil v diplomacii. Tam bolo oveľa jednoduchšie dostať sa k materiálu, postupne som si našetrila na malú piecku a začala tvoriť.

Diplomati boli za minulého režimu pod prísnym dohľadom štátnych orgánov. Vraj boli odpočúvaní aj doma v súkromí. Ako ste to znášali?

S manželom sme to veľmi neriešili. Občas, keď sme sa doma pohádali, tak sme si vraveli, že tí, čo to niekde počúvajú, musia mať z toho dobrú zábavu, ale inak sme žili pomerne slobodne. Stretávali sme sa, s kým sme chceli, ja som si dokonca urobila čiastkové štúdium na vysokej škole, čo ma zase posunulo ďalej.

Váš manžel musel byť ako diplomat členom komunistickej strany. Neprekážalo vám to?

Pamätám sa, že keď za ním prišli súdruhovia z práce a navrhli mu členstvo v strane, tak sme si doma spolu poplakali. Obaja sme prežívali veľmi citlivo šesťdesiaty ôsmy rok a vedeli sme, že socialistický režim je jedna veľká fraška. No ak ste chceli v tej dobe prežiť, museli ste sa nejako zaradiť. Myslím si, že z môjho muža nemali vždy v strane veľkú radosť. Ako mladý bol veľmi impulzívny, bol ako neriadená strela a nebyť toho, že mal v živote obrovské šťastie, neviem, ako by dopadol...

Ako sa stal vlastne diplomatom?

Raz sme pozerali v televízii televízny klub mladých, kde vystupoval akýsi pán Kadnár a hovoril o práci v diplomacii. Môj muž sa za ním vydal do Prahy na ministerstvo zahraničných vecí, zavolal mu a povedal: Dobrý deň, ja by som chcel u vás pracovať.

To znie dosť naivne...

Áno, on bol celý život taký.

Po návrate z Berlína ste sa stali výtvarníčkou na plný úväzok?

Nikdy som nemala štátne zákazky, robila som len malé sošky, ktoré som predávala cez Dielo. Keďže sa vždy vypredali, dalo sa z toho celkom slušne vyžiť.

Lepšie ako dnes?

Mám pocit, že dnes dávajú ľudia menej peňazí na umenie. Buď nemajú financie, alebo ak ich majú, tak ich radšej dajú na iné veci, napríklad na let vrtuľníkom alebo na večeru v Miláne. Pamätám sa, že cez Dielo si kedysi kupovali moje sošky mladí ľudia na stokorunové splátky. To by sa dnes asi nestalo.

Čo vás vlastne najviac motivuje pri vašej práci?

Keď robíte akúkoľvek tvorivú prácu, je to vaše osobné vyjadrenie. Človek vníma okolie a to, čo vníma, absorbuje do seba, aby to potom mohol tvorivým spôsobom nejako vyventilovať, vyjadriť. Keďže ja som keramikárka, mojím vyjadrovacím prostriedkom je hlina.

A čo sa ňou snažíte povedať svetu?

Napríklad, že človek by mal mať zodpovedný prístup k sebe a svojmu okoliu. To, čo si z prírody vezme, by mal aj vrátiť a myslieť pritom na budúce generácie, nielen na seba.

Snažili ste sa podľa tejto filozofi e vychovávať aj svoje deti?

Ako vnímali vaše ekologické nadšenie, keď boli malé? Mala som veľké šťastie na deti. Vždy boli veľmi dobré a rozumeli všetkému, čo sa okolo nich dialo. Zásady, ktoré si odniesli z domu, im vydržali dodnes. Akurát Adelka, keďže je veľmi zaneprázdnená, sa občas trochu stratí, ale potom sa vždy rýchlo znovu nájde a vráti na pravú cestu.

Ako prežívate jej veľkú popularitu?

Nikdy som to celkom nepochopila (smiech). Pre mňa je Adelka moje dieťa a keď ju vidím v televízii, mám pocit, akoby ani nešlo o ňu, ale o niekoho cudzieho. Spočiatku som sa občas trápila, keď o nej noviny napísali nejaké nepravdivé informácie, ale človek si napokon zvykne na všetko... Riadim sa heslom, že všetko v živote má nejaký význam, aj to dobré, aj to zlé. Hlavne, že sme zdraví.

S vaším manželom ste už obaja na dôchodku. Netrpíte ponorkovou chorobou, keď ste spolu stále doma?

My sa vlastne celý deň nevidíme. On je zalezený vo svojej pracovni, píše, ja zase v dielni. Akurát na obed uvarím niečo ľahké, napríklad cestovinu so šalátom, na chvíľu sa stretneme, najeme sa a potom si ideme zase každý po svojom.

Žijete s ním od svojich šestnástich rokov. Nikdy vám nenapadlo, že by ste mali vyskúšať aj vzťahy s iným mužmi?

Tak nad týmto som naozaj nerozmýšľala. Niežeby ma nikdy nepriťahovali iní muži, ale viete, keď sa človek zamyslí nad tým, na čom mu v živote skutočne záleží, nemá chuť pokúšať osud. Podľa mňa, keď si zvolíte istú cestu, mali by ste prijať za svoje rozhodnutie zodpovednosť a neschádzať z nej. Inak sa vám stane, že budete stále začínať od nuly a točiť sa v kruhu.

Mária Banášová (58)