Hana Převrátilová: Chodím s kožou na trh

Nedávno ste sa vrátili z Milánskeho týždňa módy, boli ste tam pracovne?

Čiastočne áno, aj vzhľadom na moju pozíciu módneho redaktora. Ale šla som tam aj súkromne. Mám za sebou pomerne náročné pracovné obdobie a dostala som možnosť trochu si oddýchnuť. Som typ, ktorý dokáže relaxovať aj pri nakupovaní, lebo konečne nemusím hľadať veci pre niekoho iného, ale pre seba.

Máte nejaký nakupovací úlet? Napríklad zbierku kabeliek alebo niečo podobné?

Môj úlet sú topánky. Keď som začala pracovať v časopise, počas prvého pol roka som si kúpila možno pätnásť párov. Dnes ich už toľko, samozrejme, nenakupujem, ale z každej cesty si aj tak nejaké donesiem. Teraz by som na ne potrebovala veľkú skriňu (smiech). Je ťažké robiť s handrami a nechcieť ich vlastniť. Ide do istej miery o zberateľskú vášeň. Keďže nemám na krku žiadnu hypotéku, môžem si dovoliť byť márnivá. Dvakrát do roka idem niekam do zahraničia, odkiaľ si prinesiem zaujímavé kúsky vrátane látok, ktoré použijem pri tvorbe.

Niekedy mám pocit, že plesové trendy určujú viac klientky než dizajnéri. Jeden rok sú dámy na plese nastavené jedným smerom, druhý rok iným. Voľba šiat vždy záleží na predstave a aj finančných možnostiach tej-ktorej dámy. Nech je však módne čokoľvek, základnou podmienkou je, aby bola žena v šatách krásna, lebo spoločenské šaty odkryjú všetko, každý detail postavy. Návrhár sa má snažiť, aby šaty vystihli osobnosť dámy. Mal by spraviť maximum, aby v nich dobre vyzerala a dobre sa cítila. Každý z nás dizajnérov sa o to pokúša, ale ak sa niekto snaží vytvoriť najkrajšie šaty na svete, ide do prehraného boja, lebo také neexistujú. Vytvoriť sa dajú len šaty, v ktorých sa žena cíti dobre.

Aký je u nás záujem o prácu domácich návrhárov?

Súvisí, samozrejme, s ekonomickou situáciou v krajine a s tým, aké percento žien si môže dovoliť obliecť niečo od dizajnéra. Na druhej strane na Slovensku neexistuje skutočný textilný priemysel. Všetky obchodné centrá sú plné zahraničných značiek. A slovenské? Neviem, či vôbec máme nejakú ekonomicky efektívnu značku. Nikto nie je schopný konkurovať reťazcom ako Mango, H&M alebo Zara, ktoré vyrábajú v Ázii v tisícových nákladoch za nízke ceny. Keď chce mať Slovenka šaty od domáceho dizajnéra, nemá si kde vybrať. V zahraničnom obchode značky Versace alebo Dior klientka vie presne, aký dizajn a cenu môže očakávať. Ale kto z bežných spotrebiteľov odhadne, aké nohavice by im navrhol Boris Hanečka na sezónu 2011? Nikto. U nás módny priemysel, žiaľ, nefunguje tak ako vo svete a ja obdivujem ženy, ktoré sa rozhodnú investovať svoje peniaze do šiat od domáceho návrhára. Naša práca nie je tak čitateľná ako u renomovaných zahraničných tvorcov. Málokto vytvára kontinuálne dve kolekcie do roka, čo je jedna z hlavných podmienok toho, aby sa nazýval dizajnérom.

Vo svojich kolekciách používate najmä čiernu farbu. Čím je pre vás významná?

Nikdy som nad tým nerozmýšľala. Je asi prirodzenou súčasťou mojej osoby, no nie som smutný človek. Je to prvá farba, ktorá mi napadne, ale nepoužívam len čiernu. Snažím sa dopracovať k harmónii. Každý sme iný a mne momentálne vyhovujú tlmené, možno až temné farby. Viem si s nimi asi viac rady. Móda sa však mení šialeným tempom a možno na mňa čoskoro príde ružové obdobie. Určite by som vedela navrhnúť aj ružové šaty! (smiech).

Odkiaľ beriete inšpiráciu pre svoje návrhy?

U mňa je tvorba vždy spojená s pocitom, ktorý mnou prebehne. Napríklad na poslednú prehliadku Orange Fashion Show v decembri boli pre mňa inšpiráciou historické protézy.
Na prehliadke ich ľudia vnímali skôr ako brnenie. Fascinovalo ma pri nich kontrastné spojenie dokonale vytvarovanej kože s jemnejším materiálom. Až v druhom pláne tam možno bola aj spojitosť s Johankou z Arcu. K tomu sme sa snažili čiastočne napomôcť aj výberom a stylingom dievčat. Nemali pôsobiť príliš žensky a vôbec nie sexi.

Ako vzniká taká kolekcia na prehliadku?

U mňa hrajú emócie dôležitú úlohu. Nie som typ dizajnéra, ktorý si nakreslí dvesto skíc a hľadá riešenie najmä na papieri. Aj ja si síce kreslím, ale ide skôr o zachytenie prvotných ideí a niektorých strihových riešení. Ale emócia, ktorú sa snažím do každej kolekcie nejakým spôsobom pretaviť, je často tak prchavá, že ju nosím hlavne vo svojej hlave. Radšej pracujem už priamo s materiálom. Pri poslednej kolekcii som však už musela mať všetko presne technicky rozkreslené, lebo mi s ňou pomáhali krajčíri. Doteraz som si všetky kolekcie šila zo sedemdesiatich percent sama, ale teraz som bola natoľko pracovne vyťažená, že by som to za šesť týždňov, ktoré som mala k dispozícii, nezvládla. Pomáhala mi dizajnérka šperkov Lucia Babjaková, grafická dizajnérka Lucia Pelikantová, ktorá robila návrhy na výšivky, a pracovala som aj s piatimi krajčírmi, ktorí to všetko dávali dokopy. Na prehliadke je pod šatami podpísaný jeden človek, ale vždy je za tým tímová hra.

Čo vám viac vyhovuje, robiť kolekciu sama alebo v spolupráci s ďalšími ľuďmi?

Keď sme na jeseň začínali tvoriť v rámci kolektívu, chytila ma panika, či to zvládneme. Mala som vtedy veľa práce v televízii aj v redakcii a nemohla som si dovoliť zavrieť sa na šesť týždňov do ateliéru. Keď tvorím sama, môžem prácu viac korigovať, som schopná sa ešte v polovici cesty otočiť a ísť iným smerom. Teraz som zadala jasnú úlohu a naspäť som dostala konkrétny kus odevu. Robili sme skúšky a šaty s krajčírmi priebežne korigovali, ale výsledok bol viac-menej v ich rukách. Celkovo to bola výborná skúsenosť, aj keď finančne náročnejšia. Nemohla by som si ju dovoliť, keby som nemala ďalšie aktivity, ktoré mi prinášajú prostriedky na financovanie tohto koníčka. Pripravenie autorskej kolekcie viac menej nenositeľných modelov je dnes skôr luxus.

Ako ste sa vlastne dostali k móde?
Neviem, mám pocit, že som sa pre ňu narodila. Moja mama a babička si šili preto, lebo chceli byť iné ako ostatní a ja som si už od detstva šila šatôčky pre bábiky, čo nie je nič výnimočné a povie to azda každý návrhár. Ale keď som mala asi desať-dvanásť rokov, mama mi zakázala priblížiť sa k šijaciemu stroju, aby som si neublížila. Potajme som si ušila nejakú košeľu tak, že som ručne krútila kolieskom na šijacom stroji, lebo jeho skriňa bola zamknutá. Keď ma mama videla, uvedomila si, že nemá význam niečo mi zakazovať, a tak som začala šiť (smiech). Ako väčšia som sa prihlásila na súťaž Mladý módny tvorca a postupne som začala byť aktívnejšia. Nikdy som však neštudovala textil, som absolútny samouk a robím len to, čo ma baví.

Čo považujete doteraz za svoj najväčší úspech?

Nezakladám si príliš na hmatateľných úspechoch. Som si vedomá, že nerobím komerčné veci pre bežného spotrebiteľa. Móda je nesmierne rýchle odvetvie, každého pol sa roka mení. Človek žije pre nejakú sezónu, ktorá lusknutím prsta vyprchá a príde nová. Neviem, či je relevantné v takomto prostredí hovoriť, že som na niečo hrdá, ale čo by som mohla spomenúť, je kabátik Andrey Cocherovej, ktorý mala na Plese v opere. Bolo na ňom odrobenej veľa ručnej práce. S kolegyňou sme ho vyšívali sto šesťdesiat hodín čistého času a krajčírka ho potom ručne zošívala dokopy. Ide o moju najhorúcejšiu vec a trúfam si povedať, že je to naozaj couture v pravom zmysle slova.

Kto je vám blízky zo svetovej módy?

Oslovujú ma skôr avantgardnejší dizajnéri, ktorí prinášajú do módy trochu nový pohľad a progres, takže nespomeniem mená, ktoré sú všeobecne známe ako Dior, alebo Chanel. Mám rada Neila Barretta, Garetha Pugha, Maison Martin Margiela, ale samozrejme aj Alexandra McQueena, alebo Vivienne Westwoodovú. Na módnu prehliadku sa treba pozerať ako na inšpiráciu, nie ako na oblečenie na ulicu. Extravagantné a uletené modely nám majú sprostredkovať určitú náladu, cestu, filozofiu obliekania, ktorou by sme sa mohli uberať.

A ako vnímate tvorbu našich domácich dizajnérov?

Je ťažké nebyť osobná, lebo ako štylistka s našimi návrhármi bežne spolupracujem. Na Slovensku je stále viac a viac šikovných ľudí, naposledy ma takto zaujala tvorba Zlatice Hujbertovej. Osobne som si najbližšie s Borisom Hanečkom. Máme vzťah založený na kamarátstve aj na kolegialite. Spolu s Marcelom Holubcom tvoríme akúsi trojicu veľmi dobrých kamarátov, ktorí sa vedia otvorene a kriticky porozprávať o svojej tvorbe, chválime sa za úspechy a kritizujeme za nepodarky.

Dáte si teda pri tvorbe aj poradiť?

Niekedy sa podľa Borisovej rady zariadim, inokedy ma skôr presvedčí o opaku alebo utvrdí v tom, čo si myslím. Som však presvedčená, že nikto z nás troch nie je ovplyvniteľný, inak by sme nemohli robiť to, čo robíme. Môžem si do svojej práce nechať hovoriť, ale nakoniec idem aj tak s kožou na trh ja.

Pôsobíte aj ako štylistka v rôznych televíznych projektoch, kde robíte s hotovými odevmi, čo vám to dáva?

Túto prácu ľudia často hodnotia aj kritizujú. Žiaľ, estetika a krása sú veci, ktoré sa nedajú exaktne merať či hodnotiť. Naposledy som robila na Talentmánii. Pri priamych prenosoch ide o absolútne adrenalínovú záležitosť a keď sa po pol roku skončí, človeku chýba. Ťažko sa vysvetľuje niekomu, kto to nezažil, prečo sme s tímom štylistov ochotní „položiť život“ len preto, aby sme o pol siedmej večer pred vysielaním zohnali fialové pančušky. Chceme skrátka spraviť maximum, aby sa účinkujúci cítil dobre, aby bolo oblečenie pre neho podporou a nie príťažou. Nesnažíme sa ho principiálne meniť, možno len trošku učesať, aby na kamere nepôsobil rušivo. Ako osoba zodpovedná za styling však musím počúvať názor režiséra, dramaturga a svoje slovo má aj hlavný kameraman. Nie so všetkým, čo je na obrazovke sa stopercentne stotožňujem, ale vždy ide o kompromis. A čo mi styling dáva? Obrovský odstup od vlastnej tvorby, nadhľad nad tým, čo robím. Myslím, že mi profesionálne pomohol vyzrieť.

Hana Převrátilová (37)

narodila sa v Prahe. Na slovenskom módnom trhu sa pohybuje už viac ako dvadsať rokov. Na Bratislavských módnych dňoch 2010 získala cenu Dunajská perla za najväčší prínos v móde a cenu za kolekciu sezóny. Okrem vlastného dizajnu pôsobí ako štylistka v rôznych televíznych projektoch, napríklad Talentmánia, Slovensko má talent, Nevesta pre milionára, Nákupná horúčka, Big Brother. Pracuje aj ako módna redaktorka slovenského lifestylového mesačníka pre ženy. Oblieka rôzne osobnosti spoločenského života. Naposledy vytvorila večerné šaty na Ples v opere pre Andreu Cocherovú, riaditeľku úseku komunikácie a značky spoločnosti Orange.