Dvadsaťročná Kristína sa rozhodla, že ukáže celej rodine, ako veľmi má všetkých rada. „Nikdy sme si neprejavovali, že sa máme radi. Ale keď to funguje v iných famíliách, prečo nie u nás?“ pýtala sa sama seba. Na osobný výlev citov nemala dosť odvahy, preto sa rozhodla pre jednoduché riešenie – esemesku so stručným textom „mam ta rada“. A potom nedočkavo čakala na reakcie svojich najbližších.
Vlastne, odpovede sa dočkala len jednej. Mama jej vystrašene volala, či je v poriadku a nič sa jej nestalo. Sestra si myslela, že si pomýlila telefónne číslo. A otec? Ani si nevšimol, že mu nejaká správa prišla... Kristínina rodina nie je jediná, v ktorej sú hlasné prejavy citov neznámym pojmom. Psychologička Zuzana Podkonická zo Psychologického a vzdelávacieho centra Salvus vysvetľuje možné dôvody:
„Mnoho z nás nie je spojených so svojím citovým životom. Naše city si neuvedomujeme a niekedy ich potláčame, lebo sme sa to naučili v rodine, spoločnosti alebo v nejakých životných situáciách, ktoré sme nevedeli spracovať na citovej úrovni. V takomto prípade city neprejavujeme, lebo si ich ani neuvedomujeme. V prípade, že si city uvedomujeme a vieme, čo sa deje v našom vnútri, je niekoľko dôvodov, prečo ich neprejaviť alebo prečo sa nám prejavujú ťažko. Prejavením citu sa otvárame okolitému svetu, otvárame svoje vnútro a tým sa stávame zraniteľnejšími. Strach z toho, že nami prejavený cit bude odmietnutý, je tiež jednou z príčin, prečo si ho nechávame pre seba. V niektorých kultúrach je dokonca prejavenie emócií brané ako prejav slabosti.“
Nech žije romantika
Pamätáte si časy, keď deti svojim rodičom alebo prarodičom vykali, alebo, nebodaj, onikali? Nepochybne sa mali rovnako radi ako v dnešných rodinách, ale vrúcne prejavy sa jednoducho vtedy nenosili. Dôležité bolo pomáhať doma a poslúchať. Dnes máme televíziu plnú romantických filmov, kde sú slová lásky úplnou samozrejmosťou, preto sa postupne zmenil aj náš pohľad na túto tému.
Niektorí rodičia vedú svoje deti k prejavovaniu citov už od detstva, no napriek tomu stále existujú rodiny, v ktorých sa výlevy pozitívnych emócií príliš nenosia. Z nedostatočného prejavovania citov bývajú najčastejšie obviňovaní muži. Možno preto, že pohľad do ich vnútra je pre nich neraz niečo veľmi cenné, čo by mohlo ľahko odhaliť ich zraniteľnosť.
Určite ste sa stretli aj so zaužívaným klišé typu „chlapci predsa neplačú“. Napokon, keď sa lepšie zamyslíme, na akých filmoch či seriáloch so silnými hrdinami typu Batman vyrastali naše polovičky, asi sa im ani nemôžeme čudovať, ak im prejavovanie citov jednoducho nepripadá hodné pravého chlapa. Bolo by však neférové tvrdiť, že len muži majú problém s prejavovaním citov.
To, že nemáte potrebu nahlas všetkým vykričať, čo práve prežívate vo svojom vnútri, ešte neznamená, že nijaké city nemáte. Veď je množstvo spôsobov, ako ich dať najavo. Náklonnosť k partnerovi môžete vyjadriť láskyplným pohľadom, úsmevom, objatím, pohladkaním... Možností je nekonečne veľa. „Intenzita prejavovania 
je veľmi individuálna na strane prejavujúceho, takisto ako na strane potrieb prijímajúceho. Závisí od typu osobnosti,“ vysvetľuje psychologička. Každému skrátka vyhovuje niečo iné.
Vysoká škola citov
Pre niekoho je bežné hovoriť svojmu partnerovi každý deň zázračné slová „milujem ťa“ a to isté očakáva aj od neho. Je dôležité hovoriť o svojich citoch k partnerstve? „Komunikácia je veľmi dôležitá. Pomáha identifi kovať, objasniť, spracovať aj vyriešiť mnoho problémov,“ tvrdí Podkonická. Prečo dovoliť citom, aby vyplávali na povrch? Ide o akúsi očistu, človek potrebuje zo seba dostať von vnútorné napätie a postupne uvoľňovať svoje pocity.
Ďalším dôvodom je, že prejavovanie citov sa spätne odráža v našom osobnom živote. Ak partnerovi dávate najavo, ako vám na ňom veľmi záleží, bude sa cítiť milovaný a spokojnejší. Naopak, prílišná citová chladnosť môže byť dôvodom na rozpojenie ciest dvoch ľudí. Najjednoduchšou, ale často zároveň aj najťažšou formou, je povedať partnerovi na rovinu, ako ho máme rady. Na verbálne prejavovanie citov nie je každý stavaný. Slová lásky sa dajú vynútiť len ťažko.
Dá sa to naučiť? Áno, ale musíme sa vyzbrojiť obrovskou dávkou trpezlivosti. Psychologička potvrdzuje, že je to aj vecou cviku. Ak však váš partner patrí do kategórie „zarytý introvert“, ktorý si svoje city stráži ako najcennejší poklad, musíte sa zmieriť s tým, že sa šmahom ruky nepremení na niekoho, kto vám bez problémov vyloží srdce na dlani. Predovšetkým ho do ničoho nenúťte. Na druhej strane, existujú ľudia, ktorí majú potrebu hovoriť o svojich citoch neustále.
Aká frekvencia prejavov je ešte v norme? Zuzana Podkonická tvrdí, že je to veľmi individuálne. Podstatné je, aby to bolo vyhovujúce pre vás oboch. Takže, kedy ste naposledy povedali svojmu partnerovi, ako ho ľúbite, prípadne ho len tak z ničoho nič objali? Veď to nemusí byť len v čase, keď sa všetky obchody zaodejú do ružovej a vládnuť začínajú čokoládové srdiečka a červené ruže...
Ako sa naučiť prejavovať city
- Nenúťte sa do ničoho.
- Skúste bojovať s pocitom, ktorý vás brzdí v spontánnej reakcii a nahovára vám, že to nezvládnete. Sú vaše obavy z neprijatia vyznania opodstatnené?
- Na citové prejavy si vyberte vhodný okamih. Najlepšie je zvoliť známe prostredie, v ktorom sa cítite ako doma.
K téme sa vyjadruje: Zuzana Podkonická, psychologička, www.salvus.sk
Vyberáme z vašich odpovedí, ktoré ste nám poslali v rámci našej internetovej ankety uverejnenej na www.zena.sme.sk
Pochádzam z rodiny, kde je prejavovanie citov samozrejmosťou, čo, žiaľ, nebol prípad môjho muža. Už na začiatku vzťahu sme s tým mali problémy, vedela som, že ma miluje, ale nevedel mi to dať najavo. Pomaly, krôčik po krôčiku sme sa učili, ako prejaviť lásku, že dostať pusu len tak nie je hriech. Po narodení nášho prvého syna už dokázal dať pusu na dobrú noc jemu aj mne. Obrovský úspech. Dal by nám všetko na svete, ale povedať len tak „ľúbim ťa“ bol stále problém. Úspešne sme bojovali ďalej, jeho kroky boli malé, ale krásne. Každé prejavenie citov bol veľký úspech. Keď sa nám narodil druhý syn, boli sme tak ďaleko, že mi manžel priniesol kvety a povedal mi, ako ma miluje. Dnes dostanem bozk na privítanie i na rozlúčku, hoci odchádza len na chvíľku. Takisto i synovia, ktorí stoja pri okne, aby mu mohli zakývať. Keď to nestihnú, už aj telefonuje, čo sa stalo, že mu to chýba. Moje 10-ročné snaženie sa skončilo úspechom, takže aj ostatným ženám radím, aby mali s chlapmi trpezlivosť, aj tie najchladnejšie srdcia sa dajú roztopiť, len im treba trošku pomôcť.
Jana Č.
U nás v rodine je bežné, že si prejavujeme city a hovoríme si, že sa máme radi. Niekedy je to formou objatí, inokedy slovne alebo činmi. Ja osobne sa snažím prejavovať city čo najčastejšie. Jednoducho potešiť ľudí. Robí mi to radosť a je veľmi pekné a milé, keď človek vidí, že niekomu na ňom záleží. A čo je prehnané v oblasti citov? Ťažko povedať. Myslím si, že city prejavovať treba a je lepšie, keď je to až príliš, ako keby toho malo byť málo. Láska je v živote veľmi dôležitá. Bez nej by boli naše životy veľmi prázdne.
Bronislava D.
Sme rodina, v ktorej je prevaha mužov, takže s prejavovaním citov je to ťažšie. Ak niekto chce dať tomu druhému najavo, že ho má rád, buchne ho po chrbte. Ja ako žena prejavujem city, samozrejme, často, ale ostatní na mňa väčšinou iba nechápavo pozerajú, tak to nechám tak. Ale hysterická nie som, to je podľa mňa prehnané prejavovanie citov. Nedostačujúce je podľa mňa, naopak, prejavovanie citov v tichosti.
Marta M.
Je známe, že mnohým mužom je zaťažko vyznať lásku slovami. Môjmu partnerovi napodiv nerobilo žiadny problém povedať „ľúbim ťa“ alebo mi dať pusu na verejnosti. Toto sa mi však ako úprimný prejav lásky nepozdáva. Hlavne keď slová nekorešpondujú so skutkami. Keď vidím manželov, ktorí si žijú každý svoj život a majú mimomanželský vzťah, ich bozky na verejnosti mi pripadajú len ako veľká pretvárka pred okolím. S mojím partnerom sme si zvykli prejavovať lásku silným a dlhým objatím, a práve to nám dodáva pocit, že sme milovaní.
Jarmila S.
Vetu „ľúbim ťa“ alebo iné milé slovo hovorím partnerovi každý deň, nechýba pohladenie, objatie, poďakovanie, niekedy darček len tak z lásky. U partnera to je trochu inak, slová idú ťažšie, ako by som chcela, aby mi povedal „ľúbim ťa“ len tak, musela by som mu pomôcť našpúliť pery. Stačí však, aby ma začalo škrabať v hrdle a on beží po tabletky na cmúľanie, uvarí mi čaj a prinesie deku. Viem, že ma ľúbi, len to ukáže inak. Je úplne jedno, ako si prejavujeme city a kto ich prejavuje častejšie, cítime, že sa ľúbime, a to je podstatné. Všetko je iba o našich pocitoch, o ktorých sa musíme spolu rozprávať.
Erika H. 
Vôňu Police Passion Woman za príspevok do ankety vyhráva Jana Čúzyová z Nitry.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
