Čo na hlavu?

Dôvodov, prečo ľudia (najmä ženy) nosia namiesto vlastných vlasov ich náhradu, je viacero. Ako hovorí internetová wikipedia, jeden je estetický, druhý módny a tretí zdravotný. K nim sa ešte pridávajú menej podstatné dôvody: náboženské či kultúrne.

Kým pre niektoré ženy sú parochne len veľkolepým módnym vyhlásením, iné nosia parochňu ako prostriedok, ako získať dôležitú psychickú podporu, napríklad po chemoterapii. Niekedy však parochňa zakrýva len nie veľmi vydarené experimentovanie s agresívnymi farbami na vlasy.

Zlatá éra

Pôvodne parochňa slúžila ako ozdoba hlavy pre kráľov a bojovníkov, no v starovekom Ríme začali nosiť parochne (a príčesky) aj ženy, ktoré sa často zahľadeli do plavých vlasov, ktoré spoznali u germánskych žien.

Po páde rímskeho impéria však umelé vlasy na európskom kontinente končia. Viac ako tisícročie o nich nik ani nechyruje, ale nakoniec sa predsa len objavia na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a jeho nasledovníkov.

Od polovice 17. storočia móda smerovala k väčšej štylizácii a umelosti. Šatám sa prispôsobila aj pokrývka hlavy. Nenadarmo sa hovorí, že najbohatším obdobím v histórii účesu je rokoko, keď zložitosť a rafinovanosť v úprave vlasov pomocou vystužených parochní, krajok, kvetín, stúh, hrebeňov a iných ozdôb dosiahla vrchol.

Sama parochňa, ktorej kučeravé pramene zväčšujú hlavu a padajú na ramená, sa prvýkrát objavuje okolo roku 1640. Ako umelý prídavok je symbolom dôstojnosti a takmer núti k zbožšteniu panovníka či šľachtica, ktorý ju má na hlave. Ešte koncom storočia sa parochne rozšírili mimo Francúzska, nadobúdajú pyramídový tvar a zhotovujú sa zo svetlých vlasov.

Bežná záležitosť

Parochne sa v tom čase zhotovovali z ľudských vlasov či z podobných materiálov, ako sú konská srsť, ovčia vlna, rastlinné vlákna a hodváb. Podklad parochne tvorila látka alebo tenká koža, do ktorej sa všívali vlasy. Spočiatku sa tvorcovia parochní snažili verne napodobniť skutočné vlasy, no neskôr od toho upustili. Namiesto prirodzených vlasov tak vznikla móda veľkých hustých kučeravých parochní, ktoré často končili až na prsiach.

Parochne sa pudrovali a najmä u žien boli upravené do rozmanitých účesov (do podoby uzla, krátko zastrihnuté pod bradou, stiahnuté do copu alebo zviazané v sieťke na zadnej časti hlavy). Výrobcovia parochní sa združovali do cechov, z ktorých prvé vznikali v Paríži v druhej polovici 17. storočia.

O tom, že parochne už neboli len záležitosťou najvyšších vrstie, svedčí správa z Paríža z roku 1794: „Luxus krásneho pohlavia stúpa zo dňa na deň. Vidieť tu meštianky, ktoré majú na šatách dvetisíc libier, ich účes sa mení trikrát denne a pozostáva z troch rôznych parochní, čiernej, ktorá sa nosí ráno, hnedej na poobedie a plavej na večer, keď sa ide na prechádzku po bulvári. Za plavú parochňu sa platí šesťsto libier.“

Návrat

Koncom rokoka sa zmenili módne trendy a obľuba parochní prudko klesla. V nasledujúcich storočiach sa takmer výhradne používali už len ako náhrada za chýbajúce vlasy alebo ako ochrana pred nachladnutím hlavy.

Zachovali sa len v niektorých profesiách, ako napríklad u sudcov či u niektorých iných verejne činných osôb vo Veľkej Británii a v niektorých krajinách Britského spoločenstva národov. Pred tromi rokmi však predseda britského Vrchného súdu oznámil, že povinnosť nosiť parochne, ktoré sudcovia používali ako výraz svojej autority pri občianskych a rodinných kauzách, zaniká. Sudcovia ich musia naďalej nosiť len pri trestnoprávnych pojednávaniach.

Renesancia obľuby parochní nastáva v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v Spojených štátoch. Veľké obchodné domy zriadili špeciálne oddelenia a táto móda sa rozšírila späť do Európy. Módu umelých pokrývok hlavy pomáhali propagovať aj celebrity.

Najznámejšou bola asi speváčka Cher, ktorá štyridsať rokov zakrýva svoje rovné blond vlasy čiernymi kučerami. Zo Spojených štátov pochádza tiež zvyk nosiť parochne počas halloweenskeho sviatku ako súčasť strašidelného či bláznivého odevu.

Parochne medzitým postúpili natoľko, že v USA vznikla napríklad spoločnosť, ktorá vyrobila sériu parochní pre deti, inšpirovanú účesmi celebrít. S dredmi Boba Marleyho alebo prehadzovačkou Donalda Trumpa vraj má byť takto ozdobené dieťa hviezdou každej párty.

Z úplne iného dôvodu by mali umelú pokrývku hlavy nosiť židovské ženy. Zbierka predpisov Halacha požaduje od vydatých žien, aby používali pokrývku hlavy ako výraz skromnosti. Niektoré z nich preto preto volia parochňu.

Pravé alebo umelé?

Parochňa je doplnok, ktorý zmení imidž. Samozrejme, že parochne nájdeme napríklad na karnevaloch, vo vitrínach na figurínach, v divadlách alebo v televízii. Niekedy je to však nutnosť napríklad pre nedostatok vlastných vlasov či plešinu. Iní ľudia zase majú vlasy nekvalitné či nezdravé. Žiaľ, množstvo ľudí musí voliť parochňu aj z dôvodu chemoterapie, pri ktorej vlasy dočasne vypadajú.

Cieľom je, aby boli umelé vlasy nerozoznateľné od skutočných. Kvalitu a tým pádom aj cenu parochne určuje predovšetkým to, či je vyrobená ručne, alebo strojovo. Až na druhom mieste záleží na tom, či je z pravých, či umelých vlasov.

Bežná predstava je, že pravé vlasy sú na výrobu parochne vhodnejšie než umelé. O pravé vlasy sa však treba neustále správne starať. Sú náchylné na strapatenie, podliehajú slnečnému žiareniu, strácajú lesk a musia sa dofarbovať. Pri umelých vlasoch tieto problémy nehrozia. Je však pravda, že umelé nevyzerajú tak prirodzene ako pravé vlasy.

Pri rozhodovaní o parochni treba brať do úvahy najmä to, akým podmienkam budú vlasy vystavené. Pravé vlasy vypadávajú prirodzene, ale tiež potrebujú dostatočnú opateru, ktorú im ľudia nedokážu poskytnúť.
Čo sa týka spracovania parochne, odborníci väčšinou odporúčajú zvážiť, či ju človek bude nosiť často, alebo len príležitostne.

Ak chce parochňu nosiť každý deň a má vyzerať čo najprirodzenejšie, je najlepšie zvoliť ručné tkanie. Takéto parochne sú drahé, ale na druhej strane je parochňa kvalitne spracovaná a je robená na mieru. Ak má byť parochňa len jednorazovou ozdobou, napríklad na večierky či na iné spoločenské udalosti, je lepšie zvoliť si univerzálnu strojovo vyrobenú. Tá je cenovo dostupnejšia a je zastúpená v širokej škále vyhotovení od rôznych farieb, cez rôzne dĺžky až po najrôznejšie strihy.

Blond či tmavé?

Zaujímavé je, že pri výbere parochne zohráva úlohu aj miesto ich pôvodu. Internetová stránka www.slovanskevlasy.sk rozlišuje niekoľko druhov pravých vlasov. Prvým sú európske – slovanské vlasy, ktorých pôvodné nositeľky žijú najmä vo východnej Európe. Tieto vlasy sú dostupné v prirodzených odtieňoch hnedej až svetlej blond farby, sú rovné a vlnité a len zriedkavo kučeravé. Sú tiež najdrahšie.

Druhú skupinu tvoria kaukazské vlasy, ktoré sa svojou štruktúrou podobajú slovanským. Sú však o niečo pevnejšie a tmavšie – od hnedej po tmavohnedú farbu. Podobne ako európske vlasy sú rovné až mierne zvlnené a pohybujú sa v strednej cenovej kategórii.

Tretím typom sú ázijské vlasy, ktoré sa vyznačujú vysokou pevnosťou, sú hrubšie a farebne sa pohybujú od hnedej cez tmavohnedú po čiernu. Keďže trh s ázijskými vlasmi je takmer neobmedzený, tento typ patrí medzi lacnejšie.

Štvrtým, najvzácnejším typom sú zosvetlené európske vlasy. Keďže sa svetlé vlasy prirodzene vyskytujú najmenej často, treba na ne vraj čakať o niečo dlhšie. Vlasy, zosvetlené o niekoľko odtieňov, majú pôvod najmä v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine.

Nech si už človek vyberie akýkoľvek pôvod a akúkoľvek farbu vlasov, isté je, že parochne, na rozdiel od prirodzeného porastu na hlave, nemusia vydržať večne. Aj o parochňu sa treba pravidelne starať, česať ju, umývať a starostlivo skladovať. Keď pomôže zaujať či zvýšiť sebavedomie, prečo nie?