Eva Máziková: Život treba využiť, kým vládzeš

Každú chvíľu ste niekde na ceste – chvíľu v Nemecku, potom cestujete do Bratislavy, odskočíte si do Viedne, idete na otočku do Trnavy... Neunavuje vás to?

Mňa by unavovalo, keby som mala sedieť na jednom pľaci, pretože som kreatívny človek. Moje oči sú všade, všetko vnímam, preto nemôžem jazdiť autom. Keď za volantom zbadám priateľku, viem presne, čo má oblečené. Manžel mi nedovolí šoférovať, lebo som príliš hyperaktívna. Som rada, keď mám zaplnený deň rôznymi činnosťami, aj keď som semtam unavená. Zistila som, že aj keď sa cítim na štyridsaťpäť rokov, moje telo je inakšie. No život treba využiť, kým vládzeš.

Manžel vás musel vykúpiť, aby ste sa mohli oficiálne vydať do Nemecka. Nikdy ste neľutovali, že ste sa presťahovali?

Nie, nikdy. Asi to bolo tým, že som mohla chodiť na Slovensko, čo bolo pre mňa veľmi dôležité, lebo som nechcela, aby mali rodičia problémy, veď vieš, ako to vtedy bolo. Okrem toho som išla do veľmi dobrého prostredia. Manželova rodina je „clique“, čo znamená, že drží spolu. Každé dva týždne sme boli u nich na kávičke. Muži išli hrať kanastu, my ženy sme robili „kvak-kvak-kvák“, väčšinou okolo pol siedmej sme sa všetky pohádali a o siedmej sme išli robiť do kuchyne večeru. Niekto si myslí, že Nemci nedržia spolu, ale to nie je pravda. Bavoráci sú veľmi podobní Slovákom.

Učili ste manžela po slovensky?

Nie, lebo som nechcela, aby niečo rozumel (smiech). Ale nie, niečo vie, dokáže si už v slovenčine objednať. Veľmi sa o to nezaujíma, ale syn Benjamin rozpráva po slovensky dobre. Tvrdo, ale dobre. Aj ja si už prekladám z nemčiny do slovenčiny. Pravopis už napríklad vôbec neviem. Ale to je logické, veď od sedemdesiateho piateho je dlhý čas.

V Nemecku ste rozbehli kariéru v kozmetickom salóne. Ako ste sa k nemu prepracovali?

Veľmi jednoducho. Každá baba sa musí šminkovať, to je jasné. Dostávala som zaujímavé listy typu „pani Eva, vyzeráte dobre, povedzte, ako to robíte?“, pritom som robila to, čo všetky baby na Slovensku. Potom som sa zoznámila s majiteľom jedného veľmi dobrého hotela, kde si ma celá jeho rodinka obľúbila. Ponúkli mi miesto šéfky kozmetického salónu a poslali ma študovať. Po štyroch rokoch som si povedala, že to, čo môžem zarobiť jemu, môžem aj sama sebe a otvorila som si vlastný salón, ktorý som mala dvadsaťjeden rokov. Nikdy som si nemyslela, že niekedy niečo také spravím. Keby som bola mladšia, spravila by som si dermatologickú školu, vyštudovala za kožnú lekárku, lebo v tom je budúcnosť. Teraz s tým už veľkú dieru do sveta nespravím, ale cítim, že by som ešte chcela. Mám šťastie, že mám vitalitu, hoci ani neviem z čoho. Asi to máme v rodine.

Keď ste zatvorili svoj kozmetický salón, zriadili ste si ho v izbe vášho domu. Ešte v ňom pracujete?

Keď som skončila so salónom, všetci klienti boli smutní. Teraz mám okolo pätnásť dám, ktoré ma poprosili, či by ku mne nemohli ďalej chodiť. Práve to som nechcela, lebo som sa chcela venovať už len spevu, ale všetko sa dá zariadiť. Veľa mi dala jedna pani grófka, ktorá ku mne chodí. Táto dáma ma veľmi veľa naučila – ako sa obliecť, ako sa správať, len kedy ako rozprávať som trošičku pozabudla (smiech). Veľa „kecám“, ale nie pri práci.

V hre ste však mali aj iné povolanie. Dva roky ste študovali právo. Ako sa vám podarilo presvedčiť rodičov, že spev je pre vás to pravé?

Bolo to veľmi ťažké. Nemala som pocit, že by rodičia za mnou stáli. Mama áno, ona držala dcérke, ale otec povedal, že najprv musím mať profesiu, potom môžem hrať. Stala som sa učiteľkou klavíra, ale nemohla by som to robiť, nemám trpezlivosť s malými deťmi.

Skúšali ste aj učiť?

Sem-tam deti priateľov v Nemecku. No vnútorne som vedela, že to nie je profesia pre mňa. Ja som „cirkus koníček“, ako ma volala stará mama. V rodine sme mali dvoch alebo troch právnikov. Otec strašne chcel, aby som vyštudovala právo. Až keď som povyhrávala viacero festivalov, povedal môjmu spievaniu konečne okej.

Ako ste sa vlastne dostali k spievaniu?

Moji spolužiaci ma zapísali do Zlatej kamery, lebo som vždy všade spievala alebo recitovala. Vyhrala som a potom to už nejako išlo ďalej aj na ďalších festivaloch. To už dnes neexistuje, aj keď sú rôzne súťaže, ale nemajú už ten cveng ako kedysi. Napríklad Bratislavská lýra, kde som vyhrala dva roky za sebou, to bol celosvetový pojem. Dnes musíš preraziť jednou pesničkou, druhou a tretiu už nikto nepozná. Žijeme veľmi rýchlo. Ale toto už hovorím ako stará baba, a to nechcem. Starí ľudia hovorievajú: „Vieš, keď som bola mladá, bolo všetko úplne iné...“ Áno, ale bolo to lepšie? Všetko je také, ako si to zariadiš.

Aj vám niekedy napadlo, že by ste sa mohli raz stať známou?

Podľa mňa si človek automaticky myslí, že sláva príde. Ale to, čo sa stalo teraz, že som dostala druhý dych, som si nikdy nemyslela. Nezakladala som si na tom. Naozaj som sa veľmi tešila, keď som prestala hrať s Braňom Hroncom, že si založím rodinku. To bolo pre mňa veľmi dôležité. Neskôr som však zistila, že to nie je všetko a nie som až taká šťastná. Som rada, ako sa život vyvinul, že môžem ďalej spievať aj robiť kozmetiku. Toto je všetko, čo ľúbim.

Tvoríte v súčasnosti nové pesničky?

Práve na nich pracujem. Chceli by sme vydať asi môj posledný album, ktorý by mal byť hotový niekedy na budúci rok. Pesničky by mali byť autorské a niektoré aj prevzaté od mladých svetových spevákov. Pôjde o moderné skladby od Katy Perry, Davida Guettu a podobne. Mám veľmi rada koncerty, aj keď som po nich úplne grogy, ale vždy zhodím dve kilá a som šťastný človek. Manžel vie, keď som doma nervózna, že už potrebujem koncertovanie. Zistila som, že mladí ľudia ma žerú. Nehrám sa na mladú, som taká, aká som. Väčšinou keď začnem moderovať, poviem, že určite som tu najstaršia, ale neprekáža to, niekto musí byť najstarší. Vek si ani neuvedomujem, rovno poviem, koľko mám rokov. Len teraz to už vravím tak, že spolu s manželom máme 123 rokov, on má 83 a ja už len tých 40 (smiech).

Bez ohľadu na vek neustále sršíte energiou. Aký máte vzťah k oslave Silvestra?

Bavorsko je „wurštlová“ krajina. Keď som tam prišla, zoznámila som sa s tradíciou, že o polnoci musím zjesť dva biele párky. Pritom keď zješ jeden, si plná. Vždy som sa bála Silvestra, hovorila som si, že jáj, zase biele párky musíš papať! A teraz ich tak zbožňujem, že si ich dávam s manželom skoro každú sobotu. Inak nechápem, prečo sa každý na Silvestra tak teší. Že sme zase o rok starší? Vždy som veľmi smutná, že rok odišiel a to, čo som krásne zažila, už nikdy nedostanem. S manželom si dávame darčeky, väčšinou nejaké striebro. Syn s nami nikdy nebol na Silvestra, svokra bola vždy taká láskavá a zobrala ho k sebe. Neskôr, keď bol tínedžer, oslavoval už sám. Benjaminovi som zvykla na Silvestra napísať list, v ktorom mu ďakujem, že ho mám, že je môj syn, prípadne, čo mi ležalo na srdci a chcela by som zmeniť. Raz mi povedal, že by z toho veľmi rád urobil knihu, len pre nás. To ma potešilo, lebo som zistila, že si všetky listy odkladal. Myslela som si, že si povedal: „Ááá, mama zase niečo napísala“ a odhodil to niekam, ale nie.

Aj váš syn mal kapelu. Spieva ešte?

Už nie, musel sa rozhodnúť, či bude robiť svoj džob, ktorý je veľmi náročný, alebo bude hrať. V súkromí je skôr distingvovaný, ale na pódiu je úplne ako ja, povedala by som, že ešte lepší. No asi pred rokom sa musel rozhodnúť. Dostal možnosť hrať na Oktoberfeste, kde mal byť šestnásť dní v kuse, čo nemohol. Rozhodol sa pre prácu, s čím som spokojná. Kapela mu však chýba, nemôžem o nej povedať ani slovo, úplne ho to bolí.

Neuvažovali ste, že by ste ho angažovali do nejakej svojej pesničky?

Chcela som, dosť som nad tým rozmýšľala, ale zatiaľ som nenašla žiadnu vhodnú. Naozaj by som chcela zrealizovať spoločný duet, má zaujímavý hlas. To by bolo posledné, čo si ešte želám v tomto živote.

Eva Máziková (61)

sa narodila v Bratislave. Po strednej škole začala študovať právo, ale po dvoch rokoch so štúdiom skončila, aby sa mohla venovať speváckej kariére. Účinkovala na viacerých hudobných festivaloch a súťažiach. V rokoch 1971, 1972 vyhrala druhé a prvé miesto na Bratislavskej lýre, onedlho nahrala svoj prvý album. S kapelou Braňa Hronca hrávala často za hranicami, pričom precestovala aj západné krajiny. V roku 2004 jej vyšiel dvadsiaty album s názvom Iná žena. V súčasnosti pripravuje nový album. Mohli sme ju vidieť aj vo fi lme – Pacho, hybský zbojník, Medený gombík, aj v televíznej groteske Dýchni. Vydala sa do Nemecka, s manželom má syna Benjamina.