„I Ježiško vyrástol a zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, je pekne oblečený v baranici a kožuchu. Nahí a otrhaní nechodia už dnes ani naši pracujúci a ich deti,“ povedal vo svojom vianočnom prejave v roku 1952 vtedajší československý predseda vlády Antonín Zápotocký. Nebolo to prvýkrát, čo sa postavy zmenili. Ešteže tie darčeky zostali.
Zástupní darcovia
Vianoce sú obdobím, v ktorom sa stretávajú a prekrývajú konštanty dané prírodou a európskou kultúrnou tradíciou: zimný slnovrat, prechod od starého roka k novému a oslava narodenia Ježiša Krista. Z kombinácie týchto momentov sa vyvinula tradícia vianočného obdarúvania.
Ako vo svojej knihe Evropské Vánoce v tradicích lidové kultury píšu Eva Večerková a Věra Folcová: „Zvláštnu kapitolu v histórii vianočného obdarúvania tvoria dary deťom a zvlášť tajomná nádielka od mimozemských darcov.“ Dary od rodičov či iných príbuzných prichádzajú deťom cez „distribútora“, s ktorým sa deti kontaktujú, oslovujú ho, píšu mu listy...
Historické správy vraj potvrdzujú, že to bolo zvykom už na sklonku stredoveku a darovanie tohto druhu malo ustálenú formu vrátane piesní a básničiek, ktoré ho sprevádzali. Skrátka, rozprávanie o neviditeľnom darcovi bolo odovzdávané deťom po generácie až do dnešných dní.
Mužské i ženské postavy darcov, ktoré vystupujú v európskej vianočnej tradícii, nesú rôzne mená a majú rôznu podobu. Sú to darcovia skrytí, prichádzajú neviditeľní alebo v prestrojení, sami alebo v sprievode iných masiek. Sú to postavy rozmanité, často naviazané na to-ktoré územie. Vytvorila ich kresťanská tradícia, ale niektorí sú staršieho pôvodu.
Po boľševickej revolúcii záujem o deda Mráza v Rusku klesol, v roku 1935
sa však vrátil a o dva roky mu prišla na pomoc Sneguročka. V súčasnosti
pripomína skôr báťušku cára ako láskavého deduška. Na fotografii
s bývalým moskovským starostom Jurijom Lužkovom
Nachystať topánky!
V šiestom storočí sa vynorila postava svätého Mikuláša. Podľa historikov sa v nej spojili dve osoby, a to Mikuláš, biskup z Myry (dnes obec Demre v Turecku), ktorý mal žiť v štvrtom storočí, a Mikuláš, biskup z Pinary (taktiež v Malej Ázii). Ako prví postavu Mikuláša uctievali na východe bývalej Rímskej ríše, ale neskôr, v ôsmom až jedenástom storočí sa postava, zachytená v rôznych legendách, preniesla z Byzancie na západ. Dnes je tradícia rozvinutá v mnohých oblastiach západnej a strednej Európy – od Holandska po Chorvátsko, od Švajčiarska po Podkarpatskú Rus.
Svätý Mikuláš sa stal akýmsi univerzálnym svätcom, ktorý sa stal ochrancom námorníkov, rybárov, prievozníkov, obchodníkov, cechových spoločenstiev, pekárov, zajatcov, pútnikov a v neposlednom rade detí. „Úloha Mikuláša ako priateľa detí, ktorá sa preniesla do obyčají, sa dá vysvetliť z bohatého venca legiend,“ píšu Eva Večerková a Věra Folcová.
Jedna z dvoch najvýznamnejších hovorí o troch chudobných dievčatách, ktorým Mikuláš zabezpečil dostatočné veno, a tak ich ochránil od prostitúcie, druhá o troch mladých klerikoch, ktorých vzkriesil k životu, keď ich zločinný krčmár zabil a naložil do suda so soľou.
Ďalšia legenda má západoeurópsky pôvod. Mikuláš sa v nej vynoril ako dobrodinec a priateľ detí, zvlášť školákov a kláštorných škôl. Ako sa stal svätec Mikuláš v ľudovej tradícii darcom? Podľa autoriek knihy v tejto premene hrajú úlohu dva podnety. Prvým mohol byť spôsob, akým Mikuláš pomohol oným trom dievčatám: nepozorovane im vhodil do okna tri mešce so zlatom.
Druhým podnetom bol spomínaný Mikulášov školský patronát. Žiaci stredovekých kláštorných a nadačných škôl dostávali 6. decembra drobné mince, školské pomôcky a pár topánok. V priebehu 14. a 15. storočia sa zrejme vytvoril zvyk domácej mikulášskej nádielky.
Ježiško protestant
V krajinách s katolíckou tradíciou vystupuje Mikuláš prestrojený za biskupa, teda s mitrou a biskupskou palicou. Po reformácii, pochopiteľne, svoju podobu menil a najmä v Nemecku má mnoho tvárí a mien. Tam, kde ho reformácia celkom nepotlačila, zmenil vzhľad i meno.
Bullerklaase i Rumpelklase sa svojím zjavom, dlhým plášťom s kapucňou a uzlovitou palicou podobajú skôr starcovi, pútnikovi či pastierovi. Inde, napríklad vo švajčiarskych kantónoch hovoriacich po nemecky, sa Mikuláš rozpustil do veľkej množiny Klausov, ktorí však pri obchôdzkach darčeky skôr dostávajú, ako dávajú????.
Náboženská reformácia odmietla uctievanie svätcov a kam prenikla, často obľúbeného Mikuláša úplne vytlačila. V Nemecku došlo v 16. storočí k zmene, ktorú, podľa všetkého, inicioval sám Martin Luther. V protestantských rodinách mali deti dostávať darčeky prostredníctvom Svätého Krista na Vianoce. Ešte v rokoch 1535/1536 sa vraj v Lutherových domácich účtoch uvádzajú dary deťom od Mikuláša, ale o desať rokov neskôr v nich už vraj stojí Heiliger Christ.
Vianočná nádielka, prinášaná darcom zvaným Christkind, sa rozšírila na územie nemeckých evanjelikov a neskôr sa preniesla aj do katolíckych regiónov južného Nemecka a Rakúska a neskôr aj do iných krajín. Vo Francúzsku to bol Petit Jésus, v Alsasku Christkindl, na Slovensku Ježiško a v Čechách Ježíšek.
Prvky starej a novej tradície sa spojili, z legendárneho Mikuláša sa na Christkinda preniesla tajomná nočná nádielka. Aj on v rozprávaní a v predstavách detí prichádzal tajne s bielym koňom alebo oslom a nakladal darčeky do topánok za oknom či nad kozubom.
Santovia na horskej dráhe. Čím ďalej, tým viac prenikajú aj do Európy
Fúzatý chlapík
Ani Ježiško vo všetkých svojich podobách neopanoval európske Vianoce navždy. Na prelome 19. a 20. storočia mu začali konkurovať iné postavy. Weihnachtsmann, Pere Noël, Father Christmas či Santa Claus sa rozšírili v meštianskej spoločnosti v 19. storočí v súvislosti s poňatím Vianoc ako rodinného sviatku so stromčekom a stále väčším počtom darčekov.
V ich pozadí stál síce opäť Mikuláš, ale spomínaní darcovia sú už postavy svetské. Trochu sa na seba podobajú, ale každá je už spojená s vlastným menom, teritóriom i národom. K ich všeobecnému rozšíreniu prispel aj rozvoj vianočných pohľadníc, ilustrácií v časopisoch či v reklamných letákov, na ktorých boli zobrazovaní.
V protestantských častiach Nemecka sa napríklad rozšírila postava Vianočného muža (Weihnachtsmann), ktorá vytlačila Christkinda, čo zostal skôr v katolíckych oblastiach. Jej vznik je podľa Evy Večerkovej a Věry Folcovej zdokumentovaný dosť podrobne.
Názov Weihnachtsmann je doložený z roku 1835 vo veršoch jednej vianočnej pesničky. Zrod a rozšírenie podoby sa zase pripisuje jednému maliarovi, ktorý v roku 1847 namaľoval starého fúzatého chlapíka v plášti s kapucňou, čo nesie stromček so sviečkami. Kresba vyšla v obrazovej prílohe jedného časopisu a neskôr sa rozšírila do celého Nemecka.
Dvaja v jednom
O niečo starší je anglický Father Christmas. Ten sa objavil už na začiatku 17. storočia ako stelesnenie „starých Vianoc“ v postave starého fúzatého muža v dlhom plášti, a to ako odpor proti puritánskemu odmietnutiu vianočných sviatkov.
O úplný zákaz sa v roku 1644 pokúsil Oliwer Cromwell. Vianoce vyhlásil za pápežskú poveru a zakázal sviatočné hodovanie, malo sa pracovať ako každý iný deň. Ľudia však jeho výnos vraj považovali za útok proti slobode a nový zákon ignorovali. Po zakázaných Vianociach musel záležitosť riešiť parlament, protivianočný zákon bol stiahnutý a Father Christmas sa mohol realizovať ďalej.
V anglofónnych, ale stále častejšie aj v iných krajinách, prináša darčeky svätec skrížený s reklamným agentom - Santa Claus. Hoci dnes si ho spájame s akousi inváziou americkej kultúry, pôvodnú mikulášsku tradíciu, z ktorej sa vyvinul, priviezli do Nového Amsterdamu (New Yorku) prisťahovalci z Holandska.
Na vytvorení Santu sa podľa autoriek citovanej knihy ešte v 19. storočí podieľali americkí literáti a ilustrátori. Všeobecne známu podobu Santu – veselého tlstého chlapíka v červenom obleku a s červenou čapicou s bielym brmbolcom – použili v roku 1930 na reklamnú kampaň Coca-Coly.
O niečo menej známou skutočnosťou je, že Santa mal svoju dnešnú podobu už v dvadsiatych rokoch, keď robil reklamu pre firmu White Rock, ktorá tiež vyrábala nealkoholické nápoje. Hoci Father Christmas a Santa Claus nakoniec splynuli, ich historické pozadie je rozdielne.
Santovia dokazujú svoj veľký potenciál aj v Japonsku. Darí sa im najmä v nákupných
centrách, ktoré spoľahlivo rušia rozdiely medzi kultúrami a náboženstvami
Na hranicu s ním!
Svojho štedrého deduška má aj Francúzsko. Pere Noël podľa tradície cestuje na somárikovi a posiela deťom darčeky do topánok cez komín. Aj vo Francúzsku sa od poslednej tretiny 19. storočia objavuje Pere Noël ako fúzatý starček v dlhom kabáte, s čiapkou s bielym lemom a s košom darčekov na chrbte.
Vo veľkých parížskych obchodoch sa, podobne ako Santa v Spojených štátoch, objavil ako reklamná figúrka začiatkom minulého storočia. Odtiaľ sa šíril prostredníctvom škôl či charitatívnych spolkov do ostatných oblastí. V priebehu storočia sa, podobne ako v protestantskom Nemecku, postupne presadil na úkor starších darcovských postáv.
S postavou francúzskeho darcu je spojená aj príhoda z roku 1952. Veľká obľúbenosť Pera Noëla primala francúzskych biskupov k vyhláseniu nesúhlasu s novým zvykom. V spomínanom roku bola pred davom zhromaždených detí pred dijonskou katedrálou spálená figurína Pera Noëla. Malo ísť o symbolické gesto „vyhnania pohanstva“ a poukázanie na nebezpečenstvo komercializácie Vianoc.
Trochu iný typ vianočných postáv majú severské národy. Pod menami julenise a jultomte sa skrývajú staré postavy severskej ľudovej tradície, škriatkovia, žijúci na statkoch, či domáci bôžikovia.
Zaujímavý je príklad islandských jólasveinar, škodoradostných vianočných mužíkov, ktorí v predvianočnom čase prichádzali do ľudských príbytkov. Prvý z nich trinásť dní pred Vianocami a posledný na Štedrý večer. Sliedili po dome a kradli jedlo a sviečky, rušili ľuďom spánok, prenasledovali ovce a strašili deti.
Prvé zmienky o týchto postavičkách sú zo 17. storočia. Ako však píšu autorky knihy: „Asi o sto rokov neskôr sa v kráľovskom nariadení zakazuje strašenie detí podobnými duchmi. Všeobecný názor na tieto bytosti sa postupne menil, až im bola asi na začiatku 20. storočia priradená úloha priateľov detí a darcov.“
Ježiško vyrástol
V ruskej ľudovej tradícii pre zmenu vyrástol dedo Mráz. Mráz bol pôvodne obávaný živel, ktorý bolo treba na Vianoce pozvať na večeru, aby neškodil ľuďom. V ruskej literatúre bol však v 19. storočí vytvorený jeho dobrosrdečný dvojník, ktorý deťom poskytuje jasný zimný deň, aby sa mohli sánkovať a lyžovať.
„Personifikácia mrazu v podobe dobrého starčeka sa rozvíja v literatúre pre deti spolu s novodobým zvykom jolky (jedličky) a tiež pod vplyvom západoeurópskej tradície vianočných darcov,“ píše sa v knihe Evropské Vánoce...“
Hoci bol dedo Mráz po boľševickej revolúcii v rámci antivianočnej kampane zatlačený do úzadia, opäť sa objavil v roku 1935 a získal (ako účastník novoročných jedličkových radovánok) opäť svoju stratenú popularitu. A v roku 1937 sa prvýkrát po jeho boku objavila Sneguročka.
Dedo Mráz začínal v ruskej detskej literatúre a jeho popularita rástla
aj pod vplyvom západoeurópskych kolegov
Hviezdy z východu
U nás, v Československu, sa začali dedovia Mrázovia šíriť po druhej svetovej vojne. Dôvod vysvetlil Antonín Zápotocký, z ktorého prejavu sme už citovali v úvode článku: „Malý Ježiško, ležiaci v chlieve na slame vedľa volka a oslíka, to bol symbol starých Vianoc. Prečo? Mal pripomínať pracujúcim a biednym, že chudobní patria do chlieva. Keď sa mohol v chlieve narodiť a bývať Ježiško, prečo by ste tam nemohli bývať i vy, prečo by sa tam nemohli rodiť vaše deti...
Časy sa však zmenili. Deti pracujúcich sa už nerodia v chlievoch. Nastali všelijaké prevraty. I Ježiško vyrástol a zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, je pekne oblečený s baranicou a v kožuchu. Nahí a otrhaní nechodia už dnes ani naši pracujúci, ani ich deti. Dedo Mráz k nám prichádza od východu a na cestu mu tiež žiaria hviezdy – nielen jediná betlehemská.
Celý zástup červených hviezd na našich šatách, hutách, továrňach a stavbách. Tieto červené hviezdy hlásajú radostne, že vaši oteckovia a mamičky splnili na svojich pracoviskách úlohy štvrtého roku prvej Gottwaldovej päťročnice...“
Trochu inak, menej poeticky, ale pravdivejšie nástup deda Mráza zhodnotil pred dvomi rokmi v Mladej fronte Karel Steigerwald: „Lenže ako to už býva, neotesanec sa pchal do popredia. Rozdiel medzi oboma divotvorcami bol zásadný: kým Ježiško v noci dával darčeky, Mráz ľuďom postupne všetko zobral: banky, bane, poisťovne, továrne, holičstvá, lesy, polia, záhrady, knihy, spolky, politické strany, slobodu i obrazy.“
Kto naňho verí?
Deda Mráza po roku 1989 rýchlo vystriedal Santa Klaus. Oproti neviditeľnému a slabému Ježiškovi mal nespornú výhodu. Dar reči mu pomáha propagovať čokoľvek – od hračiek po autá. No ale poznáte niekoho, kto na neho verí?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
