Detský úžas pod stromčekom

Najúžasnejší tvor na svete

herečka Táňa Pauhofová
Moje úplne najkrajšie Vianoce sú všetky, ktoré som zažila. Ale nezabudnem na tie, keď som dostala svoje prvé a ešte k tomu živé zviera. Už niekoľko dní pred Štedrým večerom sme mali s bratom zakázaný vstup do izby rodičov, pretože tam bol „veľmi nebezpečný vírus“. Keby nás napadol, zahynieme v strašných bolestiach ešte pred Novým rokom.

Pred vírusom boli chránení iba mama a ocino, a to len vďaka tomu, že si mesiac museli „denne pichať obrovské injekcie s modrou náplňou do hlavy“, čo ich vraj veľmi bolelo a ešte im z toho aj padali vlasy. Všetkému som samozrejme verila, lebo dôkazy som nachádzala každý deň v kúpeľni. Pamätám si to úplne presne, lebo tá predstava bola pre mňa taká strašná, že som sa rozhodla špeciálne protivírusové očkovanie nepodstúpiť a do ich izby radšej neliezť.

Trpezlivosť sa mi vyplatila, lebo som sa aspoň nepripravila o prekvapenie. Pod stromčekom som si vtedy našla malú čiernu chlpatú a hýbajúcu sa guľu v akvárku. Skoro som vtedy odpadla od radosti. Niekto si povie „trápne morča“. Ale pre mňa to bol najúžasnejší tvor na svete. Iba môj. A ja som sa cítila dôležitejšia ako pán sveta.

Ako som dostal hobla

spisovateľ Michal Hvorecký
Najväčšie predvianočné očakávanie som prežíval, keď mi rodina prisľúbila, že dostanem hobla. Myslel som si, že hobla sa píše s veľkým H a je to značka špičkového západného výrobku, motorky, zimného skútra alebo gramorádia. Niekoľko dní som chodil ako na ihlách. Spával som zle a zobúdzal som sa spotený. Snoril som po zvyčajných skrýšach svojich rodičov.

Nikde nič! Vytúžený darček zrejme privezú priamo z obchodu, pretože by sa do zvyčajných úkrytov nezmestil. Len tak mimochodom som od bratrancov vyzvedal, čo to hobla je. Pritom som sa snažil navodiť dojem, že to viem, len ich skúšam, či nezabudli. Vyhýbavé odpovede a potmehúdske úsmevy iba vystupňovali moju netrpezlivosť.

Rodičia mi oznámili, že Vianoce oslávime na chalupe v horách. Ako chcú obrovskú škatuľu v miniatúrnom východonemeckom aute zobrať bez toho, aby som si ju všimol? Vtedy som pochopil – hobla je niečo maličké, ale nesmierne cenné. Možno skratka pre finančnú poukážku? Navždy si budem pamätať, ako som napokon hobla dostal…

Bezhlavo zaľúbený Jozef

študentka Lucia Satinská
Vianoce u nás na Dunajskej ulici sú vždy rovnaké, pretože dodržiavame rodinné tradície. Osadenstvo pri štedrovečernom stole sa síce mení (starí rodičia i tato sú s nami už len v spomienkach), ale ostatné zostáva nezmenené. Betlehem pod vianočným stromčekom je napríklad ešte z detstva môjho otca. Je z nafarbenej drevotriesky a figúrky sú sadrové. Jozef nemá hlavu.

Pred vyše polstoročím figúrka spadla, hlava sa odlomila a niekam sa odkotúľala. Nikdy sa nenašla. Ale keď sa tato ako malý chlapec pýtal, kde má Jozef hlavu, môj starý otec ani okom nemihol a povedal mu: „Vieš, Jozef sa tak zamiloval do Panny Márie, až celkom stratil hlavu.“ Keď som sa rovnakú otázku približne pred dvadsiatimi rokmi pýtala ja, dostala som rovnakú odpoveď. Rovnakú raz dostanú aj moje deti.

Náš Jozef je jednoducho bezhlavo zamilovaný do Panny Márie, ktorá práve porodila Ježiška. Po tatovom vysvetlení mi vôbec neprekážalo, že je Jozef bezhlavý, vôbec som sa nad tým už nepozastavovala. Keď sme sa s bratom hrali s Betlehemom, Jozefa sme brali úplne normálne, v našej predstavivosti mal tú hlavu len akúsi neviditeľnú.

Stratený v obchode

herec Richard Stanke
V detstve som mal komunikatívnu povahu, takže mi nerobilo problém sa pri niekom pristaviť, pustiť sa s ním do reči a prípadne s týmto človekom aj odísť, napríklad na malinovku. Stratil som sa teda veľmi ľahko. Podobná príhoda sa mi stala, aj keď som mal asi päť rokov a išli sme s mamou pred Vianocami nakupovať. Nečakane som od nej odbehol do oddelenia s vláčikmi, pričom som si po chvíli uvedomil, že ju nevidím vo svojej blízkosti.

Rozplakal som sa, na čo sa pri mne pristavila jedna z predavačiek a zaviedla ma do kancelárie, kde do rozhlasu ohlásila moje meno. Snažila sa ma vystrašiť historkami typu „príde si po teba čert”, ktoré na mňa, pravdupovediac, dosť fungovali. Zaujímavé bolo, že si po mňa, okrem vlastných rodičov, prišli tri cudzie rodičovské páry. Našťastie, ja som sa rozbehol k tým správnym.