Detstvo z hliny, dreva a ľanu

Pred Slovenským národným múzeom v Martine sedí na lavičke partia detí. Počúvajú hip-hop z mobilu, popíjajú vineu. Stačí však prejsť schodisko, vstúpiť do ctihodnej budovy a ocitneme sa v úplne odlišných časoch. Výstava Ohýbaj ma, mamko mapuje narodenie, detstvo a mladosť v tradičnej kultúre Slovenska, približne od prelomu 19. a 20. storočia po 50. roky.

Historické Slovensko vytvorili z hliny, dreva a ľanu. Je to pôvodne poľnohospodárska, rurálna krajina. Mestská kultúra bola v spomínaných obdobiach zanedbateľná; keď prví Slováci prišli do Ameriky, považovali ich za Indiánov, lebo mali dlhé vlasy, krpce a vyšívané ľanové odevy. Až ďalšie garnitúry vysťahovalcov sa naučili, že bude lepšie vstúpiť na novú zem v obleku.

Posledných tridsať rokov

„Zmeny v prežívaní detstva sa začali meniť až počas posledných tridsiatich rokov," hovorí autorka výstavy, etnografka Hana Zelinová. „V minulosti sa detstvo ,odohrávalo' vonku, na dvoroch, v záhradách, parkoch či na lúkach. Ešte v posledných desaťročiach 20. storočia boli symbolom detských hier hlinené guľky a švihadlo.

Dievčence hrávali rôzne skákané ,škôlky' , aj v mestskom prostredí deti hrávali kolektívne hry - žmurkanú, slepú babu, schovávačku, ktoré mali pôvod v hrách ich starých rodičov. Dnes je prežívanie detstva silne individualizované a viazané na počítač či televízor."

Dvanásť alebo jedno?

Dieťa bolo vždy pre rodinu požehnaním - zaručovalo zachovanie rodu, pracovnú silu a zabezpečenie rodičov v starobe. Viac sa cenili chlapci ako dievčatá, čo bolo dané patriarchálnou spoločnosťou. Bežné boli rodiny so štyrmi až piatimi deťmi, ale desať až dvanásť detvákov nebolo nič mimoriadne.

V bohatých oblastiach ako Hont, Novohrad či Gemer platil jednodetný systém. Išlo o to, aby sa nedelili majetky. A ako to dosiahli? „O tomto sa veľmi hlasno nehovorí," prezrádza Elena Záhradníková z martinského múzea.

„Ale boli tri spôsoby. Buď sexuálna abstinencia, tolerovaná nevera muža, alebo sa podávali bylinkové zmesi, ktoré spôsobovali interrupciu."

Na polienku

Výchova bola v minulosti prísnejšia, ako si väčšina z nás dokáže predstaviť. „Na dosiahnutie cieľa často stačil prísny pohľad rodiča, no v prípade neposlúchnutia a správania, ktoré bolo považované za zlé, sa používali fyzické tresty," hovorí Zelinová.

„Bitie rukou, prútom, remeňom alebo akýmkoľvek predmetom sa považovalo za prirodzené právo rodičov a bežný výchovný prostriedok. Dnes si už len máloktoré dieťa vie predstaviť kľačanie v kúte, vylepšené napríklad hrachom či polienkom."

Jedli na zemi

Deti dnes majú v rodine práva ako dospelí, no vždy to tak nebolo. Ilustráciou postavenia detí v rodine bolo napríklad aj to, že pri jedení spravidla nesedávali pri stole, ale jedli z misky postavenej na podložke na zemi alebo na lavici.

„Pripomienkou týchto archaických rodinných vzťahov je v niektorých rodinách ešte dodnes rešpektované vykanie detí rodičom. Ďalšou odlišnosťou bola škola - šesťročná školská dochádzka trvala od šiestich do dvanástich rokov dieťaťa, no v skutočnosti sa viazala len na zimné mesiace, pretože v čase poľnohospodárskych prác museli deti pomáhať rodičom," vysvetľuje etnografka.

Mimochodom, termín školských prázdnin má korene v týchto historických časoch. Určite nebol stanovený preto, aby si detičky mohli užiť slnka a vody, ale práve cez leto bolo najviac roboty na poli, tak museli pomáhať.

Všetko okolo roboty

Aj časť detstva sa točila okolo práce, hračky boli napodobeninami pracovných nástrojov dospelých a už deti v predškolskom veku mali svoje povinnosti. „Deti boli v minulosti úplne podriadené svojim rodičom a vôbec dospelým členom komunity," hovorí Zelinová.

„Tento vzťah sa postupne zmierňoval ako dieťa rástlo a tým rástla hodnota jeho práce v prospech rodiny, no často pretrvával až do dospelosti. Spravidla boli rodičovskej autorite podriadené viac dievčence ako chlapci."

Detstvo na vidieku bolo v minulosti oveľa kratšie ako dnes. „Kritériom dospelosti bolo v podstate zvládnutie prác spojených s chodom hospodárstva," hovorí Zelinová. „Dievčatá sa mohli vydávať už ako 16- až 18-ročné. U mládencov bolo hranicou dospelosti obyčajne absolvovanie vojenskej služby."

Ešte predtým, ako sa chlapec oženil, bol pasovaný za mládenca. To bol veľmi špecifický status. To, či sa môžu zaradiť medzi dospelých chlapov - napríklad či im nalejú v krčme - záviselo od toho, koľko práce zastanú. Ak zvládli toľko, čo dospelý chlap, mali aj rovnaké práva. Na slovenskej dedine teda nehrozila žiadna kontrola občianskych preukazov v pohostinských zariadeniach.

Pekné detstvo

Dnes sa nám zdá, že tieto deti nemali žiadne detstvo a všade na ne číhala iba robota. Zelinová si myslí, že deti mali v minulosti farebnejšie a bohatšie detstvo ako dnes. „Napriek tomu, že hlavne v dedinskom prostredí nemali k dispozícii drahé hračky a hry. Malým deťom prvé hračky vyrábali rodičia či starí rodičia, prípadne im ich kupovali na jarmokoch. Boli to obyčajne hračky, ktoré odrážali život a pracovné aktivity dospelých.

Bežnými hračkami dievčat bývali bábiky z handier či varechy, hračkou chlapcov bývali napríklad handrové lopty. Chlapci sa postupne naučili využívať to, čo im poskytovala okolitá príroda a pomocou nožíka z dreva vyrábali píšťalky, gumipušky a iné jednoduché hračky," hovorí etnografka.

S postupnou industrializáciou sa striktný patriarchát oslaboval a deti mali menej povinností, takže namiesto práce sa venovali športu a podobne. A tak sa postupne dostávali až k dnešným mobilom a sociálnym sieťam. Ale to už je iná história.