Lucia Rózsa Hurajová: Keď ma prestane baviť herectvo, budem horolezkyňou

ózsu. Ako sama hovorí, vždy robí minimálne dve veci naraz.

Nedávno ste sa vrátili z castingu brazílskeho režiséra Fernanda Meirellesa, ktorého preslávil film Mesto bohov. Ako na vás zapôsobil?

S pánom Meirellesom som sa, bohužiaľ, nestretla, lebo pri veľkých filmových produkciách majú na starosti výber hercov castingoví režiséri. Musím povedať, že ho ako umelca veľmi obdivujem. Podarilo sa mu získať svetovú slávu s filmom, ktorý nefi nancoval žiadny známy producent, takže pri jeho tvorbe bol absolútne slobodný. A práve sloboda sa u mňa spája s predstavou ideálnej umeleckej kariéry. Či som na castingu uspela, alebo nie, to ešte zatiaľ neviem. No bez ohľadu na to, ako to dopadne, si túto skúsenosť vážim. Vždy ma fascinuje, keď môžem zažiť niečo, čo sa dotýka hviezd, tá možnosť dosiahnuť nemožné.

Kedy ste prvýkrát zažili tento pocit?

Keď som sa ako päťročná prechádzala s mojou tetou po chodbách Slovenskej televízie. Ona tam vtedy pracovala ako bábkoherečka, vodila v štúdiu bábku Dancúľa. Náhodou sme narazili na bezradného režiséra Bednárika, ktorý zúfalo zháňal nejaké dieťa do záberu. To, ktoré malo pôvodne prísť na nakrúcanie, totiž ochorelo. Keď ma zbadal, povedal: Poď, ty sa mi páčiš, prezlečieš sa a budeš hrať! O pár minút som už stála na stole, kde som mala tancovať uprostred veľkej davovej scény. Zapli sa kamery a prvý záber odštartoval mojím tančekom. Vibrácie napätia, ktoré sa tam vznášali vo vzduchu, ma úplne očarili.

Takže k herectvu ste sa dostali náhodou?

Skôr sériou náhod. Napríklad k moderovaniu som sa dostala pri otváraní bratislavskej Iuventy. Ktosi mi dal do ruky mikrofón, aby som robila rozhovory s prichádzajúilicimi hosťami. Pritom si ma všimli ľudia z televízie a ponúkli mi moderovanie v Pionierskej lastovičke, kde som sa zrazu ocitla spolu s Ivetkou Paškovou a Igorom Kováčom. Postupne som prišla na to, že ma práca pred kamerou a na javisku nesmierne baví. A neprestala ma baviť dodnes. Napriek tomu, že som nikdy nepokladala za dôležité stať sa herečkou. Nikdy pre mňa nebolo dôležité, či budem slávna, vždy mi šlo len o to, aby som robila to, čo ma napĺňa. Keby ma hranie jedného dňa prestalo baviť, určite by som začala robiť niečo iné. Možno by som sa zamestnala v nejakej eventovej agentúre, živila sa tlmočením alebo sa dala na horolezectvo.

Ako ste prišli práve na horolezectvo?

Nedávno sa mi podarilo vystúpiť na Kriváň. Bola som na seba veľmi hrdá. Tento pocit sa mi zapáčil, tak dúfam, že sa čoskoro vyšplhám aj vyššie.

Aké herecké úlohy vám najviac sedia – dramatické alebo komediálne?

Myslím si, že som komik aj tragik. Niekedy mám introvertné fázy, keď som ako vo sne, odviata od reality, potom sa zo mňa stane výbušný extrovert. U mňa sa to mení asi každé dve hodiny (smiech). Asi to súvisí s tým, že mám rada všetky stránky života, aj tie veselé, aj tie smutné.

Máte radšej televíziu, film alebo divadlo?

Asi divadlo, lebo mi umožňuje zažívať na javisku neopakovateľné chvíle. Minule sme hrali Bosé nohy v parku v Mestskom divadle DPOH a zrazu nám praskla na javisku nafukovacia sedačka. V tom momente som sa odkrvila. Skoro som dostala infarkt. Vtedy mi kolega Števo Kožka zozadu pošepkal: Pokoj, to je život, to je divadlo... Práve to, že sa vám v divadle stávajú neočakávané chvíle, umocňuje jeho jedinečnú hodnotu.

V Bosých nohách hráte spolu s Marekom Majeským čerstvých mladomanželov, ktorí si ťažko zvykajú na novú formu spolužitia. Bolo to tak aj vo vašom manželstve s Oskarom Rózsom?

Ani nie, lebo keď s niekým žijete šesť rokov pred svadbou, tak samotný papier na vašom vzťahu veľa nezmení. Okrem toho, ja som nebola až taká mladá mladomanželka ako moja hrdinka. Mala som 32 rokov, keď som sa vydávala.

Myslíte si, že vás manželstvo nijako nezmenilo?

Je pravda, že keď sme sa s Oskarom spoznali, tak sme boli obaja hotové živelné pohromy, ale postupom času sme sa upokojili. Dnes sa nemusím báť, že by sa mi muž niekde po nociach túlal. Skôr sa stáva, že príde domov skôr ako ja a potom mi volá, kedy konečne prídem. (smiech).

Okrem toho, že ste s Oskarom manželia, spolupracujete na viacerých projektoch. Váš muž skladá hudbu pre vaše predstavenia, nahrali ste spolu cédečko. Aké to je pracovať s niekým, kto je vám taký blízky?

Oskara si nesmierne vážim ako umelca. Myslím si, že to má ako tvorivý autor neraz ťažšie než ja. Obdivujem na ňom jeho pracovitosť, ako dokáže zabrať, aj keď to od neho nikto nevyžaduje. Celé hodiny zdokonaľuje novú melódiu, až kým nie je spokojný s výsledkom. Kto to nezažil, ten nikdy nepochopí, aká je to drina. Ľudia si niekedy myslia, že my umelci si len bezstarostne poletujeme životom, vysedávame po kaviarňach, potom večer niekde na hodinku vystupujeme a inak sa len poflakujeme. Ale realita je niekde inde.

Aj vy tvrdo pracujete. Ako študentka herectva ste rok stážovali v Paríži a museli ste sa naučiť hrať na javisku po francúzsky. To muselo byť veľmi ťažké...

Priznám sa, že pred Moliérovými veršami som cítila nesmierny rešpekt. Bolo to príliš náročné. Dohovoriť sa po francúzsky a hrať v tomto jazyku – to sú dve veľmi odlišné veci. Navyše som absolvovala veľmi náročné prednášky vo francúzštine o umení. Mali sme jedného profesora, ktorý sa doslova vyžíval v komplikovaných metaforických výrazoch. Musela som odčítať z pier, čo hovorí, foneticky si to zapisovať a potom doma lúštiť, čo to vlastne znamená... Ale inak som si Paríž veľmi zamilovala. Našla som si tam výborné kamarátky, ktoré stále pravidelne navštevujem. Na Vianoce má jedna z nich termín pôrodu, tak ju idem ešte predtým trochu povzbudiť a zároveň tam, tak ako každý rok, nakúpiť vianočné darčeky.

V Paríži sa vám nakupuje lepšie ako doma?

Áno, lebo tam nemám žiadne iné povinnosti.

Často cestujete aj pracovne, najmä do Česka. Nemrzí vás, že vás tam častejšie vidno v televízii ako na Slovensku?

Je pravda, že v Prahe mám viac televíznych úloh. Najnovšie to bola úloha v seriáli Dokonalý svět alebo pripravovaný seriál První oddělení, kde sme si zahrali s Danicou Jurčovou. Doma ma preto ľudia možno až tak veľmi nespoznávajú. Musím však priznať, že mi to celkom vyhovuje. Ja totiž všetko robím veľmi rýchlo a stále sa niekam ponáhľam, takže neviem, či by som si v potravinách stihla urobiť fotku s každým fanúšikom. (smiech).

Doma máte pre zmenu viac možností v divadle. Napríklad ste ako jediná žena stálou členkou Túlavého divadla v Bratislave. Necítite sa ako utláčaná menšina v prevažne mužskom súbore?

Naopak, mužský svet ma baví. Dokonca viac ako ten ženský, v ktorom sa, ktovie prečo, niekedy viac nudím. Možno preto, že som vyrastala s dvomi mladšími bratmi, vďaka ktorým som sa naučila lepšie rozumieť mužskej duši. Viete, chlapi nemajú vždy nervy počúvať naše citové výlevy, a tak som sa naučila neobťažovať ich nimi. Namiesto toho som si osvojila priamy, viac pragmatický štýl komunikácie.

Nepotrpíte si na romantiku? Ani na Štedrý večer?

Ale áno. Počas Vianoc sa najviac teším na štedrú večeru. Varí ju totiž manžel, a ten dokáže naozaj neskutočné veci. Minulý rok pripravil krásne a netradičné menu, predjedlá ozdobené živými kvetmi, no hotová nádhera! To sú chvíle, keď sa Oskar zaskvie pod stromčekom ešte viac ako darčeky.

Keby ste si mohli vybrať, čo by ste si najviac priali do budúcnosti?

Aby mi život umožnil spoznávať stále nové veci. Ja totiž potrebujem objavovať nové obzory. Dnes večer krstím knihu o víne a teším sa, že sa o tejto téme niečo zaujímavé dozviem. Nedávno ma mama nahovorila na golf. Najprv som si vravela, že to nie je nič pre mňa, ale potom som si povedala, že nemá zmysel zatvárať si dopredu akékoľvek dvere. A tejto myšlienky sa snažím držať stále.

Lucia Rózsa Hurajová (34)