Jana Gantnerová: Cítim hlad po pretekoch

medailu.

Začína sa zimná sezóna a s ňou aj séria lyžiarskych pretekov. Čo vás najbližšie čaká?

Začiatkom novembra sú prvé preteky svetového pohára vo Fínsku a potom by sme mali odcestovať na dvoj- alebo trojtýždennú šnúru pretekov do Nórska. Presne to však neviem. V našom športe sa mení program podľa počasia, lebo všetko závisí od toho, či je sneh. Ak nie je, preteky sa môžu zrušiť, alebo presunúť na iný dátum.

Nie je nepríjemné, byť stále v neistote?

Za tie roky som si už zvykla. Aj na to, že tento šport nie je veľmi férový.

V akom zmysle?

Každý lyžiar získava FIS body, ktoré sa vypočítavajú podľa matematického vzorca. Zohľadňujú sa v ňom viaceré kritériá, nielen výsledky pretekov, takže v celkovom rebríčku sa človek môže ocitnúť na veľmi dobrom mieste, aj keď svojim výkonom na také umiestnenie nemá.

Ako ste pripravená na túto sezónu?

Po dlhom čase som mala kvalitnú neprerušenú kondičnú prípravu a cítim sa na lyžiach silná. Na konci tréningovej sezóny už pociťujem nepokoj, hlad po pretekoch. V marci si však už prajem, aby bol koniec a mala som zase voľno (smiech). Ale veľmi rada pretekám, som súťaživý typ. Okrem toho som známa tým, že mám počas jazdy okno. Od chvíle, ako sa odpichnem zo štartu, si nič nepamätám. Prvé, čo registrujem, je až zastavenie v cieli. Vtedy viem, že som šla dobre, lebo som celkom sústredená na jazdu a všetko ostatné ide bokom. Keď si svoj výkon pamätám, nie je to ono.

V zime ste často na cestách. Ako často sa dostanete domov?

Sezóna trvá od novembra do marca a pre mňa a otca, ktorý

ma trénuje, to znamená, že na jednom mieste väčšinou nespíme viac ako dve noci. Ráno sa zobudíme, zbalíme veci do auta, odjazdím preteky a hneď po nich sa presúvame na ďalšie preteky.

Odkedy vlastne lyžujete?

Poriadne sa ani nepamätám. Vyrastala som na horskej chate pri Zelenom plese, a keď tam napadol sneh, hneď som mala na nohách lyže. Už ako maličká som jazdila osemkilometrovú trasu do doliny. Pretekám od štyroch rokov, lebo mám o tri roky staršiu sestru, a keď pretekala ona, musela som aj ja. Nevydržala by som doma. Preto mi rodičia menili rok narodenia, aby som sa dostala medzi pretekárov (smiech). Vždy som všetkých starších súperov pobila, ale nikomu to neprekážalo.

So sestrou Petrou lyžujete odmalička, nebola medzi vami rivalita?

Spolu sme sa stretli na pretekoch, až keď som dovŕšila pätnásť rokov, lebo dovtedy sa detské kategórie rozdeľujú po dvoch rokoch. Veľmi som sa tešila na naše spoločné preteky, v ktorých ju budem môcť poraziť. A, samozrejme, sa mi to aj podarilo (smiech). Petra je veľmi dobrá lyžiarka, ale chýba jej sebadôvera a odvaha. Má svoj limit a nesnaží sa ho prekročiť. Momentálne študuje a trénuje na univerzite na Aljaške, kde dostalaštipendium z lyžiarskeho tímu. Je to tam dosť náročné, lebo študenti musia dosahovať dobré študijné výsledky, aby sa mohli zúčastňovať na tréningoch.

Neláka podobná skúsenosť v zahraničí aj vás?

Oslovili ma tri univerzity z Ameriky, ale pre mňa to nie je zaujímavé. Majú tam svoj vlastný univerzitný svet. Mám trochu vyššie ciele. Na univerzitách sú zameraní na tím, nie na jednotlivca. Ja nie som kolektívny hráč. Mám trénera, svojho otca, ktorý sa venuje len mne, čo mi veľmi vyhovuje.

Otec vás trénoval odjakživa?

Áno, bol to vždy náš rodinný podnik. Po olympiáde v Turíne v roku 2006 sme mali malé nedorozumenie a odišla som do iného tímu. Po štyroch mesiacoch sa rozpadol, mne následne operovali koleno a potom som sa opäť vrátila k otcovi.

Aké to je vyrastať pod dohľadom mamy, úspešnej a oceňovanej lyžiarky?

Náročné, lebo všetci čakajú, že budem pokračovať tam, kde ona skončila, čo je v momentálnej konkurencii dosť ťažké. Napríklad Rakúšania z prípravy spravili hotovú vedu a majú ju neskutočne dobrú. S nimi sa slovenské lyžovanie môže len ťažko porovnávať. Na podobné zázemie nemáme financie. Moja mama ma veľmi podporuje a stále kope dopredu. Ako športovec je veľmi náročná k sebe i k svojmu okoliu. To som sa od nej naučila aj ja. Vychádzame spolu veľmi dobre, konflikty mávam skôr s otcom, ktorý je perfekcionista. Lenže ja nie som perfektná, mám plno chýb, čo mu občas prekáža. Ale na druhej strane jeho kritika mi pomáha napredovať.

Absolvovali ste dve zimné olympiády, ktorá bola pre vás dôležitejšia?

Určite tohtoročná olympiáda vo Vancouvri. Jednak som splnila nominačné kritériá, takže som mala dobrý pocit, že tam idem zaslúžene a potešili ma aj výsledky, ktoré boli pre mňa prekvapujúce. Najmä po mojich zraneniach. Všetko v Kanade bolo úžasné, s olympiádou v talianskom Turíne sa to nedá porovnať. Vtedy som mala šestnásť rokov a z atmosféry som bola dosť sklamaná, všade bolo blato... Aj keď ani tam som neskončila najhoršie.

Máte za sebou dve operácie kolena. Určite nie je jednoduché vrátiť sa opäť do pôvodnej formy...

Je to ťažké. Keď sa ma novinári pýtali, akú som mala olympijskú prípravu, čo je obdobie štyroch rokov, odpovedala som, že dobrú, lebo som mala len dve operácie kolena (smiech). Stále o sebe vravím, že som smoliar. Ale bojujem s tým, ako viem.

Čomu sa chcete venovať po skončení pretekárskeho lyžovania?

Rozmýšľam o tom vždy, keď idem do školy. Myslím si, že nie som typ človeka, ktorý by dokázal počúvať príkazy nadriadeného. Skôr sa vidím v podnikaní, napríklad so športovým obchodom, alebo sa vrhnem do cestovného ruchu. Ale zatiaľ nemám presnú predstavu.

Študujete na Ekonomickej univerzite v Bratislave, prečo ste si vybrali práve túto školu?

Chodila som na hotelovú akadémiu, takže som už mala nejaké základy a myslím si, že ekonómia sa dá dobre využiť v každodennom živote. Táto škola sa dá navyše zvládať aj popri lyžovaní. Môj sen bolo študovaťdiplomaciu alebo fyzioterapiu. Sú to však odbory, ktoré si vyžadujú dennú dochádzku, čo u mňa neprichádza do úvahy. Niektorých vecí sa musíme pri športe vzdať.

Nerada hovoríte o tom, čo by ste chceli dosiahnuť. Prezradíte nám napriek tomu, aký je váš športový cieľ?

Každý športovec má svoj hlavný cieľ a vždy, alebo väčšinou je to medaila z olympijských hier. Je to, samozrejme, aj mojím snom. Ale aby som sa dostala až tak vysoko, musím najskôr zvládnuť viacero menších cieľov. Tento rok napríklad zabodovať vo Svetovom pohári. Keď to zvládnem, stanovím si ďalšiu métu a takto postupne sa možno raz prepracujem až k svojej vysnenej olympijskej medaile. Nerada však pred pretekmi prezrádzam svoje očakávania, ľudia ich potom zvyknú komentovať a porovnávať s reálnym výsledkom.

Takže o štyri roky sa chystáte na olympiádu do Soči.

Samozrejme, už sa to odo mňa aj očakáva. Na svoju prvú olympiádu do Turína som dostala výnimku, aby som sa ako mladá nádejná lyžiarka zoznámila s tým, čo ma čaká. Do Vancouveru som splnila nominačné kritériá olympijského výboru. A na tretej olympiáde v Soči by som už chcela byť zaradená do top tímu, lebo je s tým spojené financovanie a ďalšie výhody.

Jana Gantnerová (21)

narodila sa v Kežmarku. Lyžovaniu sa venuje odmalička. Je členkou reprezentačného družstva Slovenskej lyžiarskej asociácie. Tento rok sa kvalifikovala na ZOH vo Vancouvri, kde splnila očakávania a skončila na 24. mieste v slalome a 35. mieste v obrovskom slalome. Medzi jej ďalšie úspechy patrí 15. miesto v slalome v celkovom hodnotení Európskeho pohára 2008, 6. miesto v slalome na MS juniorov 2008, je niekoľkonásobnou majsterkou SR juniorov a dospelých. Trénuje ju jej otec Juraj Gantner. Študuje Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Jej mama Jana Gantnerová bola úspešná slovenská zjazdárka, ktorá skončila piata na ZOH v Sarajeve 1984. Pretekárskemu lyžovaniu sa venuje aj jej staršia sestra Petra.