Postav si preliezačku!

Poznáme ich všetci – červené a žlté železné preliezačky. Jedna plochá, jedna guľatá, a k tomu rebrík, pieskovisko a laminátová šmykľavka. Boli azda pri každom sídliskovom bloku a v každej dedine. Tak, ako sa na seba ponášali budovy základných škôl, boli na nerozoznanie aj detské ihriská. Ešte aj hračky, ktoré sa tam objavovali, boli akési unifikované – chlapci vlastnili tie isté oranžové nákladné tatrovky a dievčatá bábiky v nerozlíšiteľných kočíkoch.

Úpadok

Po roku 1989 sa však všetko začalo meniť: detské ihriská pomaly, ale iste chradli. Dôvodov bolo viacero. Predovšetkým ubudlo detí, ktoré už neboli schopné naplniť priestor, navrhnutý pre silnú generáciu Husákových detí.

Najmä v mestách sa rodičia začali obávať psích výkalov, zahrabaných v piesku a pohodených injekčných striekačiek. Či už šlo o skutočné prípady, alebo len o prikrášlené historky z druhej ruky, pieskoviskám, na ktorých sa po večeroch zhromažďovali už odrastené deti, to na popularite nepridalo.

Ďalším dôvodom bolo oveľa viac možností zábavy ako pred rokom 1989. Veď komu by sa už chcelo ísť von, keď môže celý deň stráviť prepínaním medzi detskými kanálmi?

Do problematiky detských ihrísk sa zaangažovala aj Európska únia, ktorá nemôže nechať nič na náhodu. V roku 2001 prijala dve smernice, podľa ktorých mali kovové preliezačky zmiznúť z detských ihrísk, a tak samosprávy v posledných rokoch niektoré ihriská radšej zatvorili alebo ich aspoň nechali zarásť trávou. Veď normy treba rešpektovať.

Ideme na to

Riešenia sú v podstate tri – buď obec zariadi ihrisko novými preliezačkami, alebo rodičia rezignujú a deti sa budú musieť zabaviť inak. Alebo – rodičia budú aktívni a pokúsia sa niečo na spôsob ihriska vybudovať sami. Od myšlienky k činu nemusí byť ďaleko. Stačí kus pozemku, chuť a zopár eur.

Na začiatku stojí vždy zistenie, že dieťa by sa aj šmýkalo a šplhalo, ale nemá kde. Teda vlastne väčšinou aj má kde, ale všetky preliezačky sú tak ďaleko... Komu by sa tam s ním chcelo chodiť? Jednoduchšie je postaviť všetko pod kuchynským oknom.

Ale pozor! Už v štádiu úvah padne najdôležitejšie rozhodnutie, od ktorého sa bude odvíjať celá stavba. Na začiatku si totiž domáci majster musí ujasniť, čo vlastne chce. Uspokojí sa len s nejakou miniatúrnou plastovou šmykľavkou, ktorú koniec koncov môže umiestniť aj do obývačky, alebo ráta s tým, že preliezačka vydrží niekoľko rokov a poslúži viacerým deťom? Ak má dom, riešenie by malo byť jasné. Niet sa čoho báť - stavba veľkej preliezačky nie je vôbec náročná.

Dlhý rozbeh

Predovšetkým musia rodičia kúpiť šmykľavku. Po počiatočnom nadšení však nastáva menší problém – čo s ňou? Keďže chcú dieťa potešiť hneď, provizórne umiestnia šmykľavku na kope zeminy, prípadne urobia z paliet akési improvizované schodisko, po ktorom dieťa vylezie hore. Žiaľ, v tomto štádiu prichádza veľké pokušenie.

Omnoho jednoduchšie ako pokračovať v stavbe je totiž tváriť sa, akoby improvizácia bola žiaducim stavom. A tak majster nechá všetko tak a utešuje sa tým, že dieťaťu je vlastne jedno, ako sa na šmykľavku vyštverá. Plusom je, že má odrazu dostatok času na premýšľanie a prípravu celého projektu.

Počas dlhých zimných večerov je najdôležitejšie obstarať si hranoly, dosky a spojovací materiál a nakresliť si približný plán, ktorý sa, samozrejme, v priebehu práce niekoľkokrát zmení.

Dvakrát meraj

Keď sú hranoly nakúpené a plán približne hotový, práca sa môže začať. Ako prvé treba zabetónovať štyri pätky, na ktorých bude stáť domček, z ktorého sa bude dieťa šmýkať. (Ideálne je, keď si majster zmeria aj pravé uhly, pretože lichobežníkový pôdorys nie je práve najvhodnejší.) Do betónu potom uchytí hranoly, ktoré budú celú stavbu niesť.

Ak sa to podarí, čaká ďalšia náročná úloha – vymerať výšku a vymyslieť, ako na hranoly pripevniť podlahu. Aj tu pritom musí dávať pozor, aby podlaha zvierala so stĺpmi pravý uhol a tiež, aby stĺpy zostali zvislé.

Ani to však nie je najnáročnejšie, pretože po podlahe čakajú na domáceho majstra schody, s ktorými môžu mať problém najmä intelektuálne tipy. Teoreticky to možno aj zvládnu, ale v praxi výrazne zaostávajú. Predsa len, vypočítať rozostupy medzi schodmi a započítať k nim aj hrúbku materiálu je pre intelektuála náročné. V každom prípade, s drevom sa pracuje ľahko a prerobiť schodisko preto nie je nikdy problém.

Ak už je podlaha i schody, nie je nič ľahšie, ako primontovať šmykľavku. Ale pozor! Dieťa treba systematicky inštruovať, aby si dávalo veľký pozor, pretože treba ešte vytvoriť zábradlie a to trvá nekonečne dlho.

Hojdačka

Pred majstrom sa totiž otvára široká škála možností, ako pokračovať. Po úspešne zvládnutej šmykľavke mu v hlave víria samé otázky. Začnem budovať hojdačku alebo ručkovací rebrík? Koľko hojdačiek vlastne chcem? Ako ich podopriem? Môže tá hrada presahovať za podperu? Chcem len šplhaciu tyč alebo sa dieťa bude niekedy šplhať aj na lane? A čo lanový rebrík?

Rozhodnúť sa treba v závislosti od chuti, sebavedomia a stavebného materiálu. A keďže sebavedomia nie je nikdy dosť, domáci majster dá prednosť maximálnemu variantu.

Stavba sa rozrastá a dieťa môže každý týždeň vyskúšať novú atrakciu. Najprv klasickú zatvorenú a potom otvorenú hojdačku a nakoniec tiež bradlá, na ktoré sa dá zavesiť aj dole hlavou. Časom musí majster vyšpekulovať aj to, ako urobiť rebrík a tiež to, ako k celej stavbe pripevniť onú šplhaciu tyč.

S pribúdajúcimi atrakciami však na dvore začínajú pribúdať aj cudzie deti. Pôvodná predstava, že detské ihrisko pod kuchynským oknom je fajn, pretože mám dieťa pod dohľadom, sa síce naplnila, ale pribudla starosť o ďalšie malé tvory. Do hlavy sa pomaly vkráda otázka: Toto sme chceli? Aby nám tu od rána do večera vrieskala tlupa neposlušných detí?

Strecha počká

Je to neprístojná otázka. Veď je to práve záujem cudzích detí, ktorý majstra prinúti premýšľať nad ďalšími zlepšeniami. Ako prvé mu teda napadne prilepiť k preliezačke pieskovisko, ktoré už niekoľkokrát presúval po záhrade, hľadajúc najvhodnejšie miesto. Predstava, že teraz to bude ona, musí povzbudiť každého majstra intelektuála.

Keďže si pozorne všíma všetky detské ihriská, napadne mu, že by mohol vybudovať aj nejakú miniatúrnu lezeckú stenu. Premýšľa tiež nad tým, ako upliesť z lana sieť, po ktorej by sa dieťa mohlo šplhať do domčeka.
Všetko je to pekné, vec má však jeden háčik – na domácom ihrisku pribúdajú len funkčné časti, kým tie ochranné ako strecha či zábradlie na schodoch nie a nie dokončiť. Ale kto by sa s tým trápil, keď má v hlave megalomanskú predstavu, že k už stojacemu domčeku pribudne druhý a oba bude už nasledujúcu sezónu spájať mostík?

Pomôžem ti?

Dovoľte, aby som na záver, ako majster intelektuál, predniesol jednu zásadnú tézu, ktorá mi pri celej tej robote napadla. Preliezačky sú svojím spôsobom nezmyselné stavby. V podstate len imitujú to, čo sa bežne vyskytuje v prírode a za ich výstavbou môže byť často len lenivosť vybehnúť s dieťaťom niekam von.

Minimálne jeden dôležitý význam však majú. A to, že pri ich stavbe môžu asistovať deti. Ak majster nie je príliš úzkostlivý, dovolí dieťaťu miešať vo fúriku betón, šmirgľovať dosky či pridŕžať akumulátorový skrutkovač. Dieťa totiž pomáha dobrovoľne, rado a hlavne mu to dlho nevydrží, takže jeho pomoc takmer nevyrušuje.

Dieťa sa teší a je hrdé na to, že aj ono má zásluhu na tom, že preliezačka stojí. A majster? Ten si vysníva, ako raz jeho dieťa bude rozprávať svojim deťom: „Viete, keď som bol malý, všetko bolo inak. Keď som sa chcel hrať, musel som si spolu s otcom postaviť ihrisko. Najprv len také obyčajné, so šmykľavkou, ale potom sa nám to akosi rozrástlo... Hej, robili sme to sami... Ako to, že vás to nebaví počúvať? Máte všetko a nič vás už nezaujíma. Tieto dnešné deti...“