Ženskej problematike ste sa venovali ako výskumná pracovníčka už predtým, než ste prišli do OSN. Čo vás priviedlo k tejto téme?
Boli to dve životné skúsenosti, ktoré na mňa hlboko zapôsobili. Tá prvá bol môj študijný pobyt vo Švédsku. Dostala som sa tam v deväťdesiatych rokoch. Prvýkrát som sa ocitla v krajine, kde bola rodová rovnosť medzi pohlaviami niečo, o čom sa nielen hovorilo, ale čo sa aj skutočne dodržiavalo. Napríklad tam bola bežná otcovská dovolenka, o ktorej sa u nás ešte vôbec nehovorilo, lebo automaticky sa predpokladalo, že len ženy sú tie, ktoré sa môžu a majú starať o potomstvo. Tou druhou skúsenosťou bol rozvod mojej dlhoročnej kamarátky, emancipovanej ženy, o ktorej som si vždy myslela, že žije v rovnocennom manželstve. Ona sa mi však priznala, že na vlastnej koži zažila domáce násilie. Bol to pre mňa šok, lebo dotedy som si nahovárala, že takéto problémy sa týkajú len ľudí, ktorí žijú v inom svete ako ja, kdesi mimo môjho najbližšieho okolia.
Vo Švédsku ste napokon žili štyri roky a popritom vychovávali dieťa. Zvykol si váš syn na nové prostredie?
Môj syn Švédsko miloval. Navštevoval medzinárodnú základnú školu v Štokholme, kde mali všetci žiaci, chlapci aj dievčatá, rovnakú výučbu takých praktických predmetov, ako bola práca s drevom alebo šitie. Naučil sa tam
tak dobre šiť, že teraz bežne skracuje sukne svojej priateľke (smiech). Okrem toho vie aj variť a žehliť, je to preňho bežná súčasť života a nikdy ani neuvažoval nad tým, že by to malo byť inak. Chcete tým povedať, že Švédi vychovávajú deti inak ako my?
Videla som, že prístup k deťom tam bol iný ako u nás, nikto ich nedelil na chlapcov a dievčatá. Učitelia dbali na to, aby sa k sebe navzájom správali rovnocenne. Pamätám sa, že raz v škole, kam chodil môj syn, obvinila jedna mamička spolužiakov svojej dcéry zo sexuálneho obťažovania. Keďže tam boli deti rôznych národností, bolo zaujímavé porovnávať, ako sa k tomu problému postavili rodičia z Brazílie, Fínska, zo Švédska alebo zo Slovenska. Niektorí to brali smrteľne vážne, iní to vnímali ako bežné pubertálne popoťahovanie medzi chlapcami a dievčatami. Napokon obvinení žiaci skončili len s napomenutím, ale určite si zapamätali, že k dievčatám sa musia správať s rešpektom a nesmú prekročiť isté hranice, ktoré by zraňovali ich ľudskú dôstojnosť.
Po návrate zo Švédska ste sa venovali výskumu rodovej problematiky na Slovensku. Podarilo sa vám v tejto oblasti niečo reálne zlepšiť?
Keď človek pracuje vo výskume, nemá možnosť o veciach rozhodovať. Len poskytuje informácie tým, ktorí majú skutočnú rozhodovaciu moc.
My výskumníci sme upozorňovali na to, že je u nás v politike málo žien, že existujú nerovnosti v platoch medzi mužmi a ženami, ale reálne sme nemali moc niečo zmeniť. Mojou srdcovou záležitosťou boli vtedy predškolské zariadenia pre deti, ktorých bolo zrazu po nežnej revolúcii, keď jasličky vypadli zo systému zdravotnej starostlivosti, nedostatok. Súkromné služby boli pre bežných ľudí príliš drahé, a tak zrazu celá generácia mladých rodín nevedela, čo si počať s deťmi. Tejto problematike som sa napokon venovala aj neskôr, keď som pôsobila vo Fóre pre deti a rodinu v Rade Európy. Diskusia, ktorú sme vtedy viedli, prispela napokon k tomu, že rada odporučila členským štátom, ku ktorým patrí aj Slovensko, aby vytvárali predškolské zariadenia pre najmenších, lebo je to dobré nielen pre rodičov, ale aj pre deti. Potrebujú spoločnosť vrstovníkov, aby si osvojili niektoré dôležité sociálne zručnosti. V kancelárii UNIFEM-u, kde pracujete ako riaditeľka, pripravujete programy najmä pre ženy na Balkáne. Myslíte si, že miestne vlády sa dostatočne zaujímajú o ich problémy?
Myslím si, že situácia sa mení k lepšiemu, čiastočne má na tom určite podiel aj to, že sa tieto štáty snažia stať členmi Európskej únie. Do akej miery je to však udržateľný trend, ťažko povedať. Aj u nás sa počas prístupových rokovaní veľa hovorilo o rodovej rovnosti. Dnes sa o nej, paradoxne, hovorí málo. A to máme v parlamente iba okolo 15 percent žien a rozdiely v odmeňovaní mužov a žien patria k najväčším v EÚ. Máme síce konečne ženu premiérku, ale
niekedy mám dojem, že mnohí len striehnu na to, aké chyby urobí, aby mohli povedať: veď je len žena… hoci pohlavie so schopnosťou rozhodovať a viesť štát určite nesúvisí.K najťažším prípadom, ktorými sa zaoberáte, sú obete vojnového násilia v krajinách bývalej Juhoslávie. Akú pomoc im môžete poskytnúť?
Keď som začala chodiť na Balkán, aby som sa oboznámila s týmto regiónom, všimla som si na tamojších ľuďoch jednu vec. Všetci nejakým spôsobom prežili vojnu, ale málokto o tom chce hovoriť. Stretla som ženy, ktoré museli ujsť pred vojnou zo svojich domov, často na dlhé roky, do cudziny, iné zase zažili na vlastnej koži, ako sa ich susedia, predtým milí mierumilovní ľudia, zmenili na fanatických nacionalistov, vrahov, násilníkov, ktorí akoby zabudli na všetko, v čom dovtedy žili. Nie je ľahké jatriť staré rany, ale občas je to nevyhnutné. S pomocou našich partnerov na Balkáne zabezpečujeme ženám zasiahnutým vojnou psychologickú, zdravotnú a právnu pomoc. Tiež podporujeme zmeny v legislatíve, ktoré napríklad umožňujú priznať ženám znásilneným počas vojny status vojnových obetí, aby mali nárok na odškodné.
Okrem vojnového násilia riešite aj problémy s domácim násilím na ženách. Myslíte si, že je ho na Balkáne viac ako u nás?
To je veľmi ťažká otázka, lebo žiadna štatistika vám spoľahlivo nepovie,
aká je skutočnosť. Navyše, zle interpretované čísla môžu byť zavádzajúce. A tak, na prvý pohľad paradoxne stúpa počet nahlásených prípadov tam, kde sa domáce násilie nepovažuje za súkromnú záležitosť, ale za trestný čin. V krajinách, kde susedia nezatvárajú oči pred tým, čo sa deje vo vedľajšom byte, je viac odhalených násilníkov, hoci prípadov násilia je tam zrejme menej ako inde, kde sa takéto zločiny v tichosti tolerujú. Na Balkáne sa o domácom násilí dnes už verejne hovorí, a to je určite posun k lepšiemu. Okrem toho sa snažíme podporovovať štáty v legislatívnych zmenách, ktoré by umožnili efektívnejšie postihovať páchateľov a lepšie ochrániť obete.Ktoré výsledky vašej práce vás najviac potešili počas pôsobenia v OSN?
Pri tejto práci si musíte zvyknúť, že výsledky sa nedostavia hneď a že keď sa dostavia, nemôžete si ich privlastniť, lebo sú vždy produktom práce mnohých partnerov i priaznivých okolností. Na čom skutočne záleží, sú naši partneri, ktorých podporujeme v ich snahe dosiahnuť lepšie postavenie žien v ich krajine, komunite. Jednou z vecí, ktorá sa nám spoločne podarila zrealizovať, je napríklad zlepšenie dialógu medzi ženami, ktoré žijú v srbských enklávach s väčšinovými Albánkami v Kosove. Hoci pred pár rokmi to bolo takmer nemysliteľné, dnes medzi sebou diskutujú o problémoch, ktoré ich trápia ako ženy. O vzdelávaní detí a ich budúcnosti, o zdravotnej starostlivosti, o prístupe k platenej práci, o mieri a stabilite v regióne. Zdá sa, že len takto sa dá prekonať prvotná nenávisť a nedôvera z vojnových rokov. Na druhej strane, dialóg je síce dobrý začiatok, ale nemožno ho považovať za konečný výsledok. Táto cesta bude ešte dlhá.
Erika Kvapilová (50)
je absolventkou Filozofickej fakulty UK v Bratislave, odbor filozofia-estetika. Pracovala vo Výskumnom ústave práce a sociálneho rozvoja a v Prognostickom ústave SAV. V roku 2000 sa stala riaditeľkou Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny, v rokoch 2001 až 2004 bola predsedníčkou Fóra pre deti a rodinu pri Rade Európy. Zastupovala Slovensko v Európskom centre pre sociálny výskum a politiku, pridruženom k OSN vo Viedni. Od januára 2005 pracuje v Ženskom fonde OSN (UNIFEM – UN Women), kde momentálne vykonáva funkciu regionálnej riaditeľky pre juhovýchodnú Európu a Turecko. Je autorkou a editorkou viacerých odborných publikácií z oblasti rodinnej a rodovej politiky, je vydatá za Jána Kvapila, ktorý pôsobí na Ministerstve zahraničných vecí SR, jej syn Ján pracuje ako finančný manažér v Holandsku.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
