Ženskej problematike ste sa venovali ako výskumná pracovníčka už predtým, než ste prišli do OSN. Čo vás priviedlo k tejto téme?
Boli to dve životné skúsenosti, ktoré na mňa hlboko zapôsobili. Tá prvá bol môj študijný pobyt vo Švédsku. Dostala som sa tam v deväťdesiatych rokoch. Prvýkrát som sa ocitla v krajine, kde bola rodová rovnosť medzi pohlaviami niečo, o čom sa nielen hovorilo, ale čo sa aj skutočne dodržiavalo. Napríklad tam bola bežná otcovská dovolenka, o ktorej sa u nás ešte vôbec nehovorilo, lebo automaticky sa predpokladalo, že len ženy sú tie, ktoré sa môžu a majú starať o potomstvo. Tou druhou skúsenosťou bol rozvod mojej dlhoročnej kamarátky, emancipovanej ženy, o ktorej som si vždy myslela, že žije v rovnocennom manželstve. Ona sa mi však priznala, že na vlastnej koži zažila domáce násilie. Bol to pre mňa šok, lebo dotedy som si nahovárala, že takéto problémy sa týkajú len ľudí, ktorí žijú v inom svete ako ja, kdesi mimo môjho najbližšieho okolia.
Vo Švédsku ste napokon žili štyri roky a popritom vychovávali dieťa. Zvykol si váš syn na nové prostredie?
Môj syn Švédsko miloval. Navštevoval medzinárodnú základnú školu v Štokholme, kde mali všetci žiaci, chlapci aj dievčatá, rovnakú výučbu takých praktických predmetov, ako bola práca s drevom alebo šitie. Naučil sa tam

Chcete tým povedať, že Švédi vychovávajú deti inak ako my?
Videla som, že prístup k deťom tam bol iný ako u nás, nikto ich nedelil na chlapcov a dievčatá. Učitelia dbali na to, aby sa k sebe navzájom správali rovnocenne. Pamätám sa, že raz v škole, kam chodil môj syn, obvinila jedna mamička spolužiakov svojej dcéry zo sexuálneho obťažovania. Keďže tam boli deti rôznych národností, bolo zaujímavé porovnávať, ako sa k tomu problému postavili rodičia z Brazílie, Fínska, zo Švédska alebo zo Slovenska. Niektorí to brali smrteľne vážne, iní to vnímali ako bežné pubertálne popoťahovanie medzi chlapcami a dievčatami. Napokon obvinení žiaci skončili len s napomenutím, ale určite si zapamätali, že k dievčatám sa musia správať s rešpektom a nesmú prekročiť isté hranice, ktoré by zraňovali ich ľudskú dôstojnosť.
Po návrate zo Švédska ste sa venovali výskumu rodovej problematiky na Slovensku. Podarilo sa vám v tejto oblasti niečo reálne zlepšiť?
Keď človek pracuje vo výskume, nemá možnosť o veciach rozhodovať. Len poskytuje informácie tým, ktorí majú skutočnú rozhodovaciu moc.

V kancelárii UNIFEM-u, kde pracujete ako riaditeľka, pripravujete programy najmä pre ženy na Balkáne. Myslíte si, že miestne vlády sa dostatočne zaujímajú o ich problémy?
Myslím si, že situácia sa mení k lepšiemu, čiastočne má na tom určite podiel aj to, že sa tieto štáty snažia stať členmi Európskej únie. Do akej miery je to však udržateľný trend, ťažko povedať. Aj u nás sa počas prístupových rokovaní veľa hovorilo o rodovej rovnosti. Dnes sa o nej, paradoxne, hovorí málo. A to máme v parlamente iba okolo 15 percent žien a rozdiely v odmeňovaní mužov a žien patria k najväčším v EÚ. Máme síce konečne ženu premiérku, ale

K najťažším prípadom, ktorými sa zaoberáte, sú obete vojnového násilia v krajinách bývalej Juhoslávie. Akú pomoc im môžete poskytnúť?
Keď som začala chodiť na Balkán, aby som sa oboznámila s týmto regiónom, všimla som si na tamojších ľuďoch jednu vec. Všetci nejakým spôsobom prežili vojnu, ale málokto o tom chce hovoriť. Stretla som ženy, ktoré museli ujsť pred vojnou zo svojich domov, často na dlhé roky, do cudziny, iné zase zažili na vlastnej koži, ako sa ich susedia, predtým milí mierumilovní ľudia, zmenili na fanatických nacionalistov, vrahov, násilníkov, ktorí akoby zabudli na všetko, v čom dovtedy žili. Nie je ľahké jatriť staré rany, ale občas je to nevyhnutné. S pomocou našich partnerov na Balkáne zabezpečujeme ženám zasiahnutým vojnou psychologickú, zdravotnú a právnu pomoc. Tiež podporujeme zmeny v legislatíve, ktoré napríklad umožňujú priznať ženám znásilneným počas vojny status vojnových obetí, aby mali nárok na odškodné.
Okrem vojnového násilia riešite aj problémy s domácim násilím na ženách. Myslíte si, že je ho na Balkáne viac ako u nás?
To je veľmi ťažká otázka, lebo žiadna štatistika vám spoľahlivo nepovie,

Ktoré výsledky vašej práce vás najviac potešili počas pôsobenia v OSN?
Pri tejto práci si musíte zvyknúť, že výsledky sa nedostavia hneď a že keď sa dostavia, nemôžete si ich privlastniť, lebo sú vždy produktom práce mnohých partnerov i priaznivých okolností. Na čom skutočne záleží, sú naši partneri, ktorých podporujeme v ich snahe dosiahnuť lepšie postavenie žien v ich krajine, komunite. Jednou z vecí, ktorá sa nám spoločne podarila zrealizovať, je napríklad zlepšenie dialógu medzi ženami, ktoré žijú v srbských enklávach s väčšinovými Albánkami v Kosove. Hoci pred pár rokmi to bolo takmer nemysliteľné, dnes medzi sebou diskutujú o problémoch, ktoré ich trápia ako ženy. O vzdelávaní detí a ich budúcnosti, o zdravotnej starostlivosti, o prístupe k platenej práci, o mieri a stabilite v regióne. Zdá sa, že len takto sa dá prekonať prvotná nenávisť a nedôvera z vojnových rokov. Na druhej strane, dialóg je síce dobrý začiatok, ale nemožno ho považovať za konečný výsledok. Táto cesta bude ešte dlhá.
je absolventkou Filozofickej fakulty UK v Bratislave, odbor filozofia-estetika. Pracovala vo Výskumnom ústave práce a sociálneho rozvoja a v Prognostickom ústave SAV. V roku 2000 sa stala riaditeľkou Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny, v rokoch 2001 až 2004 bola predsedníčkou Fóra pre deti a rodinu pri Rade Európy. Zastupovala Slovensko v Európskom centre pre sociálny výskum a politiku, pridruženom k OSN vo Viedni. Od januára 2005 pracuje v Ženskom fonde OSN (UNIFEM – UN Women), kde momentálne vykonáva funkciu regionálnej riaditeľky pre juhovýchodnú Európu a Turecko. Je autorkou a editorkou viacerých odborných publikácií z oblasti rodinnej a rodovej politiky, je vydatá za Jána Kvapila, ktorý pôsobí na Ministerstve zahraničných vecí SR, jej syn Ján pracuje ako finančný manažér v Holandsku.