Reality šou – slovné spojenie, ktoré na Slovensku ešte pred desiatimi rokmi takmer nikomu nič nehovorilo. Kým verejnoprávna STV sa, takmer ako vždy, potácala na svojej ceste odnikiaľ nikam, súkromná televízia Markíza stále ťažila z toho, že je jej jedinou konkurenciou a vystačila si s estrádami a staršími americkými seriálmi, s ktorými v tom čase ešte mala zaručený úspech.
Na trh však už zakrátko vstúpila televízia Joj a ako hlásal jej reklamný slogan, „Nuda na Slovensku sa skončila“.
A skutočne, mladšia, dravšia, farebnejšia a tiež ukričanejšia konkurentka si z koláča televízneho publika i reklamy pomaly začala odhrýzať väčšie a väčšie kúsky. Nebála sa experimentovať: priniesla nielen novšie seriály, ale pre mladých divákov mala aj o niečo pútavejší obal.
Čo však bolo pre trh a vývoj nových televíznych formátov, teda aj reality šou, najdôležitejšie, v televíznej sezóne 2004/2005 sa prestala merať (či skôr odhadovať) sledovanosť neistými denníčkami, ale nastúpili peoplemetre, ktoré ponúkli presnejší obraz o tom, koľko divákov daný program sleduje, kedy pri ňom zostávajú a kedy prepínajú. To by v tom musel byť čert, aby tento fakt televízie nevyužili.
Prvá sezóna
Prvá peoplemetrová sezóna bola zrejme najneistejšou a zrejme aj tou najprekvapujúcejšou za posledné roky. Na obrazovkách všetkých troch televízií sa postupne zjavili tri reality šou. Markíza veľmi neriskovala a v septembri predstavila svoju Zámenu manželiek (Wife Swap).
Stávka na istotu jej vyšla a televízia tento nie práve najveľkolepejší program niekoľko sezón úspešne opakovala. Joj bola odvážnejšia a pripravila vlastný kastingový program s názvom Dievča za milión.
Rybníčkova STV, ktorá mala za sebou „nový začiatok“, uviedla za nesúhlasného šomrania intelektuálov licencovaný program Slovensko hľadá SuperStar (pôvodne Pop Idol).
Témy reality šou sa okamžite chytili médiá. Server Medialne.sk, zaoberajúci sa dianím v médiách, vysvetľoval:
„Formát, ktorý televíznym svetom ,zamával‘ už v roku 1999, sa dostáva aj k nám. Logicky, prečo aj nie, podstata tohto kontroverzného formátu odráža kvintesenciu súčasných televíznych svetových trendov: skutoční ľudia, skutočné príbehy. Nie je dôvod predpokladať že by celosvetový úspech nemal nasledovať aj na Slovensku, naznačujú to už ratingy relácií, ktoré majú čo-to spoločné s reality šou.“
Obyčajní ľudia?
Časopis .týždeň si vo svojom vôbec prvom čísle kládol otázky: „Čo nás k týmto programom vlastne priťahuje? Možno sa s ‚obyčajnými‘ ľuďmi dokážeme ľahšie identifikovať. Zdá sa nám, že sledujeme ‚život sám‘. Minimálne v prípade Dievčaťa za milión skutočne živé, do značnej miery nepredvídateľné ‚drámy‘.
Pocit radosti, keď sa ‚môjmu‘ dievčaťu niečo podarí, či pocit nevýslovnej trápnosti pri hyperrealistickom vyraďovaní zo súťaže je oveľa autentickejší či dokonca ‚ľudskejší‘ než pri oscarovom filme.“
Na sme.sk v tom čase dokonca fungovala podstránka realityshow.sme.sk, kde sa k téme obľúbenosti nových programov vyjadrovali mediálni analytici, sociológovia i psychológovia, ktorí sa rozhovorili na tému zmeny osobnosti súťažiacich: „Ani extrovertné povahy sláva neochráni pred zmenou správania. Sláva je podľa psychológov stres a treba byť na ňu pripravený. Najhoršie je stať sa slávnym zo dňa na deň, čo je v reality šou bežné.“
Z reality šou však najviac profitoval bulvár. Stratégia vytrieskať čo najviac z každého neopozeraného a najlepšie trochu divného súťažiaceho mu vychádza už šesť rokov.
Versače, Erik Hilár Lakatošovie či Desperado, „hrdinovia“ prvých reality šou by vedeli (a možno aj chceli) rozprávať.
V škatuli
Slovenské televízie si svojho diváka ani nestihli otestovať. Do reality šou sa pustili po hlave a jesenná časť prvej sezóny im vyšla. Na jar však pritvrdili.
Ako sa ukázalo, asi až priveľmi. Ako sa ešte v decembri 2004 písalo v dobovej tlači: „Nedávno neznámy manželský pár Mojsejovcov odrazu pozná celé Slovensko.
V rámci novej reality šou televízie Markíza sa rozhodli darovať dva milióny. Námet ponúkli televízii sami.“ Braňo Mojsej vtedy zanalyzoval trh týmito slovami: „Možno už majú ľudia dosť vyumelkovaných moderátorov, ktorí nemajú vzdelanie, humor a nadhľad. Keď sa objavíme v médiách, zvýši sa ich predajnosť alebo sledovanosť. Verejnosť zaujíma ako žijeme, hoci sú oveľa bohatší ľudia ako my. Slováci sú zvedaví viac ako ktorýkoľvek iný národ na zemeguli.“
Program Mojsejovci priniesol na slovenské obrazovky dovtedy nevídané scény – jedna účastníčka kastingu sa pre postup do košickej vily vyzliekla donaha, iný nádejný podnájomník sa za sľub postupu vzdal miesta starostu obce.
Na rozdiel od SuperStar, Dievčaťa za milión či Zámeny manželiek, v Mojsejovcoch nemusel nikto preukázať ani štipku talentu, stačilo, že bol, aký bol.
Hoci tvorcovia tvrdili, že Mojsejovci využívajú podobné prvky ako všetky veľké reality šou – na kastingoch sa vyberie reprezentatívna vzorka ľudí, ktorá sa v priebehu niekoľkých týždňov prezentuje divákom prostredníctvom napĺňania rôznych zadaní a úloh a bojuje o ich sympatie – v skutočnosti šlo o to sledovať, čo všetko sú za prísľub dvoch miliónov korún ľudia ochotní urobiť.
Big Vyvolení
To, čo sa v prvých mesiacoch roka 2005 javilo ako úlet vulgárnej manželskej dvojice, malo však pokračovanie: televízna sezóna 2005/2006 sa totiž niesla v znamení škatuľových šou: pôvodne holandského formátu Big Brother (Markíza) a maďarského VyVolení (Joj) a tiež omnoho vyšších výhier (desať, respektíve jedenásť miliónov korún).
Jedna ukážka z českých VyVolených hovorí azda za všetko: 10.17 Vladko si opaľuje bradavky sviečkou; 10.27 Vladko si holí podpazušie; 10.45 Vladko sa stáva kráľom vily a ostatní musia plniť jeho želania; 11.30 Keďže je Vladko kráľ vily, obed varí Honza, pomáhajú mu Peter a Kačka.
Nudné scény, vysielané celý deň prostredníctvom internetu, sa striedali s voyeurskými zábermi do spŕch a spální, s nezmyselnými úlohami „Veľkého brata“ a s nervy trhajúcimi scénami z vyraďovania jednotlivých účastníkov.
Celebrity nesklamú
Škatuľové šou pre klesajúci záujem divákov však, našťastie, netrvali dlho. Po dvoch sezónach, v ktorých hviezdili „ľudia z ulice“, ochotní urobiť čokoľvek, siahli televízie neomylne po celebritách, ktoré síce boli ochotné urobiť menej, ale mali známejšie tváre.
Kým v predchádzajúcej sezóne jojkárski VyVolení potrápili Markízu, v sezóne 2006/2007 to bolo naopak. Joj síce siahla po Hviezdach na ľade, ale Markíza kontrovala mutáciou programu Dancing with the Stars. Urobila dobre, pretože súťaž, ktorá vošla do dejín slovenských televízií pod názvom Let´s Dance, pritiahla masy aj v nasledujúcich rokoch.
Joj sa nedarilo ani na jar. Hoci svoj ťažiskový projekt Celebrity Camp postavila na „osobnostiach, ktoré pravidelne zapĺňajú stránky novín“, a ktoré prijali ponuku „zameniť na istý čas pohodlie svojich domovov za drsnú i keď nádhernú prírodu Filipín“, veľmi neuspela. Hoci nespokojná bola zrejme aj Markíza, ktorej príliš nevyšlo tanečné Bailando, práve táto sezóna predznamenala ďalší vývoj.
Okrem SuperStar sa totiž ukázal aj potenciál Let´s Dance.
Nešlo len o samotný program, ale aj o súvis s nastupujúcim seriálovým boomom.
Okrem spevákov, moderátorov či športovcov totiž začali tancovať aj hviezdy jednotlivých seriálov, a tak si v programe nakoniec zatancovala celá Ordinácia. Toto spojenie seriálového sveta so svetom reality šou tak televízie využívajú dodnes.
Iste, televízie siahali aj po iných typoch reality šou. Markíza prišla s konkurzom do muzikálu s názvom Elán je Elán, ale uvažovaný Moment pravdy či Najväčší Slovák nakoniec Joj, respektíve STV nevysielali.
Ako-tak sa ešte darí menším a nízkonákladovým reality šou, ako je kuchárska Bez servítky či zoznamovacia Farmár hľadá ženu.
Cirkus alebo comedy?
Na úroveň SuperStar a Let´s Dance – čo sa týka výpravy, popularity medzi divákmi, „hviezdnosti“ poroty – dosiahli už len talentové súťaže.
O čo ide, prezrádza prehľad kategórií programu Talentmania: 1. deti (rôzne žánre, podmienka 0 - 14 rokov), 2. tanec, 3. cirkus (akrobacie, šou so zvieratami, kúzelníci, žongléri), 4. comedy (stand up comedy, divadelné skeče, vtipná recitácia), 5. sólový spev, 6. skupinový spev, 7. hudobné nástroje či 8. iné.
Samozrejme, ani v prípade talentových súťaží nesledujeme len výkony súťažiacich, ale aj výkony známych tvárí v porote a pohnuté osudy účastníkov.
Tak ako Britániu zaujali Paul Potts a Susan Boyleová, ktorí sa vďaka talentovej súťaži z miesta predavača mobilov a pomocníčky na fare vyšvihli do mediálneho neba, podobný príbeh učiteľa spevu Mariána Zázrivého, ktorého vraj odmietli vo všetkých divadlách, ale v skutočnosti patrí do SND, zaujal aj u nás.
V posledných rokoch badať v segmente reality šou ešte jednu novinku – spoluprácu českých a slovenských televízií.
Pred rokom sa na obrazovkách zjavila Česko Slovenská SuperStar, od začiatku septembra stoja proti sebe dve podobné reality šou: Česko Slovensko má talent, ktorú vysiela Jojka v spolupráci s českou Primou, a Talentmania, ktorú vysielajú televízni lídri Markíza a česká Nova.
Okrem istej nostalgie ide zrejme aj o nižšie náklady a o pokus menších televízií nabúrať dominanciu Markízy a Novy.
Tak ľahko neskončia
Aj ten najbanálnejší príbeh vyvoláva v človeku túžbu dozvedieť sa, čo bude nasledovať. Preto máme radi seriály. K reality šou nás však pripútavajú aj ďalšie ilúzie.
Prvou je ilúzia skutočného sveta. Aktéri reality šou nie sú dokonalosť predstierajúci herci, hrajúci vymyslené postavy, ale skutoční, nedokonalí ľudia ako my, ľudia, ktorých sme dnes videli na chodníku či v práci.
Druhou ilúziou je samotný príbeh, v ktorého závere aspoň jeden z týchto obyčajných ľudí dosiahne/vydrie víťazstvo, mediálnu slávu a peniaze. Fakt, že niekto ako ja to dosiahol, je povznášajúci. Treťou ilúziou je možnosť spolurozhodovať o osude účastníkov šou.
Fakt, že do príbehu vstupujeme, síce palcom neukážeme nahor ani nadol, ale vyťukáme ním do telefónu aspoň číslo človeka, ktorý má postúpiť, nám dáva aj pocit istej moci nad jeho osudom.
Toto všetko zažívame už šesť rokov. Mení sa len forma. Po nesmelom začiatku nasledovalo vouyerské vzrušenie a po jeho neslávnom konci stávka na istotu celebrít, školopovinných detí a silných a dojímavých ľudských príbehov. Televízie zarábajú a nás to baví. Reality šou sa len tak ľahko neskončí.