Mária Kráľovičová: Celý život som šťastná

Ste stále v jednom kole, oddychujete niekedy?

Som zvyknutá robiť od svojich pätnástich rokov. Odvtedy som si musela na seba zarábať. Už ako dieťa som mala svoje povinnosti, starala som sa o kurence, pásla som kozičky. Tvrdím však, že odchádzame z tohto sveta až vtedy, keď splníme svoje úlohy. Ja som si ich ešte asi všetky nesplnila.

Momentálne skúšate niekoľko nových predstavení a chystáte sa nakrúcať aj jednu rozprávku v Česku...

V novembri uvádzame v divadle premiéru Čechovovho Ivanova a začínam tiež skúšať hru Dom done Bernardy s mladými hercami, na čo sa veľmi teším. V Česku ide nakrúcať Matej Mináč rozprávku Šťastný smoliar, kde by som mala hrať nejakú babku, ktorá bude aj z kostolnej veže skákať. (Smiech)

Oprašujete tiež niekoľko hier, ktoré sú v repertoári. V októbri má derniéru Ženský zákon, ktorý sa hrá už štrnásť rokov, nie je vám to ľúto?

Je a bola by škoda stiahnuť ho z programu, veď ľudia naň stále chodia. Tento záhorácky muzikál videlo už veľa divákov a stále sa im páči, tak prečo ho rušiť?

Dej hry sa preniesol na Záhorie, hovorí sa v nej po záhorácky. Ako Záhoráčku vás to muselo tešiť, nie?

To áno, jazyk mi je blízky, ale čudovala som sa kolegom, že sa tú cudziu reč naučili. Keď sme aj s rodinou chodili do Čárov na Záhorie, odkiaľ pochádzam, a deti začali rozprávať po záhorácky, pýtal sa ma môj muž, prečo nehovoria aj po francúzsky, keď sa naučili takýto čudný jazyk (smiech).

Nikdy ste nevyučovali herectvo, nelákalo vás odovzdávať skúsenosti mladým?

Nie, mala som vždy veľa práce. Ale ako malá som túžila stať sa pani učiteľkou, chcela som byť rovnako múdra. Musela som sa veľa učiť, veď do divadla v Martine, som prišla bez skúseností z hereckej školy. Keď potom o mne napísali, aký som talent, prihlásila som sa na konzervatórium do Bratislavy. A o pár mesiacov ma hneď aj angažovali v Národnom divadle, takže som zároveň študovala, hrala a rodila (smiech). Viete, ja neznášam lenivých ľudí a takých, ktorí nemajú dostatok odvahy pustiť sa do toho, čo chcú.

A rozmýšľali ste, že by ste robili v živote aj niečo iné?

Nie. Najskôr som chcela byť pani učiteľkou a potom mníškou - vždy usmiata, krásna, čistulinká. Keďže nás bola kopa detí, musela som odísť z domu ako prvá. Preto som najskôr nastúpila do holičstva a kaderníctva. Myslela som si, že budem hneď kulmovať všetky krásne ženy, ale oni mi dali len metlu a zametala som vlasy na zemi. Naštvala som sa a šla o ulicu ďalej, kde som robila predavačku v obchode Prvodev s krásnymi šatami, ktoré by som si nikdy nemohla kúpiť. Keď som si ich všetky vyskúšala, šla som pre zmenu robiť úradníčku do továrne Tekla – kartonážny a papiernický priemysel. Pri pohovore sa ma pýtali, či ovládam tesnopis. Z meštianky som vedela tesnopisom napísať len svoje meno, ale nikdy v živote by som nepovedala, že niečo neovládam. Vždy si vravím, že nemôžem vedieť, či niečo neviem, ak som to nevyskúšala. Som taký hazardér.

Napadlo vám niekedy, že by ste spísali svoje spomienky?

Napadlo, ale nemám čas. Možno sa do toho pustím, až pôjdem na zaslúžený odpočinok.

Ako sa vám podarilo zladiť školu, divadlo i materstvo zároveň? Mali ste niekoho na výpomoc?

Nie, len niekedy mi prišla pomôcť sestra. Ale neviem, ako som to zvládala, veď neboli práčky ani pampersky. Pritom sme mali vtedy len šesťtýždňovú materskú dovolenku a ja som syna dojčila deväť mesiacov. Ešte aj v nemocnici som kŕmila ďalšie dve deti a potom nosila mlieko do laktária. Dcéru som však už dojčila len štyri a pol mesiaca. Vždy s ňou dobehla do divadla domovníčka. Pani Meličková pri skúške zvolala: Otvára sa mliekareň, Marienka nakŕmila a šlo sa ďalej. Potom mi hovorila, že dcéra má už väčšie stehná ako ja. Vyzerala som ako Twigi, ale dojka som bola dobrá.

Máte niečo, pri čom dokážete vypnúť?

Ďakujem pánovi Gutenbergovi za to, že vynašiel kníhtlač. Je to už päť rokov, čo Miro Procházka, môj manžel, odišiel a odvtedy chodím do postele s množstvom múdrych mužov (smiech). Čítanie ma nabíja. A viem si výborne oddýchnuť aj inak. Ak mám možnosť, spím aj dvadsaťštyri hodín v kuse. Muž mi vravieval, že mi nič nezávidí, iba to, ako viem vypnúť, keď nič nemusím robiť. Rada tiež cestujem a spoznávam iné kultúry. S Procházkom sme toho veľa prešli.

Kde ste sa na cestách cítili najlepšie?

V Paríži, kde sa mi vždy veľmi páčilo. Chodievali sme tam každý rok. Videla som na vlastné oči všetko, o čom som dovtedy len čítala. A asi som tam aj dokázala dobre zapadnúť, lebo sa ma turisti pýtali na cestu. (Smiech)

V Slovenskom národnom divadle hráte, odkedy ste tam nastúpili, čo je už šesťdesiattri rokov. Nelákalo vás odtiaľ odísť?

Ja som verný človek. Neviem odísť na voľnú nohu, len preto, že som sa pre niečo nahnevala. Nemám rada rozchody ani rozvody.

Čo môže v čase reality šou priniesť ľuďom divadlo?

Dáva im sviatok. Človek sa prichystá, učeše, oblečie. Sviatočne sa vyberie akoby do kultúrneho kostola, lebo chce niečo krásne vidieť, poučiť sa. A pre herca je zase jedinečný kontakt s divákom, ktorý je vlastne spoluautorom, spolutvorcom. V televízii neviem, ako ma ľudia prijmú, ale v divadle môžem ich reakcie vidieť a cítiť. Vnímam, že sa nesmejú, alebo že neplačú, ak by mali. To všetko si uvedomujem a podľa toho musím zase konať ja.

A čo znamená divadlo pre vás?

Tisícky životov, ktoré som prežila. Vďaka nim som v sebe objavila množstvo polôh, o ktorých som ani netušila, že ich mám. A je to tiež možnosť odovzdať ich druhým ľuďom, lebo postave nedávam len telo, ale aj svoju dušu.

Určite ste sa stretli s postavami, do ktorých sa vám dostávalo ťažšie. Ako ste prekonávali takéto problémy?

Keď idú veci ľahko, prestanú vás baviť. Musela som skrátka zvládnuť zadanú úlohu. Človek sa občas trápi, keď dostane postavu úplne proti svojmu charakteru. Potom však príde premiéra a všetko je zrazu, ako má byť. Hrávala som kedysi len princezničky, Oféliu, Júliu a potom ma zrazu Miloš Pietor obsadil do úlohy sedliačky v Novom živote od Tajovského. Myslela som, že ma asi nenávidí. Julo Pántik, ktorý hral môjho muža, sa navyše nado mnou pozastavoval, že vraj mám ruky ako klaviristka. Tak ma zneistil, že som prišla domov a plakala som. Môj muž mi však povedal: Marína, spomeň si na všetky tetky z Čárov, veď ich poznáš, tak ich budeš vedieť aj zahrať. Dala som si preto o štyri čísla väčšie topánky, jupku som si nechala ušiť s dlhšími rukávmi, aby mi nebolo vidieť ruky, a nakoniec som za to aj získala cenu. (Smiech) Keby život len žblnkotal ako potôčik, nebude to ono. Potrebujete aj vodopády, čiže výzvy. A podobne je to aj v partnerstve.

Nedávno ste hrali americkú herečku Bette Davisovú v hre Ja a Hollywood. Musí byť zábavné, stvárniť takúto známu divu s maniermi.

Určite, videla som aj niektoré jej filmy a zrazu som ju mala aj hrať. Bola to výzva, ona mala celkom iný charakter ako ja, úplne iný život. Keď študujem nejakú rolu, debatujem s ňou, polemizujem. Pýtam sa jej, ako mohla spraviť toto alebo ono, alebo naopak, chytám sa za hlavu, lebo som aj ja takú situáciu zažila a uvažujem, prečo som ju neriešila rovnako ako ona. Ide o vzájomné obohacovanie sa.

Keď človek robí to, čo ho baví a je v tom úspešný, ako by sa mal udržať pri zemi?

Mal by mať pokoru. Tá niekedy ľuďom chýba. Herectvo je remeslo, ale čosi navyše je už umenie. Je veľa dobrých hercov, ale menej umelcov.

Kedy sa stalo, že ste o sebe zapochybovali?

Keď niečo nevyšlo. Ale nemôže byť každý deň sviatok. Určite prídu chvíle, keď padnete do prachu, nemôžete tam však zostať ležať. Musíte vstať a ísť ďalej.

O čom momentálne snívate?

Mne nič nechýba. Vždy som snívala, že budem mať muža a milenca, ktorý ma bude milovať až do smrti a stalo sa, našla som ho v jednom mužovi. Vysnívala som si aj deti a stalo sa. Dokonca sa mi splnilo aj mať prvého syna. Ako malej mi totiž bolo vždy ľúto, že som nemala staršieho brata, boli sme len štyri sestry. Mala som a mám úžasnú rodinu, máme sa veľmi radi, mám prácu, ktorú milujem, kolektív, ktorý mám rada. Ja som vlastne šťastná celý život.

Mária Kráľovičová (83)