Alexandra Zahradníková: Človek má mať jasnú predstavu, čo chce dosiahnuť

Nestáva sa denne, aby bol na webe uznávaného zahraničného časopisu Journal of General Physiology na prvej priečke mesačnej čítanosti článok o objave slovenských vedcov. Našej vedkyni sa so svojím tímom podarilo zistiť mechanizmus, akým ovplyvňujú vápnik a

horčík činnosť srdcových buniek. Ich objav pomôže v budúcnosti pri vyvíjaní nových liekov na arytmiu či zlyhanie srdca.

Aký je to pocit, objaviť niečo významné, čo môže zachrániť ľudské životy?
Je to niečo ako nový druh vzrušenia, ktorý sa inak nedá zažiť. Je ako zvláštna forma adrenalínu, ktorá sa neprejavuje náhle, ale postupne, ako sa blížite k cieľu, vynára sa vo forme radosti. Tušenie, že tak nejako by to mohlo byť, sa zrazu zmenilo na dôkaz, ktorý akceptuje vedecká komunita. Proces objavovania je trochu ako tehotenstvo ženy – od prvého pocitu, keď si tým ešte nie je istá, až po narodenie milovaného dieťaťa, ktoré ju naplní radosťou.

Váš objav sa zrejme stane dôležitým pri vývine nových liekov na srdcové poruchy. Sú výsledky vášho výskumu vlastne len začiatkom ďalších skúmaní?
Áno, bude to ešte dlhá cesta. Novinári sa nás často pýtajú, kedy už bude hotový liek. Cesta od pochopenia mechanizmu k nájdeniu možného lieku trvá roky. Je to práca farmakológov, lekárov a farmaceutických firiem. Aby mohli títo vedci zužitkovať výsledky našej práce, musíme ich zverejňovať vo vedeckých časopisoch. Preto je v našej práci dôležité, v akom časopise výsledky publikujeme, aby sme oslovili čo najviac ďalších výskumníkov, ktorí môžu náš výsledok využiť či už v základnom alebo v aplikovanom výskume. To je jediný spôsob, akým môžeme ovplyvniť ďalší osud našich výsledkov. Nezamýšľame sa príliš ďaleko dopredu, kedy alebo čo presne by sa dalo naším výskumom docieliť. Samozrejme, že si vyberáme problémy, ktoré majú potenciál pomôcť hlbšiemu poznaniu života a nájsť využitie v medicíne, inak by bola naša práca len uspokojovaním zvedavosti.

Vaším dlhoročným vedeckým záujmom je vápniková signalizácia. Mohli by ste priblížiť svoju prácu?
Srdcové svalové bunky majú za úlohu zabezpečiť, aby sa srdce stiahlo a zase uvoľnilo, a tak pumpovalo krv. Pre stiahnutie je potrebné prudko zvýšiť množstvo vápnikových iónov v bunkách, čo sa uskutočňuje prostredníctvom vápnikovej signalizácie. Pri tom akoby išlo o rozhovor medzi dvomi druhmi bielkovín. Jedny sa nachádzajú na povrchu bunky a reagujú na elektrické impulzy, ktoré hovoria bunke, kedy sa má stiahnuť. Druhé sa nachádzajú na vnútrobunkových organelách – zásobníkoch vápnika, ktoré sa „na povel“ otvoria a uvoľnia vápnik do bunky. Prostredníctvom vápnika sa bielkoviny, ktoré skúmame, spolu „rozprávajú“ a my sa snažíme pochopiť ich reč. Na základe toho môžeme z meraní buniek zo zdravých alebo chorých sŕdc zistiť, či je ich komunikácia správna alebo poškodená a akým spôsobom. To je naším cieľom.

Čo vás priviedlo k problematike srdcových buniek?
Je to pomerne zložitá cesta, pretože som vyštudovaná chemická inžinierka.

pic4.jpg Počas mojej ašpirantúry som sa venovala úplne iným problémom z oblasti anorganickej chémie. Po jej ukončení som nemohla zostať na škole, lebo som nebola straníčka, preto som si začala hľadať inú prácu. S dvomi deťmi ma však nikto nechcel kvôli riziku „očeriek“ a ako kandidátka vied som bola prekvalifikovaná. Dokonca som zostala chvíľu nezamestnaná. Manžel pracoval na pracovisku, ktoré bolo predchodcom nášho terajšieho ústavu. Jeho šéf mal kladný vzťah ku kvantitatívnemu prístupu k fyziológii a povedal, že to so mnou skúsi (smiech). Najprv ma však zaradil do úplne inej problematiky, ktorá bola skôr technická. Vyvíjala som senzor pre stanovenie glukózy v krvi. Keď sa nám podarilo vyvinúť prototyp, šéf ma preradil do manželovho tímu, kde nám dal za úlohu zaviesť novú elektrofyziologickú metodiku, ktorá bola v roku 1981 prevratná, pretože umožňovala študovať všetky typy buniek. Neskôr bola jej autorom udelená Nobelova cena. Spolu s kolegami elektrotechnikmi sme robili všetko úplne od základov – od prístrojov až po programy pre veľký počítač, ktorý riadil experimenty. Funkčnosť novej metodiky sme preukázali na vlastných červených krvinkách. Neskôr sme sa rozhodli študovať srdcové svalové bunky, čo bola nová výzva, v tom čase dosť odvážna.

Keď sa vám podarilo získať na srdcových bunkách prvé experimentálne výsledky, prišla vám ponuka postdoktorandského pobytu v USA. Aké ste mali z neho dojmy? Postrehli ste veľké rozdiely vo vede u nás a v Amerike?
Na Amerike je jedna veľmi pekná vec, a to, že ide o veľkú krajinu. Veľa ľudí sa tam zaoberá rovnakým problémom a vedci sa navzájom navštevujú – pravidelne chodia robiť semináre o svojich výsledkoch na iné pracoviská. O veciach, ktoré sú už v štádiu publikovania, sa tam veľmi živo do hĺbky diskutuje na formálnej i neformálnej úrovni. Rozdiel som videla napríklad aj na prednáškach. U nás sa na konci prednášky stretnete obyčajne s jednou - dvoma otázkami. Vonku je to tak, že ešte počas toho, ako hovoríte, postaví sa rad ľudí, ktorí vám dávajú otázky na telo. Snažia sa nájsť všetky diskutabilné veci a rozprávať o nich, prečo je to tak.

Nelákalo vás zostať tam?
Ja osobne som mala dosť veľký problém adaptovať sa na túto krajinu. Manžel znášal pobyty lepšie ako ja. Na druhú stranu, bolo lákavé, že napriek tomu, že sme mali nízke platy, mohli sme si dovoliť kúpiť všetky potrebné veci, platiť pôžičku na auto, lebo bez neho sa tam nedalo existovať, a ešte stále sme sa nemuseli veľmi obmedzovať a značnú sumu sme si ušetrili. Zatiaľ čo, keď sme boli tu, a to sme už neboli úplne mladí, ja značne po tridsiatke, manžel mal štyridsať, naše príjmy boli z ruky do úst. Mám taký dojem, že v tých časoch bolo u nás vedeckým pracovníkom ešte horšie ako dnes.

Čo vám teda na Amerike prekážalo?
Nepáčil sa mi ich náhľad na hodnoty. Na prvom mieste majú kariéru, čo mi dosť vadilo. .pic3.jpg

Nevedeli pochopiť spôsob myslenia a priority Európanov. Napríklad pani, u ktorej sme bývali, bola Španielka. Keď zostalo malé dieťa jej nevesty choré, vybrala sa cez pol Ameriky, aby im mohla pomáhať. Všetky kamarátky Američanky ju vysmiali. Aj preto ma neťahalo tam ostať, a to napriek tomu, že majú pre výskumnú prácu najlepšie podmienky. Je pravda, že veľa času mi zaberie rozmýšľanie o pracovných problémoch, ale to ešte neznamená, že nie sú pre mňa dôležité aj iné veci. Rodina je pre mňa veľmi podstatná.

Na rôznych zahraničných pobytoch ste sa zúčastňovali aj neskôr. Ako vnímali vaše deti, že ste cestovali pomerne často preč?
Na prvom pobyte, keď sme boli v zahraničí spolu s manželom, boli naše dcéry polovicu času s nami. Na neskorších pobytoch sme chodili na pobyty „na striedačku“. Chvalabohu, deti už boli vtedy dosť veľké, a tých pár mesiacov len s jedným z rodičov a s milovanými babičkami prekonávali bez reptania. Neskôr, keď dospeli, nám v dobrom vyčítali, že by boli rady, keby sme sa im viac venovali a chodili s nimi na viac spoločných dovoleniek. To však ešte netušili, aký je život zložitý a že zabezpečiť dobro rodiny si vyžaduje aj isté obete.

Ako ste sa po návrate domov vyrovnávali s chýbajúcim vybavením laboratória?
Podľa mňa má mať človek predovšetkým jasnú predstavu, čo chce dosiahnuť. Nemal by sa dať odradiť tým, že nemá prostriedky a prístroje. Treba všetky svoje aktivity prispôsobiť tak, aby sa dal daný problém riešiť. Potom sa už nejaká cesta vždy nájde. Keď sme sa vrátili z Ameriky a uvedomili si, že tu nie sú absolútne žiadne prostriedky, chemikálie, ani nič, čo by sme potrebovali na pokračovanie v experimentálnom výskume, na ktorom sme tu pracovali pred revolúciou, ale i neskôr v USA, rozhodli sme sa venovať matematickému modelovaniu. Na túto metódu nám prakticky vystačil počítač, ktorý sme si priviezli z Ameriky. Povedali sme si, že skúsime vysvetliť veci, ktoré sme pozorovali, z akých chemických príčin sa dejú. To posunulo náš výskum úplne inde a pomohlo nám prekonať finančnú krízu. Neskôr sa nám na základe našich výsledkov podarilo dostať grant od Howard Hughes Medical Institute, ktorý nám poskytol značné finančné prostriedky. Investovali sme ich do nákupu prístrojov a chemikálií, a nie na mzdové prilepšenie. To nás naštartovalo. Ďalšie výsledky viedli k ďalším zahraničným grantom a postupne sa nám podarilo zariadiť celé laboratórium tak, ako je štandard vo svete a možno i trochu lepšie.

V súčasnosti v ňom pracujete nielen s manželom, ale aj so staršou dcérou. Ako sa vám spolupracuje s rodinnými príslušníkmi?
Spoločná práca ešte neznamená, že spolu aj fyzicky pracujeme. Ja som vo svojej pracovni, manžel vo svojej a Alexandra je spravidla so študentmi v laboratóriu. Vlastne, ak netreba riešiť akútny experimentálny problém, sme spolu skôr doma alebo na nejakej laboratórnej schôdzke. Som však rada, že sme jeden druhému stále na dosah. Keď jeden z nás niečo potrebuje, sme si nablízku.

Pre vedeckých pracovníkov sú vraj bežné víkendy a večery strávené v práci...
Ešte nedávno to bolo u nás bežnou praxou – robili sme veľmi veľa víkendov a večerov, často neskoro do noci. Experimentálna práca je však najmä parketou doktorandov a postdoktorandov. Úlohou vedúcich projektov je zhodnotenie výsledkov, ich interpretácia, písanie publikácií, grantových projektov a podobne. Všetko sú to práce, ktoré si môžem nosiť v hlave a v notebooku so sebou. Je tiež obrovskou výhodou, že sa môžem pripojiť cez internet z domu na svoj počítač v práci. Preto ostávam po pracovnej dobe v práci len vtedy, keď potrebujem niečo stihnúť – veľmi veľa vecí máme totiž termínovaných. Keď potrebujem niečo dokončiť, zostanem dovtedy, kým to nie je hotové. Inak však pracujem večer radšej v pohodlí domova. Pred dvomi rokmi som sa rozhodla, že ak ma nebude tlačiť konkrétny termín, niektoré večery si vyhradím aj na „sebaudržovanie“.

Ako sa udržujete fit?
Keďže sedím v práci stále za počítačom, začala som chodiť dvakrát do týždňa na aerobik a snažím sa racionálne stravovať. Okrem toho mám jeden večer vyhradený hre na klavír a jeden večer chodíme s dcérou spievať do zboru. Sobota je tak jediným dňom, keď mám čas na záhradu, postarať sa o svoju skalku, stretnúť sa so širšou rodinou, vnúčikom, priateľmi. Záľub mám toľko, že pokiaľ nemusím, do práce cez víkend nejdem.

Alexandra Zahradníková (57)
vyštudovala Chemickotechnologickú fakultu na STU v Bratislave. Pracuje ako vedúca Laboratória molekulárnej biofyziky v Ústave molekulárnej fyziológie a genetiky Slovenskej akadémie vied. Vo výskume sa so svojím tímom zaoberá najmä takzvanou vápnikovou signalizáciou, ktorá riadi spúšťanie a uvoľňovanie srdcových svalových buniek. Za svoju prácu získala viacero ocenení – Cenu Slovenskej fyziologickej spoločnosti za najlepšiu publikáciu, dvakrát Howard Hughes Medical Institute International Research Scholar Award, Fulbright Scholar Award a Bronzovú medailu Slovenskej lekárskej spoločnosti. Počas svojej kariéry publikovala množstvo vedeckých publikácií v popredných svetových časopisoch, hosťovala na amerických univerzitách v mestách Galveston, Augusta, Lubbock a Columbus.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  2. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  3. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  4. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  7. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 14 291
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 651
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 436
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 603
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 941
  6. Moskva alebo Petrohrad? 2 270
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 146
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 1 929
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 792
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 623

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

Neprehliadnite tiež

Hmyz všade vo vašej domácnosti. Poznáte prekvapujúci trend tejto zimy?

Prím v dekore hrajú lienky, pavúky, muchy či včely.

Stĺpček Osmelené

Choroba, ktorá ma drží v hrsti: Možno porodím choré dieťa a možno zomriem skôr

Nehovorte mi, že to poznáte, lebo aj vaša babka mala cukrovku.

Playboy sa púšťa do neprebádaných vôd, nafotil kampaň s plus size modelkou

Fotky patria k decentnejším kampaniam modelky Molly Constable.

Vraždili a znásilňovali, no ženy ich milujú a obdivujú. Prečo?

Za ich správaním nie je len sexuálna porucha, psychológia má viaceré vysvetlenia.

Účinné tipy, ako sa správne nalíčiť pod okuliare

Pre správny výsledok berte do úvahy sklá aj farbu rámu.