Lívia Allárová: Nevydržím dlho bez vody

K synchronizovanému plávaniu sa dostala vo veku, keď už jej rovesníčky vyhrávali súťaže. Počiatočné neúspechy ju však povzbudili do ďalšieho tréningu a priviedli k neskorším víťazstvám. Nedávno obhájila zlato z majstrovstiev sveta veteránov vo Švédsku.

Na nedávnych majstrovstvách sveta Masters v synchronizovanom plávaní ste so svojou sestrou získali zlato. Ako ste to prežívali?

Pocity boli fantastické. Podarilo sa nám obhájiť prvé miesto spred štyroch rokov vo dvojici a potom v trojici získať ďalšie zlato spolu s Natáliou Juráškovou, takže sme boli, samozrejme, veľmi šťastné a víťazstvo si vychutnávame do dnešného dňa.

Ako ste sa vlastne dostali k synchronizovanému plávaniu?

Sestra mala ako malá zdravotné problémy a lekár nám odporučil, aby sme začali plávať. Klasické plávanie nás však veľmi nebavilo. Mamina zistila, že v Bratislave existuje niečo ako synchronizované plávanie, a my sme si povedali, že to vyskúšame. Vtedy sme mali dvanásť rokov, čo znamená, že sme boli pre tento šport staré. Naše rovesníčky trénovali od piatich–šiestich rokov. My sme sa v dvanástich ešte len učili správnu techniku plávania. No keď sme ju zvládli, veľmi nás to chytilo a rýchlo sme sa zlepšovali. Na tréningu sme mávali suchú prípravu, ktorú vždy viedla najviac ohybná dievčina zo všetkých trénujúcich. So sestrou sme tak túžili viesť toto cvičenie, že sme sa za tri mesiace naučili špagáty. Potom sme už hodinu viedli my (smiech).

Kým ste sa učili základy, vaše rovesníčky už vyhrávali súťaže, nie?

Niektoré už boli majsterkami Slovenska. Na našej prvej súťaži sme skončili posledné. Najvyššia známka bola desať a my sme dostali necelý bod od piatich rozhodkýň. Mama sa vtedy nahnevala na nášho trénera, prečo nám dovolil ísť na preteky nepripravené. On jej povedal, nech si to skúsi sama, ak si myslí, že je to také jednoduché.

Takže mama vás začala trénovať bez skúseností?

Áno, bola to pre ňu výzva. Ale keďže sme boli staršie, a teda neperspektívne pretekárky, nikto iný nás ani nemal záujem trénovať. To bol jeden z dôvodov, prečo sa nás ujala mama. Videla, že nás synchronizované plávanie baví, že chceme niečo dosiahnuť. My sme sa učili vo vode, ona na suchu.

Muselo to byť pre všetkých náročné...

Bolo, ale aj tak sme onedlho začali chodiť na súťaže. Keď sme v roku 1991 na majstrovstvách Slovenska skončili posledné, doma sme si poplakali, ale o to viac nás to povzbudilo a naštartovalo. Zaťali sme sa a poriadne trénovali. Prvýkrát sme vyhrali v roku 1996 a odvtedy sme prvé miesto ešte párkrát obhájili. Vtedy sme aj splnili postupové kritériá na majstrovstvá Európy a sveta a ako prvé Slovenky sme sa prebojovali na olympijské hry v Sydney v roku 2000.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

To, že sme sa dostali na všetky tieto svetové podujatia i na olympijské hry. Keď bolo v roku 1988 na olympiáde v Soule prvýkrát zaradené synchronizované plávanie, vyhrali ju americké dvojičky – akvabely. So sestrou sme si vtedy povedali, že aj my chceme raz súťažiť na olympiáde. Bol to náš sen, ktorý sa nám splnil.

V Sydney ste však skončili na poslednom mieste, neboli ste sklamané?

Nie, lebo na olympiádu sa dostane obmedzený počet štartujúcich krajín. V roku 2000 po prvý raz zaradili do programu aj súťaž dvojíc, preto tam bol veľký boj a veľká politika. My sme navyše nemali podporu a ani priaznivé podmienky v domácom prostredí. Robíme šport, v ktorom treba byť stále rozhodcom na očiach, a my sme napríklad neboli pred olympiádou nominované na dve majstrovstvá Európy, čo nám zrejme uškodilo. Preto nás veľmi tešilo, že aj napriek nevôli niektorých ľudí doma, sme sa na olympiádu prebojovali ako prvé Slovenky. Bolo to zadosťučinenie pre nás aj pre rodičov, ktorí nám všetko obetovali. Spolu sme to dokázali.

Vaša sestra žije vo Švajčiarsku, čomu sa venuje?

Už sedem rokov pôsobí v jednom z najlepších oddielov vo Švajčiarsku Limmat-Nixen Zürich. Trénuje reprezentáciu až po najmenšie ročníky.

Ako potom prebieha váš spoločný tréning pred pretekmi?

Súťaž sa koná každé dva roky, takže máme dosť času na rozmýšľanie, či sa prihlásime, alebo nie. Priebežne trénujeme stále ďalej, nie že by sme museli, ale preto, že nás to baví. Aj teraz, po návrate zo Švédska, sme vydržali len tri dni bez vody a na štvrtý sme už skočili do bazéna. Keď sa budú blížiť ďalšie majstrovstvá, uvidíme, či zase pôjdeme.

Keď sa už rozhodnete zúčastniť, ako dlho trvá príprava?

Tento rok sme sa dohodli až v januári, že pôjdeme súťažiť, takže sme nemali veľa času. O tri dni som pripravila choreografiu. Keď sestra prišla na víkend do Bratislavy, učili sme sa ju od rána do večera v bazéne. Ona si potom zostavu trénovala sama vo Švajčiarsku a ja zase na Slovensku, s našou kolegyňou Natáliou Juráškovou, s ktorou súťažíme v trojici. Cez skype a e -mail sme si vzájomne posielali nahrávky, aby sme sa videli v akcii. Všetky spolu sme potom ešte párkrát trénovali, najmä pred súťažou.

Zdá sa neuveriteľné, že sa synchronizovanú zostavu učíte každá zvlášť.

Inak sa ani nedá. No pre súťaž dvojíc, v ktorej sme vystupovali len ja so sestrou, sme použili zostavu spred deviatich rokov, s ktorou sme vystúpili na MS v Japonsku. Dostali sme sa do nej v priebehu piatich dní.

Smie sa vystúpenie takto recyklovať?

Áno, je to povolené, a keďže sme mali málo času na tréning, uľahčili sme si to aspoň pri vystúpení nás dvoch. Prvý deň sme ešte robili nejaké chyby, ale potom to už vyzeralo, akoby sme ju cvičili pol roka.

Nepomáha vám aj to, že ste dvojičky?

Určite áno. Zostavy, ktoré sme si už kedysi natrénovali, sa nezabúdajú. Mali sme ich tak nadupané, že dnes už stačí len chytiť tempo a rytmus. A pri cvičení máme jednu výhodu. Nemusíme riešiť rovnaké postavenie alebo držanie rúk a prstov. Obom nám idú automaticky do rovnakej polohy. Nedohadujeme sa, či treba dať prst vyššie, lakeť nižšie a podobne.

Aké to bolo mať sestru dvojičku a tráviť s ňou toľké roky pri tréningoch?

Povedala by som, že super, lebo sme mali vždy jedna druhú. Keď sa niektorej z nás už naozaj nechcelo, druhá ju vedela povzbudiť. Mali sme v sebe vzájomnú oporu. Samozrejme, že za roky, ktoré sme boli vo vode, sme si niekedy aj s mamou liezli na nervy, ale vždy to napokon prešlo. Sme rodina a vedeli sme, čo chceme dosiahnuť.

Nechýbate si teraz, keď už nie ste spolu?

Každý deň sa rozprávame cez skype. Nikdy sme však neboli na seba natoľko viazané, aby sme nevedeli jedna bez druhej vydržať.

Chceli ste byť vždy akvabelou?

Síce neplánovane, ale v tomto športe sme sa našli. Je to vidieť aj na sestre, ktorá trénuje vo Švajčiarsku. Aj mňa baví cvičenie a tanec vo vode, vymýšľanie nových choreografi í a prvkov. Spolu s kolegyňami sa zúčastňujem na rôznych exhibíciách a slávnostných šou a veľmi rada trénujem dievčatá. Momentálne sú moje zverenkyne dvojnásobné majsterky Slovenska v kategórii staršie žiačky.

Aké sú u nás podmienky v porovnaní so zahraničím?

Veľmoci, ktoré vyhrávajú majstrovské súťaže ako Rusko, Kanada alebo USA, kde tento šport vznikol, majú silnú tradíciu. Aj vo Švajčiarsku je v každej dedine nejaký oddiel. Je bežné, že majú celý deň k dispozícii bazén, kamery pod vodou i nad vodou, zabudovaný stereosystém a, samozrejme, skúsených odborníkov, ktorí vás naučia predvedenie prvku na sto percent. V roku 1997 sme mali možnosť trénovať v jednom z najlepších klubov v USA pod vedením trénerky Chris Carverovej. Svoj tím doviedla na olympiáde v Atlante k zlatu. Nebyť skúsenosti s ňou, nedostali by sme sa na olympijské hry a neboli by sme dnes tam, kde sme. Pri nej sme sa vlastne naučili, čo je to synchronizované plávanie.

Nerozmýšľali ste aj vy, že by ste odišli do zahraničia?

Jeden rok som pôsobila vo Švajčiarsku v Lausanne, ale potom som sa vrátila. Mala som doma dievčatá, ktoré som trénovala.

Aký je to vlastne pocit, pohybovať sa pod vodou?

Je to náš druhý život. Robila som si napríklad potápačský kurz a pán, ktorý ma skúšal, nevedel, že som akvabela. Keď sme sa vynorili na hladinu, zaujímal sa, či som v poriadku, lebo som sa vraj celý čas pod vodou usmievala (smiech).Viete, bola som ponorená desať metrov v ľadovej vode a ja som sa stále smiala. Keď mu potom povedali, že som akvabela, tak to pochopil. Ale čudoval sa, že som takmer nič nevydýchala z kyslíkovej fľaše.

Ste tak zvyknutá vo vode nedýchať a usmievať sa, že to robíte, aj keď nemusíte?

Áno, idem na celkom úsporný režim a pritom sa cítim pod vodou naozaj príjemne. Nechcem však nič zľahčovať, lebo je to veľmi náročný šport. Keď máme nad hladinou hlavu a ruky, musia nohy vyvinúť veľmi veľa energie, aby sme sa udržali a zase opačne, keď máme nad vodou nohy, pracujeme len rukami. Pri vystúpení, ktoré trvá tri a pol minúty, nemáme ani na chvíľu oddych. Prirovnala by som to k šprintu na tisícpäťsto metrov. Keď dobehnete do cieľa, chce sa vám padnúť na zem ako mŕtvy. Podobný pocit máme aj my, len sa pri tom musíme stále usmievať.

Lívia Allárová (36)