Malí špióni

Na mnohé osobné informácie sme nadmieru citliví. Málokomu povieme, koľko v skutočnosti zarábame, prekáža nám, keď sused nazerá cez okno, a to, ako žijeme, často nevedia ani najbližší spolupracovníci. Na internetových fórach vystupujeme pod rôznymi prezývkami a sťažujeme sa, ak úrady zverejnia naše rodné číslo, ktoré, mimochodom, prezrádza o nás viac, ako je v krajinách Európskej únie bežné.

Napriek tejto ostražitosti máme priamo pod nosom nebezpečného zveda, ktorého šikovnosť by ocenili i výzvedné služby CIA. Naši malí potomkovia majú obdivuhodnú pamäť, uši citlivé na najtichší šepot a mimiku dokonalého herca. Určite sa nedajte pomýliť tým, ako pekne a zaujato sa hrajú, v skutočnosti zaznamenávajú každé vaše slovo a v tej najnevhodnejšej chvíli ho vytiahnu. Napríklad na rodinnej návšteve s detsky nevinnou tváričkou oznámia vašej svokre, že je „stará škatuľa“. Veď aj tatino to hovorí...

My máme šperky v spálni a vy?

Chváliť sa je ľudské a je jedno, či máte štyridsať rokov, alebo štyri. Deti sa rady predbiehajú v tom, kto má viac a nevynechávajú z toho ani majetok svojich rodičov. Známa si na detskom ihrisku vypočula zanietenú diskusiu o tom, koho rodičia majú doma šperky, ako vyzerajú a kde sú schované. Najviac zaujímavých informácií sa však dozvedia učitelia v školách a škôlkach. Deti s nimi trávia veľkú časť dňa a plne im dôverujú.

Vynášaniu nezabránite, preto jediné, v čo môžete dúfať, je že dostanete pedagóga, ktorý je diskrétny a nerozoberá s kolegami váš súkromný život.

„Závisí to naozaj od konkrétneho učiteľa - mnohí bez zaváhania klebetia o tom, aké pomery vládnu v tej-ktorej rodine a čo všetko sa dozvedeli. Ja sa do takých debát nezapájam, považujem to za vynášanie súkromia. Predstavte si, že by vaše problémy riešila polovica mesta. Bolo by vám to príjemné?“ hovorí učiteľka základnej školy v Partizánskom. S istotou však môže potvrdiť, že tieto informácie sa nezneužívajú vo vzťahu k dieťaťu.

Najúprimnejší a najotvorenejší sú, samozrejme, škôlkari. Rozprávajú často sami od seba, sú spontánni, započujú slovo, ktoré im niečo asociuje, a už to z nich vyhŕkne. „Niekedy nepotrebujú ani asociáciu, len tak prídu za vami a vyhlásia, že videli ocina holého alebo že ich mamina je sprostá, pretože jej tak všetci hovoria,“ vysvetľuje učiteľka materskej školy. Je to však veľmi individuálne, sú deti, od ktorých sa takmer nič nedozviete.

Najviac si deti prezradia medzi sebou. Milujú šepkanie a tajnosti

Štvrtým ročníkom sa to končí

S príchodom do základnej školy sa toho veľa nemení. Prváci sú stále úprimní a zhovorčiví, bez problémov odpovedia na akúkoľvek otázku. Rozdiel medzi súkromnou a verejnou informáciou nerozoznávajú. Situácia sa začne meniť v treťom až štvrtom ročníku, keď sa ich pozornosť sústredí viac na kamarátske ako rodinné vzťahy. Chlapci si začínajú všímať dievčatá, dievčatá chlapcov a celý deň sa rieši, kto je koho kamarát. O rodičoch sa im už hovoriť nechce.

Najpikantnejší príbeh, s ktorým sme sa v našom prieskume stretli, pochádza z prvej triedy základnej školy v Košiciach. Chlapec priniesol do školy vibrátor, ktorý našiel v maminom nočnom stolíku, a nevediac, o čo ide, hral sa s ním cez prestávku ako s lietadlom. Pochválil sa i triednej učiteľke. „Keď som to povedala kolegyniam v zborovni, išli sme sa popučiť od smiechu. Pri stretnutí s mamičkou sme mali problém zachovať vážnu tvár. Neviem, či to s tým súviselo, ale chlapec zmenil na ďalší rok školu,“ spomína staršia pani učiteľka.

Sex neriešia

V spálni rodičov sa prehrabávalo aj päťročné dievča a do škôlky donieslo prezervatívy. Hneď zavolalo kamarátky a začalo im vysvetľovať, ako sa používajú.

Záujem o sex sa však líši od triedy k triede. „Dievčatko, čo našlo prezervatívy, malo troch starších súrodencov, jeden z nich navštevoval strednú školu. Sex bol medzi nimi určite často diskutovanou témou. Ale v tej istej triede boli deti, ktoré slová sex a sexovať ani raz nepovedali, hoci ich počúvali dennodenne. Jednoducho ich to nezaujímalo. Keď som neskôr pracovala v školskom klube, mala som skupinu prvákov, kde sa sex tiež vôbec neriešil. Maximálne sa dohadovali, kto je do koho zaľúbený,“ spomína učiteľka z Bratislavy.

Nech sa malého dieťaťa spýtate čokoľvek, bez váhania vám odpovie.
Nerozoznáva súkromnú a verejnú informáciu

Stačí navodiť atmosféru

Ranný kruh, posedenie na koberci alebo komunita – to je štvrťhodinka pred vyučovaním, keď sa pedagóg rozpráva s deťmi, čo zažili a ako sa cítia.

Učiteľka cirkevnej základnej školy hovorí, že v ich škole sa tieto sedenia spájajú s rannou modlitbou: „Žiaci si môžu vybrať, za koho sa chcú pomodliť. Keď sa navodí vhodná atmosféra, otvoria sa. Povedia napríklad, že sa chcú modliť za ocka, aby bol dobrý na maminku, alebo za maminku, aby neplakala, keď je na ňu ocko zlý.“
Rozhovory sa dobre nadväzujú aj v štátnych školách, či už pri rannom kruhu, alebo pri čítaní v školskom klube po vyučovaní. Rozprávky pripomenú deťom ich vlastné zážitky, s ktorými sa potom chcú podeliť.

Vychovávateľka základnej školy v Bratislave priznáva, že neraz sama iniciuje rozhovor, keď vidí, že sa niečo deje alebo je dieťa smutné. „Nedávno mi jedno dievčatko povedalo, že mama s ocom sa včera pohádali a ona teraz nevie, koho má radšej. Použila presne tieto slová. Deti nechápu, prečo sa rodičia hádajú, a cítia sa bezmocne. Tiež sa mi stalo, že iné dievča sa rozplakalo počas školskej akcie. Bolo mu ľúto, že rodičia už nebývajú spolu. ‚Ja teraz neviem, ku komu chcem ísť, či k mamine, alebo ocovi,‘ plakalo. Myslím, že je dôležité, aby to zo seba vypustili. Odľahne im, získajú pokoj. Z vnútorného pretlaku môžu u detí vzniknúť žalúdočné problémy, prestanú napríklad jesť,“ hovorí vychovávateľka.

Nič neutajíte

Deti najčastejšie oznamujú učiteľkám hádky rodičov. „Maminka dnes ráno plakala, pretože tatino na ňu kričal... Naši sa v aute pohádali... Som smutný, pretože ocko a mamička sa hádali.“ Vzťah rodičov definujú slovami ľúbi - neľúbi, počas hádky majú pocit, že mama otca už neľúbi a naopak.

Zlá rodinná situácia alebo rozvod sa vždy odzrkadlí na správaní. „Mala som v triede milé dievčatko, ktoré začalo jedného dňa všetkých hrýzť. Tak silno, že im ostávali fialové modriny. O dva mesiace sa rodičia rozviedli,“ spomína učiteľka materskej školy v Prievidzi. Druhý chlapček bol zasa vyslovene smutný, pri hrách strácal trpezlivosť a hneď sa rozplakal, keď sa mu nedarilo. Iné deti ostanú výbušné, neposlušné alebo agresívne.

Matka sa rozviedla, začala žiť s novým partnerom a otec dieťaťa s ním prichádzal do styku vždy pri preberaní na víkend. Dievčatko v predškolskom veku malo chvíľu chaos, po čase však prišlo do škôlky a kamarátkam zahlásilo, že už tomu rozumie: ‚Jeden muž jej dáva peniaze, druhého má na bozkávanie!“

V škôlke trávia veľkú časť dňa a učiteľkám sa zdôveria so všetkým

Po víkende

„To hneď vidím, či malo dieťa harmonický víkend, alebo nie,“ tvrdí učiteľka materskej školy v Bratislave. „Podľa toho, ako sa v pondelok hrá, čo robí.“ Tu platí notoricky známe tvrdenie, že ak je rodič doma v psychickej pohode, dieťa tiež.
Aj nudný, hoci pokojný víkend, zanechá stopy. „Vtedy hovoríme, že sú ako z divých vajec, potrebujú si vybiť energiu,“ vysvetľuje vychovávateľka prvého stupňa. Vidí, že ak mali program s rodičmi, sú oveľa uvoľnenejší a spokojnejší.

Rodinné voľnočasové aktivity a výchova sa rôznia aj v závislosti od toho, či žijete na vidieku, alebo v meste. Podľa riaditeľky bratislavskej súkromnej škôlky prichádzajú v pondelok deti úplne ‚zdivočené‘. Doma si môžu všetko dovoliť a potom nevedia pochopiť, že treba dodržiavať určitý režim a mať rešpekt. „Sú absolútne nedisciplinované, do piatka ich dáme dokopy a v pondelok môžeme začať odznovu,“ sťažuje sa.

Nekomunikujú

Zaujímavá je skúsenosť učiteliek inej bratislavskej súkromnej škôlky, podľa ktorej deti z roka na rok menej rozprávajú. „Pred pár rokmi sme sa od nich dozvedeli takmer všetko, čo sa dialo doma. Teraz sú ich vyjadrovacie schopnosti oveľa slabšie. Sú zakríknuté, majú problém prejaviť sa. Ak sa ich spýtate, kde boli a čo robili, odpovedia vám jedným slovom: u babky, na výlete, na bicykli. Problém je v tom, že rodičia s nimi nekomunikujú. Štatisticky je dokázané, že matka sa s dieťaťom rozpráva priemerne dvanásť minút, otec deväť.

My sme súkromná škôlka, naši rodičia sú pracovne maximálne vyťažení, deti vozia ráno o siedmej a vyzdvihujú ich neraz večer o šiestej. To je neuveriteľných jedenásť hodín denne strávených v škôlke. Doma ich už len vykúpu a dajú spať. Sú v strese, nemajú čas a riešia to tak, že ich rýchlo odbijú alebo im kúpia hračku. Deti im napríklad nakreslia cez deň obrázok a oni si ho ani nepozrú. To sa potom ťažko motivuje. Ale hovorí sa aj to, že miléniové deti (narodené po roku 2000) sú iné, uzavreté, menej komunikujú a majú svoj vlastný svet,“ tvrdia učiteľky.

Každé druhé dieťa má podľa nich rečové ťažkosti, základné školy sú zasa plné dysgrafikov a dyslektikov. Ich predškolské zariadenie zamestnáva logopéda na plný úväzok a je plne vyťažený. Významnú úlohu v tom zohráva i fakt, že takmer päťdesiat percent manželstiev sa končí rozvodom. Problémy v rodine hneď vidia, s dieťaťom sa o nich nerozprávajú. Je to vraj len zbytočné trápenie.
„Dnešné deti si myslia, že nemusia poslúchať. Na Západe už dlho vládne trend bojových umení. Tiež nevedeli, čo s anarchiou v školách a takto sa ich snažia naučiť sebakontrole a pozitívnemu mysleniu.“

Pozn.: Všetky výroky detí sú pravdivé a zozbierané od učiteliek z rôznych regiónov Slovenska. Ich mená ani školy neuvádzame a akákoľvek podobnosť s vašimi skúsenosťami je s najväčšou pravdepodobnosťou čisto náhodná.