Postavme si rodinu

ch rokoch veľký rozmach a jej fungovanie dokáže ľudí fascinovať. Základy systemickej rodinnej terapie sa viažu k menu ešte žijúceho, 85-ročného nemeckého psychoterapeuta Berta Hellingera. Narodil sa v katolíckej rodine v roku 1925, v desiatich rokoch ho rodičia poslali do kláštora. Miestna organizácia Hitler Jugend sa ho bezúspešne pokúšala naverbovať, a tak bol označený ako podozrivý z nepriateľstva voči ľuďom. V roku 1942 sa zúčastnil na bojoch na západnom fronte, po vojne vstúpil do katolíckeho mníšskeho rádu. V snahe stať sa kňazom bol vyslaný do Južnej Afriky ako misionár medzi členov kmeňa Zulu. V štúdiách pokračoval na juhoafrickej univerzite. Zúčastnil sa na sérii medzirasových ekumenických tréningov pod vedením anglikánskeho duchovenstva. Následkom toho opustil začiatkom šesťdesiatych rokov katolícke kňazstvo a začal sa hlbšie ponárať do fenomenologickej orientácie, založenej čisto na tom, ako sa veci javia. Bol veľmi citlivý na to, ako nacistický režim obetoval ľudské bytosti v službách ideálov. Tvrdil, že v istom zmysle táto otázka zmenila jeho život. Orientácia smerom k ľuďom formovala celú jeho prácu. Oženil sa a niekoľko rokov strávil vo Viedni na klasickom kurze psychoanalýzy. Svoje štúdiá ukončil v Mníchove. V roku 1973 vycestoval do USA, hosťoval u psychológa a terapeuta Arthura Janova. Je autorom mnohých kníh o svojej metóde, veľa cestoval na prednášky a tréningové kurzy po celom svete. Systemická rodinná terapia Berta Hellingera sa uplatňuje na širokú škálu problémov. Ľudia v nej vidia zmysel, lebo potrebujú pocítiť spolupatričnosť k systému, chcú pocítiť vyrovnanie medzi dávaním a prijímaním. Tak sa podvedome identifikujú so svojimi predkami. Hellingerova práca stále vyvoláva vášnivú debatu i kritiku. Metóda sa rozširuje v rôznych inštitúciách a pri práci s deťmi. Okrem toho sa často objavuje v kombinácii s inými metódami, napríklad s homeopatiou, kineziológiou a podobne. Ďalšími dôležitými učiteľmi stavania systemických štruktúr sú Matthias Varga von Kibéd s manželkou Insou Sparrer, ktorí sa inšpirovali Virginiou Satirovou a vynálezcom krátkej terapie Stevom de Shazerom.

Je sobota ráno. Pre mnohých vysnívaná chvíľa, keď si môžu dlhšie pospať alebo sa vybrať s košíkom na trh. V jednom z psychologických centier v Bratislave je však práve teraz rušno. Po dlhšom čase sa tu opäť schádzajú záujemcovia o systemické konštelácie – psychoterapeutickú metódu, ktorá sa zaoberá medziľudskými vzťahmi. V kuchynke sa varia čaj a káva, otvára sa čokoláda – bude treba dostatok energie a tekutín.

Do vedľajšej obývacej miestnosti sa ukladajú do kruhu stoličky, kreslá a sedačky, v ktorých má nájsť pohodlie zhruba desať ľudí. Ženy sú v silnej prevahe - čo je skôr pravidlo ako výnimka. Na psychoterapeutické stretnutia chodí vo všeobecnosti menej mužov. Mnohí si totiž pod skupinovou terapiou predstavujú záplavu nekontrolovateľných emócií, s ktorými sa nechcú deliť, iní sa nechcú rýpať v komplikovaných vzťahových témach, ktoré sa podľa nich aj tak nedajú zmeniť.

Rodinné konštelácie

Nikto sa občas nevyhne nedorozumeniam v rodine, práci, v partii blízkych ľudí ani v bežnej praktickej komunikácii. Občas človeka potrápia konflikt, problém či nešťastie, pre ktoré nemôže celé noci pokojne spávať, a poriadne znepríjemniť život dokážu aj chronické ochorenia. Ak chcete odhaľovať, ako fungujú vzťahy okolo vás a vo vás a zisťovať, kam až môžu siahať príčiny vášho správania a konania, metóda rodinných konštelácií vám to umožní. A pritom ide vlastne o hru – jednotliví členovia skupiny „hrajú“ pridelené úlohy, výsledkom však bývajú i nezvyčajne silné emócie a prekvapujúce odhalenia. „Stavanie rodiny“ – tak sa nazýva konkrétna metóda, umožní nazrieť dovnútra vzťahov v rodine a odhaliť tak problémové miesta, ktoré by jej mohli narobiť alebo už teraz robia ťažkosti.

Každý z nás je členom určitého systému – rodiny, partnerského spolužitia, pracovného
kolektívu, spoločenstva, organizácie, ale aj štátnej príslušnosti. Ak sa niečo deje,
je dôležité pozerať sa na situáciu ako na celok. Na to sa zameriava terapeutická metóda
systemických konštelácií. Poskytuje vhľad do fungovania našich vzťahov.
Drží sa faktov a nevšíma si naše názory, v ktorých niekedy
realitu popierame a prekrúcame pravdu

Terapeut sa drží faktov

Rodinu si tentoraz bude stavať Petra. Sadá si vedľa terapeutky a na jej výzvu sa pokúša vyjadriť, čoho a koho sa jej problém týka. Teší sa na dieťa v novom vzťahu, ale necíti sa pripravená na to, ako situáciu prijmú jej deti z prvého manželstva. S akým cieľom chce zo stretnutia odísť? Jej predsavzatím je prehĺbiť dôveru medzi ňou a dcérou. Tento vzťah sa ukazuje v tejto chvíli ako najakútnejší. Na základe rozhovoru sa stavajú najprv členovia bývalej rodiny. Petra si vyberá spomedzi prítomných ľudí, ktorí sa jej zdajú typovo vhodní na zastúpenie.

Vyberá aj ženu, ktorá bude zastupovať ju samu. Osoby postaví do priestoru tak, ako vníma vzťahy medzi nimi a sebou – bližšie k sebe, ďalej od seba, odvrátené či tvárou v tvár. Potom si sadá. Od tejto chvíle sa stáva pozorovateľkou, ktorá bude odpovedať na doplňujúce otázky. Terapeutka sa drží faktov z histórie Petrinej rodiny a zisťuje, ako sa kto v miestnosti v úlohe zástupcu cíti a ako naňho pôsobia okolité postavy. Ak sa niekto necíti dobre, môže svoju polohu v rámci dostupného priestoru zmeniť – posunúť sa bližšie, ďalej, sadnúť či dokonca ľahnúť si, odvrátiť sa.

Bolesti krížov

Reakcie vyvolajú niekedy napätie, ktoré terapeutka najprv pomenuje – teda podporí zástupcu, aby nahlas vyslovil, čo cíti priamo ako konkrétny člen rodiny. Potom spolu hľadajú slovné vyjadrenia alebo rituály, ktoré môžu viesť k riešeniu. Vtedy sa začne meniť atmosféra. Petra si z istých dôvodov vybrala za predstaviteľa svojej dcéry muža – jediného v skupine. Ten sa svojej pozície po chvíli vzdáva – pocity, ktoré v ňom otázky terapeutky vyvolávajú, sú mu príliš blízke. Strieda ho malé útle dievča, v prostredí postupne cítiť uvoľnenie.

Terapeutka sa venuje ďalším členom rodiny, ktorých dodatočne stavia do konštelácií v kontexte ďalších odhalených vzťahov. To, akú dôležitú úlohu začínajú zohrávať nenarodené deti, potvrdzuje skutočnosť, že sa medzi prítomnými objavia viditeľne silnejšie emócie. Dievča zastupujúce Petrinu matku sa vo svojej pozícii čoraz častejšie sťažuje na veľké bolesti krížov. Pritom iba stojí na mieste, rovnako ako ostatní. Petra si v tej chvíli uvedomuje, že jej skutočná mama si v tom čase už tretí týždeň lieči bolesti v krížoch. Zvláštne prepojenie, ale v takýchto momentoch nie ojedinelé.

Bez strachu

Ak účinkujúci sám seba príliš pocíti v type človeka, ktorého zastupuje, môže to byť nepríjemné, dokonca fyzicky veľmi vyčerpávajúce. V záverečnej diskusii si to však väčšinou všetci pochvaľujú – to je bod, v ktorom sa môžu aj v úlohách zástupcov posúvať v riešení vlastných problémov.

A čo na to Petra? Po dohode súhlasila s uverejnením svojho príbehu. Po pár týždňoch sa s terapeutkou stretla opäť, vo dvojici, aby sa zdôverila, čo jej stavanie rodinnej konštelácie dalo. O tejto terapeutickej metóde sa dozvedela od známych a viackrát s nimi na túto tému diskutovala. Hovorí, že to pre ňu bola nová skúsenosť, ktorú by si zrejme nedopriala, nebyť zvedavého okolia a aktuálnych zmien v jej živote. „Bol to zvláštny zážitok,“ hovorí. „Stavanie rodinnej konštelácie ma najprv zaskočilo. Neskôr som ho vnímala trochu ako hru pre dospelých. Lenže nejde o hru, ide o skutočné vzťahy, je dobré si to uvedomiť. V každom prípade, teraz mi moje obavy nenaháňajú taký strach ako donedávna. Nevylučujem, že si konštelácie vyskúšam aj na inú tému.“

Počas stavania systému sa ľudia pohybujú v jednej miestnosti v rámci vytýčeného
priestoru. Ľudia, ktorí sú do systému postavení za niekoho alebo za niečo,
väčšinou stoja na určených miestach a terapeutovi, ktorý sa medzi nimi pohybuje,
sa zdôverujú so svojimi telesnými stavmi a pocitmi. Na základe toho sa môžu
presúvať bližšie k sebe alebo ďalej od seba. Vzniká medzi nimi napätie,
pohybujú sa v takzvanom aktívnom morfogenetickom poli, s ktorým terapeut pracuje.
Je to vyčerpávajúci proces, no účastníci si ho napokon pochvaľujú

Podporiť klientov proces

Psychoterapeutických metód je veľa. Rodinné konštelácie sú jednými z nich, patria pod takzvané systemické konštelácie. Sú zamerané na celok, na skupinu ľudí, nemusia sa týkať iba rodiny, môžu byť o práci, zdraví, financiách, médiách či dokonca o virtuálnom živote, snoch alebo rozprávkach. „S touto metódou som sa stretla ešte ako študentka. Mala som to šťastie, keď začiatkom deväťdesiatych rokov prišiel na katedru Ivan Verný – švajčiarsky psychoterapeut slovenského pôvodu – a ponúkol semináre procesorientovanej psychológie. Náhodou som sa na nich zúčastnila, priviedla ma tam spolužiačka. Učarovali mi a mojím šťastím vôbec bolo stretnúť Ivana Verného ako učiteľa. A dodnes som mu veľmi vďačná za otvorenosť a srdečnosť, s akou nám dáva ďalej, čo vie. V tom čase bol žiakom Berta Hellingera - zakladateľa systemických konštelácií. Tak nejako, samozrejme, nás s nimi začal zoznamovať,“ hovorí klinická psychologička Andrea Vanyová.

Procesorientovaná psychológia a jej filozofia, to je pre ňu základný background, z ktorého vychádza a o ktorý sa opiera vo svojej práci, v živote a aj pri stavaní konštelácií. „Základná myšlienka vychádza z taoizmu – všetko, čo sa nám deje, má potenciálny zmysel. Ako terapeutka sa snažím zachytiť, vnímať, nasledovať, podporiť klientov proces. S dôverou, že on sám a jeho telo vedia najlepšie, čo potrebuje,“ vysvetľuje.

V kontexte celých generácií

Konšteláciám začala veriť vtedy, keď metódu vyskúšala na vlastnej koži a pomohlo jej to s ťažkými životnými situáciami. Dôvera v metódu sa ešte prehĺbila, keď po prvý raz sama viedla terapeutickú skupinu. Po čase v rámci súkromnej praxe s individuálnymi klientmi zisťovala, že niektorí z nich riešia mimoriadne náročné problémy. „Rada používam konštelácie ako doplnok individuálnej terapie. Hlavne vtedy, keď sa v nejakom probléme s klientom dlhšie zasekávame, zacyklujeme, pomôže konštelácia rozuzliť problém a proces sa znovu rozbehne. Osvedčili sa mi aj pri ochoreniach, ako sú anorexia a bulímia, ktoré súvisia s celou rodinnou dynamikou. Je to úžasné v tom, že pracujem s jedným človekom v kontexte celej rodiny, s generáciami dozadu.“

Pupočná šnúra

Aby vystavaný, vlastne akýkoľvek systém na Zemi prežil, potrebuje zachovávať rovnováhu. Pri stavaní konštelácií okamžite cítiť, keď niektorý člen rodiny vyvažuje napätie. Často to býva práve ten, ktorý bol z rodiny skoro vylúčený alebo zomrel, a na scéne odrazu jeho podstata ožije. Terapeut popri tom musí dbať aj na prirodzenú hierarchiu. „Neraz sa stáva, že v rodine si ľudia zamieňajú úlohy. Napríklad, keď sa rodičia rozídu a otec od rodiny odchádza, niektoré z detí začne zastávať funkciu otca, lebo ho matka vytiahne z detskej pozície na partnerskú. Vtedy je hierarchia narušená – pri stavaní rodiny v systemickej konštelácii sa to ukáže,“ hovorí Vanyová.

Jedným z najčastejších problémov, ktorý riešia ľudia na Slovensku v rámci rodinných konštelácií, je podľa nej komunikácia medzi rodičmi a deťmi. Ukazuje sa, že najťažšie je pre matky, obrazne povedané, prestrihnúť pupočnú šnúru svojich detí a pustiť ich do sveta. Ak je dieťa veľmi fixované na rodičov, nevie si budovať zdravú nezávislosť a fungovať v novom vzťahu. Vanyová vidí príčiny aj v tom, že klasické rituály, spojené s odchodom detí z domu či so smrťou člena rodiny, dnes už nefungujú v takej podobe ako kedysi. Hovorí, že v súčasnosti sa z nich to duchovné síce často vytráca, ale stále môžu byť dobré na uznanie toho, čo v živote má byť uznané.

Život sa odvíja od obrazov, ktoré preberáme od našich rodičov.
To tvorí základ rodinných konštelácií. Na stavanie rodiny sa v terapeutickej
praxi využívajú ako zástupcovia aj takéto hračkárske figúrky.
Pomáhajú definovať priestor rodinných príslušníkov.
I keď to tak na prvý pohľad vyzerá, nejde o hru

Nový obraz

Nie všetci ľudia, ktorí navštevujú systémy, sú zároveň individuálnymi klientmi terapeuta. Niektorí zo zvedavosti prídu raz a potom sa vracajú, iní po prvom pokuse neprídu, ale ozvú sa časom, ak majú pocit, že by to chceli opäť vyskúšať. Podaktorí potrebujú naberať odvahu dlhšie, iní sa chytia hneď a systémy im začnú veľmi vyhovovať, lebo sa vďaka nim stávajú súčasťou istej skupiny ľudí s podobným záujmom. „V procese stavania rodinných konštelácií to často vyzerá, že problém je vyriešený, ale nie je to tak. Systémy poskytnú nový obraz situácie. Je na človeku, ako ho v živote využije,“ upozorňuje Vanyová. A je na terapeutovi, aký má dar tento nový obraz priblížiť klientovi, aby bol žiteľný.

Každý si nosí v sebe informačný oblak

„Opakovane žasnem nad múdrosťou a mágiou nevysloveného, ktoré v systémoch dospeje k vyjadreniu. Niekedy sa dostanem do bodu, keď sám neviem, ako ďalej. Nie raz som zažil, že práve vtedy mal niekto z účastníkov ideu, ako by sa dalo pokračovať, alebo ktoré otázky by sa mohli nastoliť. To ma učí pokore v úlohe terapeuta,“ hovorí Ivan Verný. V roku 1968 odišiel ako šestnásťročný s rodičmi do Švajčiarska.

Dnes žije s rodinou neďaleko Zürichu, vedie sebazážitkové a supervízne semináre v systemickej terapii v Nemecku, vo Švajčiarsku, v USA, Česku i na Slovensku. Osvojil si okrem iného prístup nemeckého psychoterapeuta Berta Hellingera. Po prvý raz sa s ním stretol na týždennom seminári v roku 1984 a veľmi mu to pomohlo zorientovať sa vo svojom vlastnom životnom scenári. Tvrdí, že práve vďaka nemu sa prestal cítiť ako outsider a mohol sa vo Švajčiarsku, kde žije, duševne usadiť.

Stavanie rodinného systému v terapii vysvetľuje Ivan Verný tak, že každý jeho člen si nesie v sebe akýsi informačný oblak, ktorý sa pravdepodobne odráža na zástupcoch v konšteláciách. Vzniká isté „morfogenetické pole“ v akcii. Pri stavaní rodinného systému sa terapeut často pýta klienta na jeho najmilšiu pesničku či rozprávku z detstva, alebo ponúka rôzne poviedky ako metafory na vysvetlenie súvislostí. Sú totiž podstatnou súčasťou životného scenára a nachádzajú sa v nich návody na problémy – dajú sa z nich dedukovať dôležité informácie, napríklad chýbajúce osoby v systéme.

Bert Hellinger