Soňa Valentová: Čas letí rýchlo

Čo vás priviedlo k písaniu autobiografie? vyštudovala herectvo na VŠMU, od roku 1967 je členkou Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. K množstvu postáv, ktoré stvárnila na tejto scéne, patrí napríklad Grušenka v Bratoch Karamazovovcoch, vrchná sestra Ratchedová v Prelete nad kukučím hniezdom alebo Smrť v muzikáli Na skle maľované. Mnohé z nich naštudovala pod režisérskym dohľadom manžela Pavla Haspru. Medzi jej dôležité filmové postavy môžeme zaradiť Zuzanu v Kladive na čarodejnice, macochu v Perinbabe alebo sestru Wolfovú v Requiem pro panenku. V roku 1969 dostala Cenu Janka Borodáča, v roku 1988 televízne ocenenie Zlatý krokodíl a v roku 2006 Štátnu cenu Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za prínos v kultúre. Je matkou dvoch dcér. Staršia Natália vyštudovala herectvo, mladšia Katarína je muzikálová a popová speváčka.

Pôvodne som chcela napísať knihu o manželovi, neskôr som však zistila, že naše životy sa nedajú oddeliť. Predsa len, boli sme spolu tridsaťosem rokov, a to je dlhý čas. A tak som si povedala, že do deja zakomponujem nás oboch. Prvá kapitola sa volá Šíp pohľadu a opisujem v nej naše prvé stretnutie. Ten názov vystihuje môj prvý dojem. Pavol mal totiž jasný prenikavý pohľad. Neskôr sa vraciam retrospektívne do svojho a manželovho detstva, spomínam na našu spoločnú prácu v divadle, a aby dej nebol priveľmi vážny, vkladám doň aj niektoré veselé príhody, o ktorých sme kedysi rozprávali na besedách.

Keď ste sa zoznámili s manželom, boli ste študentkou herectva. On bol už známy režisér, o sedemnásť rokov starší. Ako ste vnímali tento rozdiel?

Mám pocit, že som bola ako hlina, ktorú manžel umelecky formoval. Spočiatku u mňa prevládal vo vzťahu k nemu nesmierny rešpekt a obdiv, až sa postupne z neho vyvinula láska. Keď dnes rozmýšľam o jeho odchode, zdá sa mi, že bol rovnako rýchly ako jeho život. Ako mladý bol šprintér, veľa športoval a rýchlosť uňho prevládala aj v umeleckej tvorbe, aj keď treba dodať, že nikdy nie na úkor kvality.

Vraj patril medzi tých autoritatívnejších režisérov. Je pravda, že sa ho niektorí kolegovia báli?

Manžel bol prudký človek, aj mne chvíľu trvalo, kým som si na to zvykla, ale aj veľmi spravodlivý a dobrosrdečný. Bol maximalista, ale inak sa v umení pracovať nedá. Najmä, ak musíte ovládať veľký kolektív, tak ako keď dirigent ovláda orchester. Ak to nedokážete, tak sa vám rozladí. Nemyslím si však, že sa ho herci báli. Po skúške boli vždy všetci najlepší kamaráti.

Čo vám dáva písanie? Píšete pre spomienky?

Nepokladám sa za spisovateľku. Len potrebujem vyjadriť emócie, a to sa dá na papieri inak ako v herectve. Prvú knižku, pri ktorej som si to vyskúšala, som urobila o svojom psíkovi Arikovi. Vydala som ju na vlastné náklady a takmer všetky výtlačky rozdala. Páčila sa dospelým aj deťom, jeden chlapček mi povedal, že si ju číta stále dokola, okrem poslednej kapitoly, lebo pri tej sa vždy rozplače. Psík v nej totiž zomrel. Opísala som len skutočnosť, neviem, či by som vedela vytvoriť vymyslený príbeh.

Vraj píšete rukou. Nie je to pre vás veľmi prácne?

Ani nie, lebo text nikdy neopravujem. Píšem tak, ako mi plynú myšlienky. Na počítač som si nikdy nezvykla, ale nepodkladám to za nevýhodu. Veď aj oveľa väčší spisovatelia napísali svoje knihy ručne.

Vo svojej autobiografi i spomínate aj sestry, ktoré zahynuli v koncentračnom tábore skôr, než ste sa narodili. Ovplyvnila táto rodinná tragédia nejako vaše detstvo?

Počas druhej svetovej vojny sa moji rodiča skrývali na inom mieste ako deti a dúfali, že Nemci nájdu skôr ich než moje sestry. Bolo to však naopak, mama s otcom sa zachránili, ale dievčatá našli a deportovali do koncentračného tábora. Pamätám sa, že ich portréty, namaľované podľa dobových fotografi í, viseli u nás doma nad posteľami. Ja som bola pre našich vymodlené dieťa, ktoré pokladali za dar od Boha. Aj preto, že som sa im narodila v pomerne vysokom veku. Mamička mala štyridsať, keď ma porodila. Rodičia mi dali všetko, čo mohli, len aby mi zaistili to najlepšie vzdelanie. Vďaka nim som chodila na nemčinu, angličtinu, na klavír aj na balet.

Podporovali vás vo vašich umeleckých ambíciách?

Áno, aj mama bola umelkyňa. Klavírna virtuózka s krásnym operným hlasom, ktorý som ja, bohužiaľ, nezdedila. V našej rodine sa objavil o generáciu neskôr, u mojej dcéry Kataríny.

Darilo sa vám zladiť kariéru vyťaženej herečky s materstvom?

Staršia dcéra Natália sa mi narodila na vysokej škole, medzi tretím a štvrtým ročníkom. Mladšia Katka o šesť rokov neskôr. Musím povedať, že keby mi nepomáhala mamička, neviem, či by som to zvládla. Po otcovej smrti sa k nám presťahovala. Predali sme rodičovský dom v Trnave a kúpili dom v Bratislave, kde sme mohli všetci bývať spolu.

Ako vnímali dcéry vašu popularitu?

Ako malé boli nadšené z mojich televíznych princezničkovských kostýmov. Keď boli staršie, tak to už bolo iné. Najmä Katke, keď prišla do puberty, sa nepáčilo, že na mňa pozerajú ľudia na ulici. Hanbila sa, že ma všetci poznajú. (Smiech.)

Veľmi často ste pracovali s manželom. Neprenášala sa práca do vášho súkromia?

Keď sme prišli domov z divadelnej skúšky, tak nám vždy chvíľu trvalo, kým z nás vyprchali pracovné dojmy, ale väčšinou ich už zakrátko prekryli iné starosti. Bolo sa treba postarať o deti, pripraviť obed...

Ako to u vás doma vyzeralo, keď ste filmovali s inými režisérmi a museli ste odcestovať z domu na dlhší čas?

O deti sa starala mamička a manžel. Bol totiž veľmi dobrý kuchár.

Takže vám doprial realizovať sa aj mimo svojho dosahu?

Ako každý muž, aj on bol občas žiarlivý. Ale tak je to podľa mňa správne. Samozrejme, ak to neprekročí určitú zdravú mieru. Za tie roky, ktoré sme spolu prežili, sme mali aj krízy, ale vždy sme ich nejako prekonali, a to je v manželstve podstatné.

Aké boli pre vás posledné štyri mesiace jeho života, keď ste už vedeli, že je vážne chorý?

Bolo to moje najväčšie životné divadlo, lebo som vedela od lekárov pravdu, ale nemohla som o nej hovoriť. Do poslednej chvíľky sme sa držali nádeje, že sa všetko zlepší. Verím, že aj v tej najhoršej situácii nemusíme byť nevyhnutne zúfalí. Vždy nám zostáva viera, nádej a láska. Láska je pritom najdôležitejšia. Ale to nie je moja myšlienka, tak sa to píše v Svätom písme.

Často citujete Bibliu. Boli ste vždy nábožensky založená?

Lásku k Bohu som získala už od rodičov v detstve. Nikdy sa na nič nesťažovali. Aj keď im bolo veľmi ťažko, nikdy sa nepýtali, prečo to Boh dopustil. Verili, že zlo je len následkom ľudského konania. Ich názory ma ovplyvnili na celý život.

Vo svojej knihe spomínate aj viaceré filmové a divadelné postavy.Podľa čoho ste si vyberali tie, o ktorých napíšete?

Spomínam na projekty, čo mi najviac prirástli k srdcu. Na Dostojevského Zločin a trest, na Bratov Karamazovovcov. Tieto predstavenia sme robili s manželom. Jeho poslednou hrou, ktorú naštudoval v divadle, bola anglická komorná hra s láskavým podtónom Konečne slobodný. Akoby už vtedy tušil svoj koniec... Názov knihy Prelet nad životom som si vybrala ako parafrázu na našu spoločnú inscenáciu Prelet nad kukučím hniezdom. Rada spomínam aj na hru Pokus o lietanie, v ktorej herci fúkali do jedného pierka, aby mohlo vzlietnuť. Bola to pôsobivá metafora na túžbu po slobode. Divákom bolo jasné, čo tým chceli tvorcovia povedať, ale cenzori nemohli proti tomu nič namietať. Veď čo už je len zlé na obyčajnom pierku?

Naznačujete názvom svojej knihy, že vám život letí prirýchlo?

Je pravda, že čas letí rýchlo, často pritom nestíhame veci analyzovať, ísť do hĺbky. Ale to neprekáža. Hlavné je, že vieme, kam letíme. Smer letu musí byť jasný.

Herečka Soňa Valentová-Hasprová (63)