Vladislava Dolníková: Musíme dať Rómom šancu

Len nedávno na Červenom Kameni dohrali posledné tóny Cigánskeho bašavelu, festivalu rómskej kultúry a umenia, ktorý organizujete. Ako ste spokojná s jeho prvým ročníkom? pochádza z Liptovského Mikuláša. Vyštudovala sociálnu prácu na pedagogickej fakulte v Bratislave. V roku 2003 založila Pro Donum, organizáciu zameranú na rozvoj firemnej filantropie. Projekt Divé maky vznikol o dva roky neskôr. Jeho cieľom je hľadať rómske talentované deti zo sociálne slabších rodín a podporovať rozvoj ich talentu i vzdelania prostredníctvom individuálnych darcov. V júli 2010 nadviazal na Divé maky projekt Divé maky – šanca pre rómske talenty z celého Slovenska, ktorý je zameraný na deti z osady Jarovnice. Pre deti z obidvoch projektov organizujú Letné akadémie a rôzne workshopy.

Tento ročník bol pre nás výnimočný, pretože sme na ňom oslavovali piate narodeniny vzniku Divých makov. Bola to skutočná a nefalšovaná cigánska zábava. Návštevníci mali zapojené všetky zmysly a vzduchom sa okrem lákavých vôní a lampiónov šťastia šírila aj fantastická atmosféra. Deti podali vynikajúce výkony, niektoré dokonca stáli na pódiu po prvý raz v živote.

Ako a kedy ste sa dostali k rómskej problematike?

Úplnou náhodou. V roku 2000 bola mojím prvým zamestnaním práca pre nadáciu, ktorá mala na starosti menšinový program vrátane Rómov. Tam som sa prvýkrát dostala do terénu, pretože som chodila monitorovať projekty do osád.

Ako si spomínate na svoje prvé stretnutia s Rómami?

Prvý bezprostredný osobný kontakt som mala v osade Jarovnice. Zobral ma tam Michal Šebesta, ktorý tam vtedy robil projekt pre výtvarníkov. Keďže som pracovala s Rómami, chcela som ich spoznať aj inak ako pracovne, túžila som sa im pozrieť do hrncov. Môj prvý víkend v osade bol na zabíjačke. Mišo ma upozornil iba na to, aby som zjedla všetko, čo kus polosurového mäsa, strčili mi ho pod ústa a povedali: „Na, tu máš a jedz.“ Boli to dosť silné zážitky. Niekoľkokrát som v osade aj spala. Postupne som tam začala chodiť častejšie a častejšie. Stala som sa členom jednej rodiny - Duždovcov. Mám tam už aj svoje krsňa.

Ako vyzeral krst?

Osobne nie som krstená, takže to bolo neoficiálne. O jedenástej sme boli v kostole, potom sme prešli do domu na hostinu a už o tretej poobede sme všetci tancovali na ulici. Bolo úžasné, ako sa s nami bavila celá osada. Je to úplne iná zábava, akú zažívam so svojimi priateľmi.

Ako vás vlastne medzi seba prijali obyvatelia osady?

Bolo šťastie, že som sa do Jarovníc dostala cez Miša. Pre rómsku rodinu bola prestíž, že spím práve u nich. Pre nich to bola pocta, že im tak dôverujem, že budem u nich spať, jesť a robiť všetko s nimi. Tým, že nie sú na to zvyknutí, stále sa ma pýtali, či je všetko v poriadku. Starali sa o mňa až prehnane. Nedovolili mi ani samej ísť na toaletu. Napríklad večer ma cestou k latríne sprevádzal kŕdeľ detí. Upozorňovali ma, že tam žijú rôzni ľudia, aby sa mi náhodou niečo nestalo. V osade fungujú tamtamy veľmi rýchlo. Ešte som len prišla do Jarovníc a druhý koniec osady už o tom vedel. Deti tam fungujú ako rýchla pošta (smiech).

Práve im sa venujete v programe Divé maky, kde hľadáte talentované rómske deti a neskôr darcov, ktorí budú finančne podporovať štúdium a rozvoj talentu konkrétneho dieťaťa. Ako vznikla myšlienka podpory na diaľku?

Položila som si najprv otázku, ako môžem Rómom pomôcť. Pretože vždy, keď chceme zmeniť svet, musíme začať od seba. Nemôžem presviedčať ľudí, ktorí niečomu neveria. Takže najprv som presvedčila samu seba. A toto učím aj Rómov. Začať od seba. Nie že, toto sa nezmení, toto nemáme, toto nejde, dajte nám, dajte... Okrem toho som sa v jednom českom časopise dočítala o adopcii na diaľku. Vtedy som sa sama seba pýtala, či by sa nedalo spraviť niečo podobné u nás v jarovnickej osade. Tri roky vo mne táto myšlienka zrela. Chcela som, aby išlo o dlhodobý projekt.

Na začiatku, keď ste projekt rozbiehali, ste vraj nemali veľa peňazí...

Keď sme s kolegyňou Barborou Kohútikovou začínali, peniaze sme nemali takmer žiadne. Dokonca som musela dať svojho psa na chvíľu k rodičom, lebo som nemala na krmivo. Dnes sa na to celé pozerám ako na dobrý kaskadérsky kúsok (smiech). Vtedy bolo predovšetkým potrebné nájsť prvého sponzora, ktorý uverí myšlienke podpory rómskych talentov. Dnes je to už jednoduchšie, lebo sa môžeme prezentovať výsledkami. Pred piatimi rokmi boli všetci plní predsudkov, nenávisti alebo skepticizmu, že im nič nepomôže.

Aj dnes sú však ľudia plní predsudkov.

Áno, to je pravda. Nemôžeme nikoho nútiť, aby s Rómami žil so slovami: „Veď oni sú úžasní, aha, ako krásne spievajú!“ Nie, keď vám ukradnú zemiaky, vnímate to inak. Ale občas ma niektorí ľudia prekvapia. Sú sčítaní, inteligentní, zastupujú firmy, a napriek tomu zastávajú názor, že Rómovia sú zbytoční alebo ich treba vyhostiť. Ako si niečo také môžu myslieť ešte dnes! Snažím sa však pozerať na veci pozitívne a obklopovať pozitívnymi ľuďmi. Vnímam, samozrejme, aj negatívne veci, ale snažím sa nimi neriadiť.

Vy ste nemali spočiatku predsudky?

Určite áno. Ale bola som tak „našlapaná“ z projektov s Rómami, že som ich začala vnímať trochu inak. Keď som išla prvýkrát do osady, naozaj som sa bála. Nevedela som, čo môžem čakať. Zažila som už všeličo, priniesla som si domov aj rôzne „talizmany“ ako blchy alebo vši. Rómovia si ma však získali svojím otvoreným srdcom a žičlivosťou. Keď sa ponoríte do ich príbehov, úplne zabudnete na to, že ste v osade. Zvonku síce vyzerá hrôzostrašne, ale bola som prekvapená, že príbytky majú čisté.

Ako reagovali vaši blízki, keď sa dozvedeli, do čoho sa púšťate?

Že som bláznivá ženská! Dnes sa už stretávam s ich absolútnou podporou. Nehovorím, že vyriešime rómsky problém, ale na svojom políčku chceme robiť prácu dobre, dôsledne a na sto percent.

Napriek tomu sa občas stane, že nejaké dieťa z programu vypadne. Čo je podľa vás dôvodom?

Väčšinou zlyhajú rodičia. Ďalším veľmi závažným dôvodom je, že niektoré deti nemajú potrebnú výdrž. Sú síce talentované, ale zabehaný systém, v ktorom fungujú, ich tak zacyklí, že nevedia z neho von. Rozhodujúce je, ako ďaleko dovidia a ako silno veria v to, čo robia. Mali sme jedno dievčatko, dovolím si tvrdiť, že jednu z najtalentovanejších speváčok, ktorá mala veľa úspechov, ale rodičia si z nej spravili automat na peniaze. Vyviezli ju zo Slovenska a teraz zrejme spieva niekde po baroch. Jedno dievča nám zase otehotnelo. Živelnosť rómskych detí je veľká a musíme rátať s čímkoľvek.

Okrem Divých makov ste rozbehli aj pilotný projekt zameraný na osadu Jarovnice. V čom je tam práca iná?

Jarovnice sú čisto zelená lúka, kam sme prišli, že vyberieme sto detí. Je to vlastne prvý projekt, v ktorom robíme s takým veľkým počtom detí z jednej osady. Divé maky majú tútorov, s ktorými sa vidia raz za týždeň. Jarovnické deti majú tútorov k dispozícii každý deň, pretože ich treba každý deň nejako motivovať. Ide o dennodennú starostlivosť. Deti tam totiž nemajú čo robiť. Sú to žihadlá, ktoré majú priveľa nevyužitej energie, preto potom robia zle. Hneď, ako sme začali v Jarovniciach pôsobiť, otvorili sme deťom krúžky a doučovanie.

Je potrebné rodičov presviedčať, aby deti pustili na vaše aktivity?

Nemôžeme niekoho nútiť, ale snažíme sa Rómom trpezlivou cestou ukázať, že pomáhame ich deťom k tomu, aby boli úspešné. Presviedčame ich skutkami, našou dlhodobou prácou a trpezlivosťou. Je pochopiteľné, že v roku 2007, keď sme organizovali prvú letnú akadémiu, polovicu detí rodičia nepustili. Ale tie, ktoré tam neboli, chceli ísť už na ďalší rok. Snažíme sa im vysvetliť, že nechceme poštvať dieťa proti nim. Niektorí to totiž chápu tak, že im zasahujeme do rodiny. Práve naopak, plne rešpektujeme, ako žijú.

Dá sa vplývať na rodičov prostredníctvom detí?

Jednoznačne áno. Postupne vidíme, ako sa ľudia roztápajú, keď vidia, ako chodia ich deti domov nadšené a ponáhľajú sa na ďalšie aktivity. Už sú pozitívnejšie nasmerovaní. Ide však o dlhodobú prácu, pretože oni ešte stále viac čakajú, čo dostanú, namiesto toho, aby rozmýšľali, čo by mohli pre skvalitnenie svojho života urobiť sami. Je potrebné otvárať im mysle cez pozitívne príklady, ukázať im úspešných Rómov. Potom si povedia, že ak to dokázal iný, môže aj on. My sme pre nich veľmi vzdialené vzory, sme ako nedosiahnuteľné méty. Hovoria, že nám sa žije inak, lebo nie sme Rómovia! Tak ako je v Amerike černoch úplne normálnym Američanom, tak by mal byť u nás Róm normálnym Slovákom. Toto je trochu utópia, ale myslím si, že je zrealizovateľná. Záleží však na nás. Musíme dať len Rómom šancu. Je dôležité, aby vedeli, že aj oni majú svoje miesto na zemi, sú vypočutí a dôležití. Veľmi to ocenia. Zaväzuje ich to, aby spolupracovali.

Čo sa vám najviac páči na rómskej kultúre?

Obdivujem ich spontánnosť a živelnosť. Slovenky často trpia komplexmi, nerady sa ukazujú, ale Rómky nemajú s ničím problém. Budú tancovať, ukazovať sa, pretože to tak cítia. Toto na nich obdivujem a pokladám ich v tomto prípade za vzor. My sa veľakrát viac kontrolujeme, ako si užívame. Im je to jedno. Potrebujú mať dobrý pocit a to je pre nich dôležité.

Okrem toho, že pracujete na rómskych projektoch, ste predsedníčkou správnej rady organizácie Pro Donum, ktorá sa zaoberá firemnou filantropiou. Ako sa to dá všetko skĺbiť?

Podarilo sa mi obklopiť správnymi ľuďmi. Človek sám nič nezmôže. Za posledné roky som sa veľmi veľa naučila. Učím sa nielen dôverovať Rómom, ale aj dôverovať ľuďom, že každý dokáže dať zo seba čo najviac. Cez dôveru ľudí môžete urobiť veľmi veľa. Aj stihnúť veľmi veľa.

Vladislava Dolníková (36)