Školská taška - Začínala ako špagát

Predstava detí s grifľom a tabuľkou naboso idúcich do obecnej školy nie je taká stará. Ešte v 40. rokoch minulého storočia sa v niektorých chudobných dedinách na Slovensku používali namiesto zošitov grafitové tabuľky. V mestách však deti chodili do škôl normálne obuté a takmer všetky používali kožené tašky rovnakého štýlu. Tie sa neraz i dedili zo súrodenca na súrodenca a s rozvojom školstva a pribúdaním učebných predmetov sa čoraz viac napĺňali učebnicami, zošitmi a pomôckami, až hrozilo, že nebožiatka deti budú do školy chodiť s taškami na kolieskach ako dôchodcovia.

Poďme pekne od začiatku

Potreba školskej tašky prichádza pozvoľna, tak ako pozvoľna a pomaly prichádza na naše územie povinná školská dochádzka. Prvé reformy zavádza Mária Terézia, ktorá po svojom otcovi Karlovi VI. Habsburskom zdedila zaostalú, nejednotnú a ekonomicky slabú krajinu. Šikovná panovníčka sa obklopila vzdelanými radcami a pod vplyvom osvietenstva vydáva v roku 1774 Všeobecný školský poriadok. Nárok, vlastne povinnosť vzdelávať sa, má odrazu každé dieťa na území habsburskej monarchie, bez ohľadu na pôvod, miesto bydliska a pohlavie. Aj dievčatá, ktoré dovtedy oficiálne do školy nemohli. Hoci je šesťročná školská dochádzka povinná, nie je zatiaľ kontrolovaná ani sankcionovaná. Na vidieku sa scvrkáva na dva až tri zimné mesiace, keď sa nepracuje na poli a v mnohotriedkach sa vyučuje hlavne náboženstvo, maximálne čítanie.

Remeň miesto tašky

Zlom nastáva v roku 1868, keď uhorské ministerstvo školstva zavádza skutočnú povinnú školskú dochádzku. Absencia sa trestá a každoročne sa vykonáva súpis školopovinných detí. Prirodzene sa vynára i otázka školskej tašky a pomôcok. Tí najchudobnejší preväzujú knihy špagátom alebo koženým remeňom a tak ich nesú do školy. V zime neraz i s polienkami na kúrenie v druhej ruke. Inokedy stačí priniesť iba spevník alebo tabuľku s grifľom. Na dedine sa používajú aj doma utkané plátené tašky s dlhým ramienkom. Nosili sa prehodené cez jedno plece, niečo na spôsob dnešného etnoštýlu. Rozdiely medzi mestom a vidiekom sú obrovské. Mestské deti z bohatších rodín si knihy balia do kusu kože, často zdobeného ornamentami. Koža sa prehla, zopla remencami, vzadu mala popruhy na chrbát.

Prichádza klasika

Detí, ktoré navštevujú školu, je čoraz viac, priemysel sa rozvíja a na scénu konečne prichádza hnedá kožená taška (hovorilo sa jej aj „aktovka“) s dvoma vreckami vpredu a s remienkami na chrbát. Vnútro bolo predelené na dva priečinky pre knihy a zošity, ktoré sa vkladali naležato. Bola celokožená s kovovými prackami, kvalitná a primerane ťažká. Odjakživa bola hnedá, v 50. rokoch ste ju dostali kúpiť i v červenej farbe. Jej univerzálny dizajn prežil rozpad Rakúsko-Uhorska, vznik Československej republiky, v dobrej kondícii sa dožila aj komunistického režimu. Do výslužby odišla koncom 70. rokov, keď kožu začali nahrádzať rôzne umelé materiály, ktoré boli podstatne lacnejšie a ľahšie. Či už to bola umelá koža, koženka, či rôzne tkaniny z polypropylénu a podobných látok, moderné tašky mali úspech a deti sa za nimi šli roztrhať. Menej spokojní boli rodičia, pretože takáto taška vydržala možno rok alebo dva, potom sa rozpadla a bolo treba kúpiť novú.

Koniec klasiky

V osemdesiatych rokoch a najmä v deväťdesiatych sa trh so školskými taškami už úplne otvoril a klasické tašky nahradili športové, potlačené logami výrobcov módnej športovej obuvi. K slovu sa však dostali aj návrhári, ktorí dbali na anatómiu a ergonomiku a presadzovali tašky, ktoré sa nosili pohodlne, boli vystužené a dieťaťu nehrozilo vykrútenie chrbtice od váhy kníh a pomôcok. Dnes sú už úplnou samozrejmosťou reflexné prvky (odrazové sklíčka mali v 70. rokoch i klasické kožené tašky), polstrované popruhy a špeciálna kapsa na fľašu s pitím. Dizajn je kapitola sama osebe a vyhráva ten výrobca, ktorý dokáže aktuálne reagovať na to, čo práve „letí“ medzi deťmi. Takže ráno pred školou sa to neraz hmýri spidermanmi, supermanmi a ružovými disney princeznami, ktorými sú tašky potlačené a ktoré sú symbolmi detského sveta.