Cvičebný program "Bubo" preniká do škôl

Bratislava 23. augusta (TASR) - To je motto Jozefa Smoleka, spoluautora unikátneho cvičebného konceptu pre deti, bývalého úspešného basketbalového manažéra. "Bubo" síce v mnohom pripomína zašlé časy masových cvičení a spartakiáda sa dnes vníma aj ako socialistický prežitok, no problematika je oveľa rozmernejšia. Podľa Smoleka ak sa z pojmu spartakiáda odstráni politikum, tak to bola úžasná vec, na ktorú všetci jej účastníci spomínajú len v dobrom.

Projekt Bubo vyšiel z potreby, ktorú podmienil priam zúfalý fiktívny audit. Nekompromisne odhaľuje, že dnešné slovenské deti idú do škôl pohybovo veľmi zle pripravené. "To staré a pravdivé 'Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, neohneš ma mamo, keď ja budem Jano', to platí. Mladým hráčkam, povedzme napríklad v basketbale, nepomôže ani talent na loptovú hru a ani akýkoľvek kvalitný tréningový proces, keď nevie spraviť stojku, keď je neohybná. Mládež nemá v sebe zažitú správnu koordináciu pohybu, nemá rozvinutú frekvenciu pohybu nôh, nevie sa odraziť. Dnes len technika a taktika samé nemôžu konkurovať dynamickejším a silovejším prvkom, ktoré sa ničím nedajú nahradiť. Ak chceme v budúcnosti konkurovať vyspelým krajinám v rôznych odvetviach, musíme si tie deti pohybovo pripraviť, kým dôjde k tej špecializácii," zdôrazňuje Smolek pre TASR.

Projekt založil spolu s Ivetou Bielikovou, charizmatickou rozohrávačkou najväčších úspechov slovenského ženského basketbalu 90-tych rokov minulého storočia. Dvojica, ktorá spolu s trénerkou Natáliou Hejkovou tvorila neodmysliteľnú kľúčovú os kultového obdobia ružomberského basketbalu, rozbehla Bubo spolu s desaťbojárom Rastislavom Švickým. Pôvodne sa zamerali na materské škôlky a školy na prvom stupni, ale po dvoch rokoch je rozsah oveľa širší. "Ten systém sme pripravili už aj pre druhý stupeň škôl aj pre stredné školy. Spočíva v tom, že pedagógom, teda učiteľom, učiteľkám, ale aj trénerom a trénerkám poskytujeme metodiku. Deti musia svoj pohyb rozvíjať ako podmienený reflex, od začiatku sa správne učiť hýbať, teda koordinovať pohyby. Zlozvyky, ktoré by nadobudli žiadnym alebo zlým učením, sa potom už ťažko odstraňujú. Pedagóg nemusí špekulovať a lámať si hlavu, čo bude ktorý deň s deťmi robiť, má to presne vypracované," rozvíja Smolek.

Pedagógovia tak vstupujú do dôsledne pripravovaného a komplexného procesu bez akéhokoľvek stresu a svoju invenciu môžu bez zábran využívať v jeho priebehu najmä na motivovanie detí. Bubo poskytuje printovú metodiku, ale aj názornejšie cvičebné pomôcky vo forme DVD. Školenia pedagógov sú tiež dôsledne rozpracované a kategorizované. Smolek je spokojný, že sa jeho projekt stretol s pozitívnym ohlasom aj u politikov, najmä na regionálnej úrovni: "Podporuje ho najmä Združenie miest a obcí Slovenska. Pracujeme na tom, aby sa stal celonárodným projektom. Pre rôzne obštrukcie sa to trochu odďaľuje a na môj vkus to trvá príliš dlho, ale môžem povedať, že od Sniny až po Bratislavu bolo už množstvo školských zariadení natoľko netrpezlivých, že nás vyhľadali a požiadali o zaškolenie. My sme ich zaškolili a oni to robia."

Bubo funguje ako občianske združenie, teda pevná organizácia, ktorá má už aj písomné dohody, napríklad s Národným športovým centrom. Jeho plný názov je Občianske združenie pre rozvoj pohybových činností jednotlivcov "I can, too" ("Aj ja môžem"). "Pri samotnom projekte sme pocítili potrebu dať jednoduchý názov, tak sme ho pomenovali Bubo. Myslím, že tento projekt rieši neduhy spoločnosti, ktorá ich prenáša na deti, to znamená napríklad nadmerné vysedávanie pri televíznych obrazovkách, resp. pri počítačoch. Naša mladá populácia je v dezolátnom stave, 23 percent detí je obéznych, 45 percent detí do 14 rokov má tendenciu cukrovky, deti majú krivú chrbticu a ich kondícia je katastrofálna."

Národný projekt musí mať logicky ambíciu komplexného pokrytia celého územia republiky. Momentálne dominuje, samozrejme v oblasti svojho vzniku, teda v okrese Ružomberok. Rozširuje sa krúžkovou činnosťou cez centrá voľného času. Smolek získal na metodickú spoluprácu aj okruh svojich bývalých hráčok, ktoré viedol ako basketbalový tréner a najmä ako veľmi uznávaný funkcionár: "Sú to dievčatá, ktoré sú zvyknuté na tréningovú záťaž i na poctivú tréningovú morálku. Chodia do daného zariadenia a prvé týždne cvičia spolu s učiteľkami na materských i na základných školách. Takto vlastne uvádzame projekt do činnosti. Okrem basketbalistiek na čele s Ivetou Bielikovou mám k dispozícii aj gymnastky, lebo je potreba do toho vkladať aj gymnastické prvky."

Dnes 57-ročný Jozef Smolek si spomína na svoje detstvo, keď zo škôlky chodil ešte von a podvečerný čas trávil športovaním a vymýšľaním rôznych hier, teda pohybom. Keď sa dnes poobzerá okolo seba, je mu do plaču: "Tam, kde som ako dieťa korčuľoval a hral hokej, tak dnes tam človek nemôže prejsť ani po prechode pre chodcov bez ohrozenia života. My sme vyrastali na dvoroch a medzi stromami."