Andrea Hlinková: Inšpirácia prichádza v snoch

Pôvodne ste študovali operný spev. Prečo ste sa napokon rozhodli prestúpiť na réžiu?

Bola som v treťom ročníku na VŠMU, keď mi rozbehnutú spevácku kariéru skomplikovali zdravotné problémy. Musela som ísť na operáciu, po ktorej mi lekári nariadili hlasový oddych. Najprv som nemala ani potuchy, čo budem ďalej robiť. Myslela som si, že okrem spievania nič iné robiť neviem. Kdesi v hlave mi však stále vírili myšlienky o réžii. Táto profesia ma fascinovala už v detstve. Ako malá som účinkovala v jednom televíznom muzikáli a videla som tam prvýkrát režiséra pri práci. To, čo robil, ma tak zaujalo, že myšlienka na túto profesiu ma potom už nikdy neopustila. A tak som sa prihlásila na opernú réžiu. Tento odbor sa otvára na Slovensku len raz za štyri roky a väčšinou berú len jedného uchádzača, takže som mala veľké šťastie.

Chcete povedať, že ste študovali sama v ročníku?

Presne tak. Väčšinou ma priraďovali na prednáškach k študentom z iných odborov - k činoherným režisérom, k hudobným teoretikom... a všade odo mňa vyžadovali odborné vedomosti na takej úrovni, ako mali oni, čo sa mi zdalo nespravodlivé. Vravela som si - načo mi kedy bude analýza všetkých Čechovových drám, čo s tým budem ako operná režisérka robiť? Dnes, keď sa chystám na Čajkovského Onegina, tak sa mi znalosť ruskej dramatickej tvorby celkom hodí.

Myslíte si, že minulosť opernej speváčky pomáha pri vašom súčasnom povolaní?

Určite. Viem totiž presne, čo môžem od spevákov vyžadovať a čo je už za hranicou ich možností. Na rozdiel od niektorých iných režisérov chápem, že nemôžem sólistku postaviť na jednu nohu a nechať ju tak polhodinu spievať ťažkú áriu (smiech).

Na Slovensku vyštudovali opernú réžiu len dve ženy, z toho jedna, Zuzana Lacková, žije v Nórsku. Prečo je to podľa vás tak?

Lebo je to povolanie fyzicky i psychicky nesmierne náročné. Keď ma prijímal na opernú réžiu nebohý pán profesor Branislav Kriška, tak mi povedal: Andrea, prečo chceš ty, malé chudé žieňa, byť režisérkou? Osopila som sa naňho, že to pokladám za diskrimináciu žien, nech ma neposudzuje podľa výzoru, ale podľa projektu, ktorý som si pripravila. Moja razantnosť ho zrejme napokon presvedčila, že na toto povolanie predsa len mám nejaké predpoklady. Netvrdím, že je to vždy ľahké. Veľkovýpravné projekty, ako bola napríklad Adriana Lecouvreur v Košiciach, nepripravujem len šesť týždňov na skúškach, ale oveľa dlhšie. Konkrétne túto operu som študovala rok. Aby som bola schopná pochopiť detailne nielen hudbu, ale aj libreto, musím vedieť niekoľko jazykov. Našťastie, taliančinu, ktorá je v opere najviac frekventovaná, mám perfektne zvládnutú.

Zrejme aj vďaka vašej niekoľkoročnej spolupráci s talianskym režisérom Francescom Espositom, s ktorým ste ako jeho asistentka precestovali kus sveta. Ako ste sa k nemu vlastne dostali?

Videla som ho režírovať Rossiniho Otella na jednom talianskom festivale a úplne ma ohúril svojím mimoriadne prepracovaným štýlom réžie. Na skúšky chodil s dvomi obrovskými knihami, do ktorých sa pozeral, a ja som bola strašne zvedavá, čo v nich má napísané. Nabrala som odvahu a poprosila ho, či by mi nedovolil do nich nazrieť. Vysvetlila som mu, že študujem opernú réžiu a že by to mohlo byť pre mňa veľmi inšpirujúce. Požičal mi ich na dva dni a ja som len žasla, čo všetko v nich bolo. Detailne rozpísaná každá nota, každý takt. Príprava opery bola prepracovaná tak dokonale, že keby pán Esposito v tej chvíli zomrel a niekto iný by chcel podľa jeho poznámok zrežírovať Otella, urobil by to presne tak isto ako on.

Asi ste mu svojím záujmom veľmi zaimponovali, keď vám ponúkol spoluprácu...

Od začiatku boli medzi nami vzájomné sympatie. Keď som mu vrátila požičané knihy, povedal mi, že sa chystá práve do Nemecka a potrebuje asistentku, ktorá vie po nemecky aj po anglicky. A keďže som obe reči ovládala, tak som dostala túto veľkú šancu. Bolo to ešte počas štúdia na VŠMU a musím povedať, že keby som nemala tolerantných pedagógov, ktorí mi dopriali využiť túto príležitosť, neviem, ako by to vtedy celé dopadlo.

Zrazu ste sa dostali do svetových operných domov, k veľkým speváckym hviezdam. Ako si na toto obdobie spomínate?

Určite nikdy nezabudnem na Patriziu Ciofi , s ktorou sme pripravovali Luciu di Lammermoor. Ide o ženu, ktorá sa zblázni, lebo sa nemôže vydať za milovaného muža. Patrizia sa v rámci prípravy dala zavrieť na tri dni do blázinca, kde s režisérom pozorovala reakcie psychiatrických pacientov. Keď som ju potom uvidela na javisku zakrvavenú s dýkou v ruke, tak by som prisahala, že je naozaj šialená. Ešte dnes mi behajú zimomriavky po tele, keď si spomeniem na jej výkon.

Mali ste ako mladá študentka v takomto prostredí autoritu?

Musela som ju mať, lebo byť asistentom Francesca Esposita neznamená variť mu kávu a robiť poslíčka. Často mal rozrobených viacero projektov naraz a aby ich stihol zrealizovať, na skúšky posielal namiesto seba asistentov. Vlastne som musela splniť plnohodnotne funkciu režiséra, až na to, že som nerealizovala svoje idey, ale nápady niekoho iného.

Nebolo to pre vás občas frustrujúce?

Bolo. Niekedy som si vravela - bože, ja by som to tak rada urobila inak!

Bol to dôvod, prečo ste sa napokon rozhodli režírovať vlastné projekty?

Fakt je, že keby som robila príliš dlho asistentku, asi by mi už nikto neponúkol režírovať vlastné predstavenia.

Ale prečo ste sa kvôli tomu vrátili na Slovensko? Mali ste predsa perfektné kontakty v zahraničí.

V istej chvíli som si uvedomila, že som vo svojej podstate rodinne založený človek a že sa potrebujem už usadiť a mať dieťa. Môj manžel Marián bol rovnako ako ja veľmi rozcestovaný, takže niekedy sa stalo, že sme sa nevideli aj štyri mesiace. On išiel nakrúcať dokumenty do Austrálie a do Číny a ja som zatiaľ cestovala s jedným kufrom z Talianska do Japonska, odtiaľ do Portugalska a potom do Francúzska. Obaja sme vedeli, že si takto rodinu nikdy nezaložíme, a tak sme sa rozhodli, že si budeme hľadať prácu predovšetkým doma na Slovensku. Krátko po tomto rozhodnutí som otehotnela a chcela som sa venovať len dieťaťu. Ale vtedy sa zrazu akoby vrece roztrhlo s rôznymi ponukami, ktoré som nemohla ako začínajúca režisérka odmietnuť.

Ako ste to napokon zvládli?

Pôvodne som si predstavovala, že keď sa mi narodí dieťa, tak sa budem aspoň tri roky sústrediť len na jeho výchovu. Ale situácia sa vyvinula úplne inak. Ako tehotná som režírovala dve opery a keď mal Miško rok, mala som vari najviac práce za posledné roky. Našťastie, môj syn je neuveriteľne prispôsobivý, a tak cestujeme celá rodina. Už ako ročného som ho zobrala na Madam Butterfly a predstavte si - on celé predstavenie ani len nemukol. Sledoval, čo sa deje na javisku a v orchestri, kedy kto hrá a kto ako spieva... Až si niekedy myslím, že to na jeho vek ani nie je normálne. Dnes má tri roky, a keď mu poviem, že ideme na operu, tak sa vždy veľmi teší.

Takže vaše povolanie ide dokopy s rodinným životom?

Myslím, že áno, lebo v prípravnej fáze každej opery pracujem najprv pol roka doma pri knihách a pri počítači. Rešeršujem a rozmýšľam, ako projekt zrealizovať. Niekedy ma kopne múza hneď, inokedy musím na inšpiráciu čakať aj niekoľko mesiacov. Je to zvláštne, ale dobré nápady ku mne často prichádzajú v sne. Keď sa zobudím, okamžite si ich zapisujem, aby som ich nezabudla. Stalo sa mi to aj počas prípravy môjho doteraz najnáročnejšieho projektu Adriany Lecouvreur.

Na niektoré vaše projekty sa v novinách objavili pochvalné, na iné negatívne postrehy.Ako znášate kritiku?

Vždy si vravím, že nerobím operu pre kritikov, ale pre ľudí. Každá recenzia je len subjektívny pohľad jednej osoby. Preto je pre mňa podstatnejšie, ako na moje predstavenia reaguje publikum.

Andrea Hlinková (35)