Judita Hansman: Duša je pre mňa veľmi podstatná

Nakrúcanie nových dielov seriálu Odsúdené je už v plnom prúde. Stihli ste si počas leta oddýchnuť?

V tomto roku nastala po prvýkrát situácia, že som sa nemusela pýtať svojej dcéry, či niekam môžem ísť, pretože si už reguluje prázdninový čas sama. Keďže je v lete v podstate každý víkend nejaký festival, začala som tým, že som si kúpila permanentku a išla na Art Film Fest. Videla som 150 filmov, potom som išla na Pohodu a takto som pokračovala ďalej. Veľmi dobre som si oddýchla, takýto relax som ešte nikdy nemala. Vždy som mala pocit, že oddychovať sa dá iba tak, že niekam zaleziem.

Ľudia si často stotožňujú herca s postavami, ktoré hrá. Ako na vás reagujú?

Napriek tomu, že hrám hrozné osoby, ľudia sa na mňa usmievajú a sú ku mne veľmi milí. Zrazu, keď ma pristavia na ulici a ja im poviem „dobrý deň“, tak som úplne iný tvor ako v televízii a oni sú z toho takí v šoku, že na mňa ani nie sú zlí (smiech).

Vaša postava Gigi žije v akomsi vlastnom vnútornom svete. Využívate pri jej stvárnení rady psychológa alebo psychiatra?

Načítala som si nejaké veci o citovo vyprahnutých ľuďoch. Predovšetkým som sa rozprávala s režisérmi Petrom Bebjakom a Robom Švedom. Riešili sme, ako taký človek reaguje na rozličné situácie. Išlo nám o to, dosiahnuť pri hraní Gigi určitú tuposť v pohľade. Podľa toho, ako reagujú ľudia, sa mi to asi podarilo. Známi mi hovoria: „Keby som ťa nepoznal, som presvedčený, že si tupá ako papuča.“ (smiech)

Na takomto type postáv sa dá zrejme dobre „vyhrať“.

Presne ste to povedali, ja sa hrám. Tým, že nemám veľa textu, môžem robiť veľmi veľa vecí mimoverbálne. Priznám sa, že si často kradnem obrazy. Ľudia, ktorí textujú, sa musia sústrediť na obsah textu a ja nemusím. Môžem reagovať na všetko a na každého, čo je úplná senzácia.

Diváci vás môžu vidieť aj v Prešporskom divadle. Jeho hlavným poslaním je ponúknuť dnešným divákom, zameraným najmä na masovú kultúru, nový pohľad na umenie. Neváhali ste, keď ste dostali seriálovú ponuku?

Seriál som brala ako možnosť vyskúšať si niečo nové. Povedala som si, že aspoň ľahšie splatím účty a keď sa povie Judita Hansman, ľudia si budú vedieť spojiť meno s mojou tvárou, čo ich napokon môže pritiahnuť aj do divadla.

Vaše predstavenia sú iné ako tie, na ktoré sme bežne zvyknutí. Ide o zmes slova, spevu, obrazov, pohybu a tanca. Chodili ste na nejakú špeciálnu pohybovú prípravu?

Keď som prišla na herectvo, mala som 23 rokov, čo znamená, že som už mala kĺby a pohyby istým spôsobom ustálené. Našťastie sme dostali na pohyb Ondreja Šotha. Nevenovali sme sa tancovaniu, ale učili sme sa duchovný pohyb – cez herecké texty, zvuky, vlastne cez všetko, čo dnes bežne používame. Naučili sme sa, že telo sme schopní korigovať v akomkoľvek veku, rozpoložení, dokonca aj so zranením. Zistili sme, že sme schopní zvyšok tela uvoľniť, čo je istým spôsobom samoliečiteľská vec.

Ako vznikajú vaše hry?

Priznám sa, že napríklad predstavenie Konkurz vzniklo na základe mojej „depky“. Vtedy som si uvedomila, že buď budem robiť veci, ktoré ma brutálne nebavia, alebo také, ktoré ma skutočne bavia, ale umriem hladom. Každé naše predstavenie vzniká na základe rozhovorov. Inšpiráciou je nám to, čo sa komu udeje. Posledné predstavenie Niečo málo o ženách vzniklo tak, že sa nám viacerým ženám v divadle stali osobné vzťahové tragédie. Pri tvorení sme sa tak odviazali, že režisér Ivan Blahút sa ma po troch týždňoch skúšania spýtal, či aj jeho žena tak uvažuje. Povedala som mu, že ho nechcem trápiť, ale áno (smiech). Takže on si chudák uvedomil, aký je ten ženský svet „šílený“, lebo my sme naozaj schopné rozprávať všetky štyri naraz, ale všetky sa počujeme, rozumieme si a presne vieme, o čom je reč. Sme schopné sa povadiť a za štyri sekundy sme schopné sa udobriť a byť najlepšie priateľky.

Toto predstavenie o ženách hovorí aj o nevere, ktorú ste si sama prežili. Ako sa s ňou dá vyrovnať v reálnom živote?

V stave, v akom sa práve nachádzam, mám pocit, že to nejde. Rozbitú šálku môžete zlepiť ako chcete, vždy na nej bude vidieť, že je zlepená. Bude mať rovnaký tvar, bude plná kávy, možno nebude ani pretekať, ale nová šálka to už nebude.

Pokúšate sa vzťah zlepiť?

Nie, nemám dôvod. Podľa mňa by to mal riešiť ten, kto niečo pokazil. Zdá sa, že môj muž sa rozhodol, že to nechá tak. My vlastne nemáme problém spolu komunikovať. Ale radšej som sa odsťahovala, lebo tváriť sa, že je všetko v poriadku, nezvládam. Možno aj preto, že som herečka a duša je pre mňa veľmi podstatná. Len ma veľmi mrzí, že vzťah dcéry a otca sa už asi nedá dokopy. Napríklad mne môj otec príšerne chýba. Niekedy mám potrebu pokecať si s mužským mozgom, lebo chlapský pohľad je trošku iný ako náš. Používam na to úplne iných mužov, len svojho otca nie.

Pomohlo vám, že ste o téme nevery otvorene rozprávali?

Určite, uľavilo sa mi. Navyše som zistila, koľko žien má oveľa horšie problémy ako ja! Naozaj sú týrané, či už fyzicky, alebo psychicky. Keď som bola medzi takými ženami, uvedomila som si, že mám šancu o tom hovoriť. Nemám právo čušať. Chvíľu mi samozrejme trvalo, kým som dala dokopy samu seba. Mala som výhodu v tom, že som na to nebola úplne sama. S dcérou Rebekou sme sa navzájom podržali.

Dcéra sa vám len nedávno vrátila zo študijného pobytu v Amerike.

Rebeku si teraz veľmi užívam. Je iná. Ale v dobrom. Napríklad mi hovorí, akí sú tu strašne depresívni ľudia. Ona teraz chodí po uliciach a každému máva. Veľmi sa teší, keď jej niekto s úsmevom odmáva. Čiže momentálne si užívam najmä tento Rebekin pocit. To je môj veľký relax. Popritom musím makať ako blázon, lebo pobyt v Amerike nebol vôbec lacný, ale som veľmi rada, že ho Rebeka absolvovala.

S divadlom chodíte aj na zájazdy. Práve tam býva každé predstavenie trochu iné. Je nejaké, na ktoré nezabudnete?

Áno a nezabudnem naň nikdy. Konkrétne to bol Svidník, kde sme hrali predstavenie Pokušenie. V tejto hre je najhlavnejšou negatívnou postavou farár. Na obrovskom kultúrnom dome visel obrovský plagát: „Slovensko buď bude kresťanské, alebo nebude“. Povedali sme si, že naše predstavenie tu zrejme neprejde (smiech).

Ako to dopadlo?

Asi v druhom obraze, práve, keď bol na javisku farár, buchol blesk a odišla elektrina. Pomysleli sme si, že to je znamenie. V elektrárni nám povedali, že to spravia asi o hodinu. Oznámili sme teda divákom, že buď môžu hodinu počkať alebo im vrátime peniaze. Rozhodli sa, že zostanú. Konečne, keď elektrina naskočila, s ľuďmi sme sa dohodli, že začneme od začiatku. Ale takmer na identickom mieste vypadla elektrina znovu! Hra Pokušenie je jeden zvukový a obrazový trek, ktorý má presne 59 minút a 59 sekúnd, preto sme zakaždým, keď nám ju vyhodilo, museli stopnúť predstavenie a vrátiť dozadu celú nahrávku. No, šialené! S pauzami sme hrali asi tri a pol hodiny, pretože každú chvíľu odišla elektrina (smiech). Asi päť minút pred koncom to buchlo tak, že nám elektrikári povedali: hotovo, dnes už to nenahodia. Predstúpili sme teda pred divákov, že nás to veľmi mrzí, ale „není nám přáno“. Ľudia kričali, že chcú vidieť koniec. Vytiahli mobily, i-pody, prišiel nejaký technik s lampičkami a všetci na nás svietili. V tomto bielom svetle sme napokon predstavenie dohrali. Zistili sme, že dokážeme tancovať aj v pološere, pretože práve posledné číslo je tvrdo tanečné.

Vtedy si asi človek pomyslí, že sa predsa len oplatí hrať...

Veru sme si poplakali, lebo sme si uvedomili, že po prvé, nechcem byť zlá, ale je mnoho súborov, ktoré by tam už dávno neboli a je mnoho divákov, ktorí by už dávno sedeli niekde v krčme. Takýto pocit už asi nikdy nezažijeme.

Judita Hansman (43)