Nina Weisslechner: Postupne si plním sny

Pracujete ako ako grafická dizajnérka a nedávno ste mali vernisáž svojich obrazov. Čo vás teraz zamestnáva najviac?

Je to výstava BratisLOVE, s ktorou je spojená aj prvá sezónna reštaurácia v priestoroch Letnej čitárne U červeného raka v Bratislave. Myšlienka BratisLOVE vznikla už pred piatimi rokmi. Vtedy ma štvalo, že keď som bola v zahraničí, ľudia vôbec netušili o nejakom Slovensku a už vôbec nie o Bratislave, ktorej meno navyše nevedeli ani vysloviť. Možno práve to ma motivovalo vyjadriť, odkiaľ pochádzam, pestrými obrázkami, ktoré zachytávajú spleť výjavov zo života súčasnej Bratislavy a zároveň jej rôzne historické obdobia. Mám Bratislavu rada takú, aká je, preto som jej meno v zahraničí vysvetľovala prostredníctvom spojenia dvoch slov ´bratis´ a ´LOVE´. Od prvej série obrazov BratisLOVE spred piatich rokov sa mesto veľmi zmenilo, život sa už neodohráva len v Starom Meste, centrum sa rozšírilo na nové promenády a pláže pri Dunaji. Inšpirovalo ma to k vytvoreniu novej série grafík.

Podobný projekt ste vytvorili aj o celej krajine, volal sa sLOVEnsko. Budete v ňom pokračovať?

Šlo o moju diplomovú prácu. Dôležitú úlohu v ňom hrá aj literárna zložka, na ktorej som spolupracovala s textárkou Zuzkou Hašanovou. Určite aj v tomto projekte je ešte veľký potenciál a verím, že ho v budúcnosti ďalej rozviniem.

Pochádzate z umelecky založenej rodiny, každý jej člen sa venuje niečomu inému, čo vás viedlo práve ku grafickému dizajnu?

Prirodzený vývoj. Ešte keď som chodila do základky, milovala som bohato ilustrované detské knižky. V tomto smere ma ovplyvnilo aj Bienále ilustrácií v Bratislave, kam nás so sestrou rodičia brávali. Asi ako päťročná som si tam po prvý raz vyskúšala kreslenie na tablete počítača Apple Macintosh. Bol to taký zážitok, že keď som prišla domov, sama som si vyrobila počítač z papiera a hrala som sa, že pracujem (smiech). Neskôr sa mi zapáčili predelové animácie hitparád na MTV. Práve vtedy som sa musela rozhodnúť, či budem pokračovať na gymnáziu, alebo sa uberiem umeleckým smerom. Zvíťazila Škola úžitkového výtvarníctva, a tak sa zo mňa stala „šupkárka“.

Boli ste na niekoľkých zahraničných stážach v USA a Nemecku. Čo vám dali?

V prvom rade je pre našinca super vypadnúť (smiech). Odporúčala by som každému využiť možnosť študijnej stáže v zahraničí. Treba zažiť, aké je to vonku, vrátiť sa nazad a vedieť si vážiť to, čo tu máme. Napriek tomu, že VŠVU má asi nižší rozpočet než zahraničné školy, trúfam si povedať, že úroveň výučby je porovnateľná so zahraničnou. Vysoký dôraz sa kladie na koncept a experiment, čo je dobré, pretože kde inde človek môže experimentovať než na študentských projektoch?

Na druhej strane sa grafický dizajn u nás vyučuje bez akéhokoľvek ohľadu na marketing. Je to škoda, pretože nakoniec aj tak väčšina našich absolventov končí v reklamných agentúrach a verím, že ak by sa nemuseli všetko učiť od piky za pochodu, celková výtvarná úroveň kreatívy, ktorú vídame na bilbordoch alebo citylightoch, by mohla byť lepšia. Mám pocit, že napríklad v Nemecku v škole sa na funkčnosť a komunikatívnosť dizajnu kládol oveľa väčší dôraz. A v Amerike majú zase veľmi prepracovanú metodiku, sú oveľa systematickejší. Na VŠVU máme voľný systém, ktorý vychováva ľudí tak, že si nevážia čas druhého. Na zahraničných školách sa vyžaduje dochvíľnosť a dodržiavanie termínov, a preto je dobré zažiť si aj takýto prístup.

V USA ste okrem štúdia praxovali aj v dizajnovom štúdiu, aké to bolo?

Mala som šťastie a dostala som príležitosť v celkom vychytenom dizajnérskom štúdiu. Bolo časovo náročné stíhať robiť popri škole, ale stálo to za to. Mali sme klienta, kozmetickú firmu, ktorá vyrábala prípravky z jojoby a predávala ich do celého sveta, najmä do Japonska. Práve tu som mohla uplatniť svoje počítačové ilustrácie.

Ako hľadáte správne vizuálne spracovanie určitého produktu alebo značky tak, aby dokázalo zaujať?

Začínam od myšlienky. Najskôr potrebujem zistiť, pre akú cieľovú skupinu je produkt určený, čo chcem vizuálom povedať. Potom si spravím prehľad o tom, čo už je na trhu, aby sa nestalo, že vytvorím niečo podobné. Nikdy nezačínam opačne, nepoužijem napríklad nejaký dúhový prvok len preto, že som ho kdesi videla a páčil sa mi. V takomto postupe by som sa strácala.

Dostali ste sa s klientom do konfliktu, keď mal iné predstavy ako vy?

Diskusia medzi nami prebieha neustále. Podľa mňa je úlohou dizajnéra porozumieť klientovi, čo očakáva od vizuálu, aj keď to niekedy nevie sám presne pomenovať. Priznávam, že sa v tom musím stále zdokonaľovať. Môže sa vám stať, že pre niekoho navrhujete brožúru v minimalistickom štýle a zákazník vám povie, že je to pekné, ale chcelo by to pridať nejaký kvetinový dekor. Vy sa zhrozíte, lebo niečo také sa tam vôbec nehodí. Úlohou dizajnéra je potom zamyslieť sa a prísť na to, čo presne klientovi chýba. Napríklad, že sa mu návrh zdá príliš chladný a želal by si ho niečím oživiť. Mojou úlohou je potom dizajn upraviť bez kvetinového dekoru tak, aby ostal minimalistický a pôsobil zároveň živo.

V Nemecku ste pracovali na oddelení dizajnu v prestížnej automobilke, zaujímali vás autá?

Šesť rokov na vysokej som chcela čo najlepšie využiť aj na absolvovanie zahraničných stáží. Podala som si prihlášku do automobilky, i keď som o autách nič netušila. Nakoniec som pracovala sama v kolektíve asi štyridsiatich mužov. Naučila som sa vnímať kvalitu spracovania foriem a materiálov. To isté, čo oceňujem ako žena na doplnkoch, akými sú trebárs kabelky alebo topánky. Nepatrím medzi ľudí, čo si kupujú niečo značkové len pre samotnú značku, ale mám rada a viem oceniť kvalitu a detaily.

Z ktorých svojich projektov ste mali doteraz najväčšiu radosť?

Veľmi ma baví, ako sa rozvíja projekt BratisLOVE. Pred piatimi rokmi som ani netušila, že raz k nemu budú po celom meste visieť citylighty, že budem vystavovať na najfrekventovanejších miestach Bratislavy. Radosť mi robí aj práca pre hudobný festival Viva Musica! A postupne si plním sny. Rodičia odjakživa odoberali rôzne magazíny o umení a móde vrátane Vogue. Minulý rok sme s agentúrou, kde pracujem, robili prehliadku britskej módnej návrhárky Viviene Westwoodovej v Bratislave.

Pripravovala som na ňu všetky možné tlačoviny. Aj keď je nejaká pozvánka len drobnosť, tešilo ma, že mám šancu pracovať a stretnúť sa s niekým, kto je svetovo rešpektovaným dizajnérom, o ktorom som si doteraz mohla len listovať v publikáciách o móde. Radosť mám aj z knižného dizajnu, pre kamošku herečku Luciu Siposovú som graficky spracovala a ilustrovala jej knihu poviedok. A bavila ma aj práca na otcovej monografii, ktorá vyšla k jeho päťdesiatke. Mama ju editorsky zostavila, sestra, ktorá sa venuje fotografii a kamere, otcovu tvorbu nafotila a ja som ju spracovala graficky. Takže ide o naše rodinné dielko.

Nerozmýšľate o tom odísť do zahraničia na dlhšie?

Túto dilemu som riešila dávnejšie. Už keď som pred dvoma rokmi skončila školu, hovorila som si, že bezpodmienečne odchádzam. Ale akosi som sa k tomu stále nemala a momentálne si myslím, že je dôležité, aby sa mladí ľudia, ktorí odchádzajú študovať von, vrátili naspäť, aj keď každý má svoju vlastnú cestu. Hovorím si však ‚nikdy nehovor nikdy‘. Keby som mala dôvod žiť v zahraničí, asi by som takú výzvu neodmietla. Čoraz viac si uvedomujem, že nechcem do konca profesijnej kariéry robiť návrhy na letáčiky, pozvánky, plagáty a podobne. Rada by som sa posunula ďalej a verím, že ma osud navedie. Znie to super, keď môžete doma povedať, že sa vám podarilo uchytiť a byť úspešný v zahraničí. Na druhej strane viem, že je za tým veľa kompromisov a tvrdej práce, ktoré sa znášajú ľahšie, ak je človek v prostredí, ktoré mu nie je až také cudzie. Mám Bratislavu rada, je tu pekne, mám tu rodinu, priateľa, kamarátov. A ak chcete niečo podniknúť, môžete vyraziť do Viedne alebo do Prahy...

Nina Weisslechner (27)