Jana Zednikovičová: Zo života si treba uchovať len to pekné

Pred desiatimi rokmi účinkoval váš manžel Marián Zednikovič v Skrotení zlej ženy v českých Letných shakespearovských slávnostiach. Bol to jeho nápad preniesť toto podujatie na Slovensko? začínala ako manažérka v Divadle J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Ako dvadsaťročná sa presťahovala do Bratislavy a nastúpila do Slovenskej televízie, neskôr do Divadla Astorka Korzo 90 a produkčnej spoločnosti Maya. Pred pätnástimi rokmi založila vlastnú agentúru, ktorá sa venuje organizovaniu eventov a divadelnej produkcii. Pred desiatimi rokmi začala spolu so svojím vtedajším partnerom Mariánom Zednikovičom organizovať na Slovensku Letné shakespearovské slávnosti, ktorých kontinuitu neprerušila ani po jeho smrti. Okrem toho sa venuje dramaturgii v Mestskom Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Má dvadsaťpäťročnú dcéru Michaelu a päťročného vnuka Tomáša.

To leto sme strávili na Pražskom hrade spolu. Každý týždeň som pracovala od pondelka do stredy v Bratislave a potom som bola od štvrtka do nedele v Prahe. Letné shakespearovské slávnosti, ktoré tam vtedy fungovali už desiaty rok ako zabehnutý projekt, ma veľmi zaujali. Na predstavenia tam chodilo viac ako 500 ľudí, vyšliapali si zakaždým hore na Pražský hrad bez ohľadu na počasie, čo bolo pre mňa fascinujúce. Dovtedy som žila v predstave, že v lete divadlá nehrajú, lebo ľudia by tam aj tak nechodili. Kultúrne leto vtedy u nás na Slovensku príliš divadelne zamerané nebolo, takže keď sme s Mariánom začali rokovať s pražskou produkciou Letných shakespearovských slávností, vedeli sme, že by sme našim ľuďom priniesli niečo celkom nové.

Takže išlo vlastne o váš spoločný nápad?

Bolo to naše spoločné dieťa, ktoré rástlo oveľa rýchlejšie, ako sme predpokladali. Začínali sme na nádvorí VŠMU so Skrotením zlej ženy, ktoré sme preniesli z Prahy do Bratislavy. Riaditeľ agentúry, ktorá pripravuje Letné shakespearovské slávnosti v Prahe, Michal Rychlý, nám vtedy povedal, že ak chceme začať, mali by sme to najprv vyskúšať s týmto projektom, v ktorom hrali okrem Čechov aj traja slovenskí herci – Marián, Diana Mórová a Anka Javorková pod vedením slovenského režiséra Vladimíra Strniska. Záujem bol taký veľký, že už na druhý rok sme sa mohli premiestniť s podstatne väčšou kapacitou na Bratislavský hrad a o pár rokov neskôr sa rozšíriť aj do iných slovenských miest.

Ako ste si s Mariánom delili organizačné úlohy?

Ja som skôr človek logistický, ktorý vie veci vybaviť a Marián bol zase ideálny typ na oslovovanie hercov, režisérov a komunikáciu s médiami. Keďže od začiatku sme fungovali bez akýchkoľvek dotácií ako čisto súkromný projekt, nemohli sme, samozrejme, existovať bez finančného partnera. Našťastie sa nám podarilo spojiť s riaditeľom finančnej inštitúcie, ktorý nás presvedčil, že aj v tomto sektore existujú normálni ľudia bez snobistických manierov a so vzťahom k umeniu. Navyše mal ako Moravan blízko k našim česko-slovenským predstaveniam. Marián s ním chodieval na „příjemné setkání“ a mne zostávali pracovné stretnutia s marketingom (smiech).

Bavili ste sa pred spustením projektu na Slovensku, prečo je práve Shakespeare pre ľudí takým veľkým lákadlom?

Áno, to je zaujímavé. Marián napríklad vôbec nemal Shakespeara obzvlášť rád, bola mu oveľa bližšia poetika ruských klasikov, ako sú Čechov alebo Gogoľ. Keď však na vlastné oči videl, čo robí s ľuďmi Shakespeare v Prahe, tak ho začal vnímať v inom svetle. Veľa ľudí ho pokladá za príliš ťažkého. Keď sme sa však pozreli na pražské publikum, zistili sme, že sú to úplne obyčajní ľudia, pre ktorých je nielen celkom zrozumiteľný, ale navyše aj zábavný. Ak si napríklad prečítate jeho komédie, zistíte, že sú až rozprávkovo jednoducho napísané. A napodiv, v mnohom stále aktuálne. Možno preto naň chodí stále tak veľa ľudí. Dnes sa občas stretávam s názorom, že Letné shakespearovské dni sú komercia, keďže sú také masovo navštevované. Ja na to však vždy poviem: Haló, ale veď my hráme Shakespeara! Ako môže niekto povedať o takomto autorovi, že je komerčný?

Aké máte ohlasy na česko-slovenské herecké obsadenie?

Myslím si, že pre publikum je to zaujímavé a pre nás praktické, lebo predstavenia sú tak použiteľné v Česku aj na Slovensku. Pri výbere umelcov sa riadime heslom, že musí ísť predovšetkým o pozitívne naladených ľudí. Marián vždy hovoril – budeme s nimi musieť vydržať dva mesiace skúšok a potom intenzívny mesiac hrania, takže vyberajme tak, aby sme sa s nimi cítili dobre. A mám pocit, že sa nám to dodnes darí aj napriek tomu, že herci hrajú v mnohých televíznych seriáloch a majú počas roka oveľa menej voľna, ako keď sme začínali. Aj zostava nášho najnovšieho predstavenia Oko za oko je veľmi fajn. Richard Stanke, ktorý stvárňuje jednu z hlavných postáv, nám vždy vymýšľa program mimo javiska. Naposledy sme boli spolu v štyridsaťstupňových horúčavách na husacine v Slovenskom Grobe. Zjedli sme pečenú hus, všetci lekári by sa z nás určite chytali za hlavu, ale nám bolo úžasne.

Je vám úžasne, aj keď vám pri predstavení prší na hlavu? Čo robíte v takom prípade?

Zrušíme predstavenie. Samozrejme, že to znamená veľké finančné straty, lebo divákom musíme vrátiť vstupné, ale za prenájom technológie a ľudí, ktorí pre nás pracujú, zaplatiť musíme. To je riziko, ktoré je, bohužiaľ, vždy spojené s divadlom pod holým nebom. Ja ho však celkom dobre znášam, keďže som adrenalínový typ. (smiech) Pred časom som sa aj informovala, či sa náš projekt nedá nejako poistiť, ale potom som zistila, že poistka by bola taká vysoká, že by nám tak či tak zlomila krk. A tak sa spolieham viac-menej na šťastie a napodiv to stále vychádza. Zatiaľ sme ani jeden rok nerušili viac ako tri predstavenia a tento rok sme na tom dokonca ešte lepšie.

Keď pred tromi rokmi v máji Marián odišiel, prvýkrát ste odohrali leto aj v Košiciach. Nerozmýšľali ste ani na chvíľu, že by ste načas Letné shakespearovské slávnosti prerušili?

Nebol na to čas a dnes si spätne hovorím, že to tak asi bolo dobre. Nemohla som len tak zrušiť rozbehnutý projekt. Už v januári sme mali všetko zazmluvnené a od mája sa skúšalo. Je pravda, že ten rok bol mimoriadne ťažký, lebo herecké obsadenie nám vtedy tvoril Karol Spišák, ktorý zomrel ešte skôr, než sa začali skúšky. Možno som sa mohla zložiť a povedať si, že mi môže byť jedno, ako to celé dopadne, ale v mene týchto dvoch výnimočných ľudí, ktorí sa do projektu vložili, som vedela, že nemám právo to urobiť. Napokon, počas celých dvoch rokov Mariánovej choroby sme vedeli, na čom sme. Pre Mariána to neboli ľahké roky, napriek tomu vydával zo seba neuveriteľne veľa energie a trpezlivo znášal svoj údel. Tak neviem, v mene čoho by som mala právo zosypať sa...

Predtým, než ste sa vydali za Mariána, ste žili ako rozvedená matka s dcérou. Ste teda zvyknutá sa sama o seba starať?

Myslím si, že na také niečo si nevie zvyknúť žiadna žena. Našťastie, mám úžasné zázemie v rodičoch, takže si nepripadám sama. Hoci mám 43 rokov, moji dvaja dôchodcovia, ako ich volám niekedy zo žartu, mi poskytujú taký babysitter, aký nemajú ani niektorí dvanásťroční (smiech).

Myslíte si, že by ste sa mohli ešte raz vydať?

Nie, ja si na svadby nepotrpím. Za Mariána som sa vydala len preto, že ma požiadal o ruku takým spôsobom, že sa to nedalo odmietnuť.

Akým?

Poslal mi do práce fax.

Keď si dnes naňho spomínate, nie je vám smutno?

Nie, lebo náš vzťah bol veľmi veselý a príjemný, takže keď na neho myslím, tak vnímam tie pekné chvíle, ktoré sme spolu zažili. Podľa mňa treba brať život taký, aký je a uchovať si z neho vždy len to pekné.

Jana Zednikovičová (43)