Chantal Škamlová: Každý týždeň mám novú šancu

Zaujme nielen svojím výzorom, ale aj peknou zbierkou úspechov. Na svojom konte má totiž v juniorskej kategórii viacero tenisových titulov. V šestnástich sa môže popýšiť napríklad výhrou v grandslamovom turnaji, prvenstvom na majstrovstvách Európy i Slovenska.

Za váš najväčší úspech sa dá považovať tohtoročné víťazstvo v štvorhre na Australian Open. Ako ste to celé prežívali?

Pocity boli neopísateľné, pretože vyhrať grandslamový turnaj je pre každého tenistu najväčším úspechom. S Jankou Čepelovou, s ktorou som hrala, sme boli obidve šťastné, že sme vyhrali, ale všetko nám to došlo až potom. Vrátili sme sa a zrazu sme boli hviezdy (smiech). Vtedy sa o vás začali viac zaujímať novinári... Bol to príjemný pocit, ale keby toho bolo viac, nebolo by to veľmi dobré. Našťastie, ich záujem trval len chvíľu.

Zúčastnili ste sa už na viacerých veľkých turnajoch. Kde sa vám najviac páčilo?

Najkrajší areál a celkovo najkrajší turnaj je vo Wimbledone. Keď všetci hrajú v bielom, tenis vyzerá ako džentlmenský šport. Ale práve tieto dva roky sa mi tam veľmi nedarilo. Dúfam, že to napravím. Zatiaľ môj najobľúbenejší turnaj je Roland Garros, pretože tento rok sa mi tam podarilo zahrať moje grandslamové maximum. Podľa mňa sú práve na týchto turnajoch najväčšie zážitky, lebo sú úplne iné ako bežné turnaje. V šatni bežne stretneme veľké hráčky, ako je Kim Clijstersová, čo je pre mňa vždy silný zážitok.

Aj sa vám podarilo porozprávať sa s niektorou známou tenistkou?

Ony na to veľmi čas nemajú, čiže ešte nie.

Aká bola vaša cesta k prvému úspechu?

Boli to dennodenné tréningy, množstvo vecí som si musela odopierať. Napríklad som nemohla ísť von s kamarátkami, nemohla som sa chodiť zabávať, do kina a na diskotéky už vôbec. Vlastne taký bežný život s kamarátkami nepoznám.

Je v tenise miesto pre kamarátske vzťahy?

Áno, mám ich veľa. S niektorými hráčkami sme super kamarátky aj mimo kurtu. Potom je aj na turnajoch lepšia atmosféra. Ale vraj v ženskom tenise už cítiť rivalitu. Napríklad som počula, že sa hráčky ani nezdravia. Našťastie, v juniorskom tenise to tak ešte nie je.

V Austrálii ste hrali štvorhru s Jankou Čepelovou a v poslednom čase je vás na turnajoch vidieť so Slovinkou Nastjou Kolarovou. Podľa čoho sa vyberá, s kým hráte?

Určujem si sama, s kým budem hrať. Trénerka mi do takýchto vecí nerozpráva, aj keď mi, samozrejme, poradí, s kým sa mi bude hrať lepšie. Pôvodne som mala hrať na Wimbledone s Jankou Čepelovou, ale ona už uprednostňuje pred juniorskými turnajmi ženské, preto nehráva predprípravné turnaje. Nemali sme teda čas sa zohrať. S Nastjou Kolarovou som vyhrala Miláno a talianske Santa Croce. Dokopy sme vyhrali desať zápasov v rade, preto som zvolila ju. Boli sme viac zohrané.

Viac zohrané? Takže neprekáža, keď je vaša spoluhráčka z inej krajiny?

Je fakt, že sme predtým veľmi netrénovali. Išli sme na kurt a zohrali sa na zápase.

Ako často trénujete?

Závisí od toho, aké je práve obdobie. Voľno od tenisu mám vlastne len v zime.

Čo vtedy robíte?

V zime zase trénujem (smiech). Vtedy mám dvakrát denne kondičnú prípravu, čo je často náročné.

Ako vyzerá váš bežný tréningový deň?

Ráno idem za svojím kondičným trénerom, ten mi spraví trištvrtehodinovú rozcvičku, idem na tenisový tréning, chvíľu mám obednú pauzu, potom ďalší tréning na kurte, nasleduje „kondička“ a nakoniec masáž. To je vlastne môj tenisový deň. Keď chcem niečo dosiahnuť, musím makať.

Trénujete teda v podstate celý deň. Máte vôbec voľný čas sama na seba?

Keď chcem, nejaký čas si nájdem. Voľné chvíle sa snažím vypĺňať najmä s priateľom Andrejom. Rada chodím napríklad na Bratislavský hrad. Najradšej som však v prírode. Keď mám na turnaji voľný čas, čítam knižky alebo pozerám filmy.

Neprekáža priateľovi, že ste stále preč?

Nie, pretože on je tiež tenista a veľa času trávi rovnako ako ja na turnajoch. Nie vždy sme obidvaja v rovnakom čase na Slovensku, ale zatiaľ sa stretávame pomerne často.

Zvyknete si navzájom radiť, ako hrať?

Snažíme sa navzájom si pomáhať, ale radí mi skôr on, pretože je predsa len starší a má viac skúseností. Ja sa ho snažím skôr povzbudiť a rady nechávam radšej na jeho trénera (úsmev). Som mu veľmi vďačná, pretože mi v tenise veľmi pomáha a jeho rady si veľmi vážim. Takisto by som sa nezaobišla bez pomoci rodičov a agentúry Optimus, ktorá zastupuje profesionálnych športovcov.

Ako zvládate popri časovo náročných tréningoch školu?

Chodím v podstate len na skúšky, čiže školu veľmi nenavštevujem. Mám individuálny študijný plán a snažím sa učiť sama. Zaradiť do môjho nabitého programu školu, by som už asi nezvládla.

Nechýba vám život v školských laviciach?

Občas by som sa tam chcela vrátiť. Chýbajú mi hlavne spolužiaci z Banskej Bystrice. Ale zase viem, že zrejme už po týždni by ma to prestalo baviť (smiech).

Je nejaký zápas, na ktorý nezabudnete?

Pre mňa je nezabudnuteľný zápas, ktorý som hrala minulý rok na US Open vo finále kvalifikácie. Hrala som proti Japonke Ozakiovej a v ten deň bolo veľmi teplo. Japonky sú známe tým, že hrajú strojovo, pokazia veľmi málo lôpt, a tak si to človek musí proti nim poriadne vydrieť. Keďže som veľmi chcela vyhrať, bola som až premotivovaná. Za stavu 4:1 pre mňa som v treťom sete dostala kŕče a spadla som na zem. To isté sa zopakovalo pri stave 4:3. Pri každom páde musel prísť lekár...

Rozhodkyňa ma upozornila, že ak sa to stane ešte raz, budú ma musieť skrečovať, a tým by som prehrala. Napriek kŕčom som sa to snažila nejako ustáť a hrať na dve, tri víťazné lopty. Pri stave 4:5 som však dostala kŕče do celého tela. Pozerať sa vtedy na mňa zrejme nebolo nič príjemné, niektorí ľudia už aj kázali volať sanitku. Nerada na to spomínam, bol to neopísateľný pocit, ktorý už nikdy v živote nechcem zažiť. Po tom, ako sa mi to stalo, mi zápas skrečovali. Bola som sklamaná, že som nepostúpila.

Zranenia sa zrejme žiadnemu tenistovi nevyhýbajú...

Keď veľa hráme, celé telo sa namáha. Najskôr ma zranenia obchádzali, ale teraz je to už trochu horšie. Naposledy ma neposlúchalo zápästie. Práve preto je pri športe dôležitá regenerácia. Keď ju človek dodržuje pravidelne, zranenia by nemali prísť, aj keď nikdy sa nedajú vylúčiť. Napríklad mne sa minulý rok podarilo dostať na Wimbledone menší otras mozgu. A to sa hrá na tráve! Padla som totiž na betón. Hrali sme štvorhru a ako som prebiehala pri sieti, súperka odrazila loptu rýchlejšie, ako som čakala. Neudržala som rovnováhu a bežala som do boku. Bol tam čiarový rozhodca, ktorý sa mi však neuhol, a tak som zavadila o stoličku a padla na zem. Točila sa mi hlava, prišli doktori...

A zápas sa tým pre vás zrejme skončil.

Nie, potom som nastúpila, všetci mi tlieskali, čo bolo pekné. Ale moje prvé podanie sa skončilo za základnou čiarou, takže to bolo dosť vtipné.

Ako sa vyrovnávate s prehrami?

Voľakedy, keď som bola menšia, ma prehry trápili aj týždeň. Ale čím viac hrám, tým sa s tým viem lepšie vyrovnať. Dnes ma prehra trápi nejaké dve, tri hodinky. Niekedy si poplačem, som smutná, ale potom si poviem: „Však čo, veď celý život nie je len o tenise.“ Na tomto športe je najlepšie, že každý týždeň mám novú šancu – môžem vyhrať a napraviť tak predchádzajúcu prehru. Zápasy sa totiž hrajú každý týždeň.

Nastane vôbec niekedy chvíľa, keď nešportujete?

Sú také chvíle, napríklad, keď som chorá, nechcem riskovať svoje zdravie a dám si pár dní voľna. Máme, samozrejme, aj voľno. Každý rok mám vždy po sezóne týždeň a niekedy aj viac pauzu. Keď nehrám alebo netrénujem, mám zlý pocit, že nič nerobím a nepracujem na sebe, preto, keď sa dá, idem si aspoň zabehať alebo zacvičiť.

Nemali ste niekedy pocit, že by ste s tenisom najradšej skončili?

Veľakrát. Najmä keď prehrám nejaký zápas, v ktorom som mala víťazstvo na dosah, alebo keď sa mi nedarí. Práve v takých chvíľach musí byť človek silný a myslieť pozitívne. Musím na tom ešte zapracovať, aby takých chvíľ bolo čo najmenej.

Vedeli ste odmalička, že raz chcete byť tenistkou?

V detstve som to nevedela. Pomerne veľa rokov som chodila okrem tenisu aj na ľudové tance. Popri turnajoch som mala aj tanečné vystúpenia. Neskôr sa to však už nedalo stíhať a musela som si vybrať len jednu aktivitu. Som rada, že som si vybrala tenis.

Aké boli vaše prvé kroky na kurte?

Presne si už nepamätám, ako to bolo. Viem, že ocino ma zobral na kurty, dal mi tenisovú raketu, začala som trénovať a čím ďalej, tým ma to bavilo viac a viac. Hrám približne od siedmich rokov. Vtedy nás bolo na kurte veľmi veľa a tenis sme brali skôr ako zábavu. Až neskôr, asi od desiatich rokov, som začala brať tenis profesionálnejšie. Stále som hrala a hrala, ale nikdy som neverila, že sa môžem dostať až na takú vysokú úroveň, na akej som dnes.

Chantal Škamlová (16)

pochádza z Banskej Bystrice, ale pre tenis sa jej domovom stala Bratislava. Nielenže do jej diára patria dátumy významných tenisových podujatí, ale žne na nich aj úspechy. Tie ju v čase uzávierky nášho čísla vyniesli na 26. priečku v celosvetovom rebríčku juniorov. Spolu s Janou Čepelovou sa môže pochváliť víťazstvom v štvorhre na Australian Open 2010, v minulom roku si vybojovala spolu s Vivien Juhászovou prvenstvo na majstrovstvách Európy v štvorhre do 16 rokov. Nemenej dôležitý je nepochybne aj jej titul majsterky Slovenska v dvojhre hráčok do 18 rokov. Onedlho si zahrá na olympiáde mládeže v Singapure, ktorá sa bude konať historicky prvýkrát v auguste 2010. Chantal je študentkou športového gymnázia v Bernolákove. Trénuje ju Martina Suchá, bývalá úspešná reprezentantka v ženskom tenise. Jej sestra je modelka Romana Škamlová.