Pod holým nebom nejedzme len klobásy

K festivalovému životu neodmysliteľne patria aj stánkové jedlá, ktoré by sme si možno inokedy ani nedali. Často nepatria medzi najzdravšie, preto si šetríme príležitosti zhrešiť len príležitostne. Štrnásty ročník Pohody je za nami a spolu s ním aj najväčšia možnosť zažiť takúto plastovo-papierovú kultúru stravovania. Tá, mimochodom, úzko súvisí so vzťahom k odpadu, ale o tom radšej niekedy inokedy. Že počty návštevníkov najväčšieho slovenského hudobného festivalu stále bujnejú, zrejme netreba pripomínať. Spolu s nimi z roka na rok vzrastá chuť jesť a piť, a tak pribúda aj počet občerstvovacích možností.

Čo sa týka požívania tekutín, tou základnou ostáva stále pivo a popri ňom známe nealko značky. Nechýbajú však ani vinári a v ostatnom období veru neponúkajú nič podradné. Už tradičným, možno povedať štýlovým osviežením sú čajovne aj s patričnou výbavou vrátane vodnej fajky.

A teraz jedlo. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že na Pohode sa dá najesť slušne, dokonca lepšie ako na open-air akciách široko-ďaleko v okolí. Iní však tvrdia, že bezkonkurenčne najlepšia ponuka jedla a nápojov je na budapeštianskom hudobnom festivale Sziget. Nuž a je veľa ľudí, čo považujú ponuku jedál na festivaloch za veľkú nudu a podnikanie bez nápadu.

Pomoc českých bratov

Okrem miestnych otrepaných mäso-festivalových produktov, bagiet, varenej kukurice či langošov (celkom dobre plnených povedzme syrom niva) ponúkali tento rok miestni stánkari aj domáci guláš či pečené prasiatko. Úzkoprsosť sa nezaprela – z čerstvo upečeného prasaťa vám odrezali, až keď sa minulo mäso z toho predchádzajúceho, takže ste na šťavnatý, práve dokončený kúsok vlastne ani nemali šancu. O mäso v guláši ste museli požiadať, a hoci vám ho dodatočne vďačne nalovili, nič to nemenilo na skutočnosti, že ste pôvodne do taniera dostali iba šťavu a zemiak.

Už minulý rok prekvapilo festivalových návštevníkov nápadné množstvo stánkov českých majiteľov. Až s nimi prišla na trenčianske letisko širšia ponuka jedál vrátane vegetariánskych pochutín. A tak ste si mohli kúpiť čínske „nudle“, alebo „bramborák“, halušky „se zelím a uzeným“. Mnohí touto cestou uvítali indickú kuchyňu s naturálnou basmati ryžou a prílohami, ktorá, mimochodom, možno ako jediná vyhovovala bezlepkovej diéte. Mohlo sa však stať, že vám nechutilo. V tom prípade to ešte istila možnosť nakupovať potraviny za klasickú cenu v Tesco stane.

Sladkosti bývali donedávna zastúpené známymi trdelníkmi. Dobrou správou je, že pribudli stánky so zákuskami, koláčikmi, šiškami. Naozaj dobrú kávu, nevyhnutnú po preskákaných nociach, a k nej domáce čokoládové koláčiky brownies, ste mohli dostať v stánku bratislavskej reštaurácie Café Kút – vlani bola dokonca s takouto ponukou jediná. Lákala aj na nakladaný syr či chladené ovocné šaláty – blahodarné to osvieženie počas štyroch dní úpekov, keď prestanú chutiť všetky mastné jedlá. Užitočným spestrením bol reštauračný stánok typu „zjedz, koľko vládzeš“ s viacerými druhmi šalátov, mäsa aj príloh.

Čajovňa láka festivalových návštevníkov nielen tekutým osviežením, ale

aj oddychovou zónou. Pohodlné ležovisko znamená pre spoločensky

unaveného návštevníka niekedy viac než tanier dobrého jedla

Ryžovanie nie je pohoda

Popri myšlienke, že nielen jedlom je človek sýty, naša verejnosť jedným dychom pomaličky registruje, že aj v slovenskej gastronómii sa to začína trochu hýbať. Potvrdzuje sa, že v letnom strihu pod holým nebom už nie sme odkázaní len na pečené klobásy či cigánsku pečienku. Dôkazom toho bol napríklad nedávny bratislavský Foodfest. Stánky prestížnych slovenských reštaurácií, do ktorých za normálnych okolností hocikto len tak nevstúpi, ponúkali naozaj vyberané lahôdky. Dostávať ich medzi širšie masy však nebude také jednoduché. Nemajú na to. V tomto smere to pri pohľade na Pohodu a tisícky mladých nebol žiadny med. Pravda je, že jedlá sú predražené, niektoré priam nekresťansky drahé, čím je pomer cena-kvalita v drvivej väčšine nevyvážený. Keď ryžovanie ruinuje rodinný rozpočet, nie je to žiadna P/pohoda.