Patricia Černáková: Nikoho nechcem presviedčať

Venujete sa permakultúre. O čo presne ide?

Je to navrhovanie záhrad, ktoré sa snaží čo najviac priblížiť prírode. Keďže prírodné prostredie pracuje samo osebe, znižuje sa tak objem práce, ktorú musí vykonať človek. My sa snažíme v záhrade okopírovať, ako funguje, dosiahnuť dobrú úrodu, ale zároveň udržať určitú záhradnú estetiku.

V čom spočíva vaša práca?

Ako permakultúrna dizajnérka pomáham ľuďom pri navrhovaní záhrad alebo pozemkov. Snažím sa však svoje vedomosti odovzdávať ďalej, aby si záujemcovia vedeli poradiť sami. Keď si záhradu upraví človek sám, má k nej iný vzťah. Preto sa venujem najmä kurzom a školeniam, na ktorých vysvetľujem, čo vlastne permakultúra je, ako pestovať rastliny bez chémie a podobne.

Ako ste sa dostali k permakultúre?

Mám to šťastie, že som dcérou priekopníka permakultúry v Československu Karola Končka. Venoval sa rozvoju vidieka, propagácii agroturistiky či využitiu odpadu ešte za čias socializmu. Po revolúcii sa dozvedel, že v zahraničí sa rozvíja rovnaký trend a spolu s ľuďmi zo Západu začal u nás robiť prvé kurzy. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov. Ja som vtedy bola tínedžerka, chodila som s ním na kurzy a prekladala mu z angličtiny. Vyrastala som v tomto prostredí, a preto sa mi nikdy nezdala permakultúra zvláštna a netradičná ako možno druhým ľuďom. Aj štúdium záhradnej architektúry na vysokej škole som si vybrala, lebo sa to najviac približovalo tejto oblasti. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné.

Permakultúra je však stále považovaná za alternatívny smer.

Áno, a nechápem, prečo sa napríklad, nazvime to čisté poľnohospodárstvo, nazýva ekologické a prečo sa poľnohospodárstvo, ktoré bežne považujeme za normálne, nenazýva chemické? Malo by to byť naopak. Preto mi skôr ako na navrhovaní záhrad záleží viac na tom, aby ľudia sami pochopili princípy permakultúry a žili podľa nich. Zameriavam sa hlavne na kurzy a pomáham na celom Slovensku navrhovať verejné priestory.

Aký je o to záujem?

Obrovský. Veľa ľudí chce mať záhradu, v ktorej by ich deti mohli jesť, čo chcú, kde sa nemusia báť, že zničia trávnik a podobne.

Vo vašich hriadkach pestujete všetko dokopy – zeleninu, bylinky, okrasné kvety. Sú to nejaké špeciálne kombinácie?

Väčšina bežných kvetín sú bylinky. Sú liečivé pre človeka aj pre záhradu. Niektorá buduje imunitu, iná je proti plesni. Napríklad cesnak má na človeka protiplesňový vplyv, ale rovnako pôsobí aj v záhrade pri rajčiakoch. Pri správnej kombinácii dodáva jedna rastlina druhej silu. Podobne navrhnutá zeleninová záhrada napokon ani nevyzerá tak stroho.

Svoj dom ste si postavili sami. Pri stene v kúpeľni ste použili aj kusy dreva, ktoré sú vsadené do steny namiesto tehál. Prečo?

Technológie, ktoré sa snažíme s manželom uplatniť, sú pomerne lacné, ale zároveň nám záleží aj na tom, aby boli pekné. Chceme vyskúšať všetky prírodné a nízkonákladové možnosti najskôr sami, až potom ich používame pre iné projekty. Aj stenu z hliny a dreva sme odskúšali asi ako prví, v tomto štýle sme potom pomáhali postaviť niekoľko stavieb. Podobne to bolo aj s trávovými strechami, ktoré máme.

Má takáto filozofi a šancu stať sa bežnou súčasťou života väčšiny našich ľudí?

Podľa mňa si ľudia skôr neuvedomujú, že to už je bežná záležitosť. Separuje sa odpad, znižujú sa náklady na domácnosť vďaka rôznym vodovodným a vykurovacím systémom, stavajú sa ekologické domy. A módna vlna sú bio potraviny. Potrebné je však zákazníkom zaistiť prístup k takýmto potravinám. Nie každá zelenina, najmä z veľkých obchodných reťazcov, musí byť zdravá. Ekoprodukcia zase býva drahá. Snažím sa preto ľuďom vysvetliť, že stačí zájsť na tržnicu, kde dostanú kvalitnú zeleninu za prijateľnú cenu, pretože tu majú možnosť na dodávateľa vplývať. Týmto spôsobom podporuje mesto vidiek, lebo berie potraviny priamo od neho, čo je tiež súčasťou permakultúry. Ide o celú prepojenú fi lozofi u života, o vytvorenie spoločenstva mesta a dediny, ktoré funguje na regionálnej úrovni. Keď som bola v Brazílii, mala som možnosť vidieť, ako sa dokáže vďaka permakultúre zlepšiť kvalita života aj u sociálne slabších vrstiev.

Prečo práve Brazília?

Šlo o medzinárodnú konferenciu, na ktorej sa riešili svetové problémy spojené s permakultúrou. Po jej skončení som mala možnosť ísť ešte na dvojtýždňovú exkurziu po miestnych permakultúrnych projektoch. Bol to pre mňa obrovský zážitok, hoci sa bojím lietania a pôvodne sa mi tam vôbec nechcelo ísť (smiech). Mohla som na vlastné oči vidieť, kam až drancovanie krajiny môže dospieť. Brazília má Amazonku, najväčšiu rieku na svete, ale ľudia tam pritom nemajú čo piť. Dováža sa im voda v plastových fľašiach, nikto sa však už nestará, ako sa zbaviť prázdnych fl iaš, ktoré sú všade. My máme vody dosť, ale plytváme ňou. Od mojej cesty do Brazílie sa snažím ľuďom vysvetliť, ako sa dá vodou šetriť, prečo zbytočne nesplachovať záchod, načo je dobrá čistička vody...

V Brazílii žije veľa ľudí v jednoduchých chatrčiach, podobne ako u nás Rómovia. Práve permakultúrne projekty ukázali, že aj takéto osady môžu byť pekné, mať upravené prostredie, miesto pre chovanie domácich zvierat. A že môžu pomôcť pri opätovnom zalesňovaní vyklčovaných oblastí. Ešte viac ma to utvrdilo v tom, čo robím a podporilo moju snahu informovať o týchto možnostiach ľudí. Neznamená to však, že permakultúra je určená len pre chudobných. Celá spoločnosť sa musí snažiť o trvalú udržateľnosť životného prostredia, len tak bude výsledok zreteľný. Na druhej strane dávame týmto systémom šancu aj ľuďom, ktorí nemajú fi nancie na drahé alternatívne technológie.

Ktorá krajina je v rozvoji permakultúry najďalej?

Určite Anglicko. Základné princípy už nefungujú len na farmách, ale v rámci celých miest, ako napríklad v Bristole. Niektoré mestá majú dokonca vlastnú menu – fiktívne peniaze, ktoré sa zarobia oveľa ľahšie, lebo sa získajú za akúkoľvek prácu, ktorú človek zvládne spraviť. Kurzy permakultúry dokonca absolvujú nezamestnaní v rámci rekvalifi kácie. Cítite tam dopad tohto prístupu ku krajine v celej spoločnosti. Ale už aj u nás ľudia vedia, o čo zhruba ide. Myslím, že vo východnej Európe je na tom Slovensko i Česko veľmi dobre.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa z mesta presťahovali do malej zapadnutej dedinky v horách?

Teplo. Do Medovariec sme prišli z chladnejšej oblasti spod Tatier a chceli sme pestovať všetko, čo sa dá. Preto sme si vybrali teplejšiu oblasť. A keď sme s manželom zbadali starý mlyn, hneď sa nám tu zapáčilo. Začiatky však bývajú veľmi ťažké, najmä ak máte ešte aj malé deti.

Ako vás prijali domáci?

Neprekážalo im, že staviate dom či robíte záhradu inak, než je bežné? Od začiatku nás videli pracovať, lebo dom sme si prestavovali sami a myslím, že to na nich zapôsobilo. Čo sa týka odlišného, možno ekologickejšieho prístupu, ktorý preferujem, vždy bolo pre mňa základným pravidlom, nikoho nepresviedčať o tom, že niečo robím lepšie, ako ten druhý. Keď chce niekto použiť v záhrade chemikáliu, vôbec mu nebránim. Ale keď sa ma spýta, vysvetlím, prečo ja nemusím použiť pesticídy či umelé hnojivá a prečo sa starám o záhradu či dom tak, ako sa starám.

Necítite sa teraz k domu a k záhrade pripútaná?

Naopak, veď ja sa dosť nacestujem. Dá sa povedať, že počas sezóny, od apríla do októbra, mám každý víkend buď kurz, pracovné stretnutie alebo nejakú prednášku. Z domu bývam preto veľmi často preč. Manžel vtedy zastáva všetky funkcie v domácnosti aj v záhrade. Tento spôsob práce mi vyhovuje. Stále sa stretávam s novými ľuďmi po celom Slovensku, lebo vždy idem niekam inam. Takto si odžijem spoločenský život a domov si prídem užiť pokoj, ktorý tu máme (smiech)