SME
Piatok, 26. apríl , 2019

Júlia Pavelková: Každá voda je pre mňa výzvou

Na majstrovstvách často naviguje svoj tím do medailového cieľa. Slovenská reprezentácia sa tak môže aj vďaka nej pochváliť titulmi majsteriek Európy a vicemajsteriek sveta v raftingu.


Najčerstvejší úspech sa vášmu tímu podaril začiatkom júna na majstrovstvách Európy v Taliansku. Aké máte spomienky?

Ako na dobré preteky. V krásnom prostredí, v horách... Údolie, kde sa konali, sa volá Val di Sole, čo je v preklade Slnečné údolie. Naozaj to v ten týždeň vyšlo – kým boli na Slovensku povodne, tam bolo krásne, slnečno. Rieka bola veľmi pekná, divoká. Smutné však bolo, že jedna reprezentantka z Bosny a Hercegoviny zomrela. Takže radosť z prvenstva bola zatienená nehodou.

Nešťastná udalosť na rafte sa udiala v piatok a majstrovstvá po poldennom prerušení pokračovali. Nemali ste potom strach, keď ste išli na vodu?

Strach nie, skôr nepríjemný pocit, pretože vlastne nikto nevedel, čo sa presne stalo. Človek si vtedy uvedomí, že niečo také sa môže stať aj tým najlepším. Organizátori potom zohnali asi šesťdesiat záchranárov, takže na maratónskych pretekoch, ktoré nasledovali, ich bolo napokon asi sedemdesiat alebo osemdesiat. To už bola úplne iná záchrana. Mali sme pocit, že keď sa trochu vykloníme z raftu po pádla, hneď nás budú záchranári tlačiť naspäť do lode, ale pre bezpečnosť a dobrý pocit to bolo určite lepšie.

Nastala niekedy na rafte situácia, keď ste sa naozaj báli?

Asi v Ekvádore, kde sme boli na majstrovstvách sveta. Deň pred tréningom sme sa išli pozrieť na miestny vodopád. Neskôr sme trénovali samy, pretože neprišli ďalšie tímy. Pádlovali sme asi hodinu, keď sme zrazu začuli strašný hukot. Hneď sme si predstavili, že to už bude ten vodopád. Bol asi dvadsaťmetrový, preto v lodi zavládol stres. Už sme si hovorili, kam sme sa to dostali? Čo budeme robiť? Prečo vlastne robíme rafting? Zrazu sa rieka zúžila a my sme si dohodli stratégiu, že ak to bude vodopád, všetky sa chytíme lán uprostred raftu a nejakým spôsobom tak zídeme dole. Keď sme však prišli k tomu miestu, zistili sme, že je to len vlnka, ktorá mala asi meter. Veľký hukot rieky v kaňone nás však pomýlil. Dodnes sa na tom smejeme.

Stáva sa, že z raftu vypadnete?

Hovorím, že každý správny rafter a vodák si musí svoje kilometre najprv odplávať, a až potom odpádlovať. Stalo sa mi to veľakrát. Na rafte sme zo začiatku viac plávali ako pádlovali. Teraz sa nám to už, samozrejme, stáva menej. Musím si zaklopať... V roku 2007 sme sa dokonca na jednej jazde na majstrovstvách sveta prevrátili.

Ako ste potom dopadli?

Prevrátili sme sa na slalome na desiatej bránke, práve, keď sme boli prvé s náskokom osem sekúnd. Kým sme prevrátili raft, naskákali doňho, prešli poslednú bránku a prišli do cieľa, skončili sme ôsme. Takže sa nám podarilo ešte relatívne dobre dôjsť aj doplávať (smiech).
Raz sa nám zase na pretekoch stalo, že nám na bránke číslo dva vypadla kormidelníčka. Doplávala k nám a už na bránke číslo tri sedela naspäť v rafte a pádlovala.

Normálne ste ju teda vytratili?

Vystúpila a zase nastúpila... My sme sa len čudovali, prečo sa raft netočí, tak sme sa obzreli, kde je. (Smiech.)

Kedy je rafting nebezpečný?

Voda je podľa mňa nebezpečná v momente, keď ju človek podcení. Keď si povie, veď čo, už viem jazdiť, mám na to. Kedysi dávno mi povedal Juraj Ontko, ktorý bol náš olympionik vo vodnom slalome: „Vodu nikdy nesmieš podceniť, ale nikdy jej ani nesmieš ukázať, že sa jej bojíš.“ Tohto hesla sa držím dodnes.

Prvé skúsenosti s vodou ste zbierali na plávaní a neskôr v kajaku. Ako si spomínate na svoje prvé raftové preteky?

Začiatky boli veľmi zaujímavé. Tím sme dali dokopy v Karloveskej zátoke. Dozvedela som sa, že budú preteky v raftingu na Belej, v Podbanskom. Ako som tak sedela na pontóne, išla okolo mňa veslárka Veronika Kvetáková, ktorej som sa prihovorila: „Ahoj, nechcela by si skúsiť rafting? O tri týždne sú preteky na Belej, ale potrebujeme ešte ďalšie štyri ženy.“ Alebo teda minimálne tri, lebo vtedy bolo v pravidlách, že do cieľa musí dopádlovať päť členov. Nakoniec sa nás nazbieralo päť, ale na štarte nám povedali, že nás musí ísť šesť, lebo pravidlo sa medzitým zmenilo. Šiestu súťažiacu, nejakú frajerku, nám rýchlo dodali vodní zjazdári.

Mali ste vôbec predtým tréning?

V lodenici sme našli raft, ktorý sme si požičali. Pred prvými pretekmi sme išli na vodu asi dvakrát, aby sme v člne aspoň vedeli sedieť. Išli sme tam s tým, že uvidíme, ako bude. Rafting sa nám však zapáčil, tak sme dali dokopy posádku, ktorá s malými obmenami funguje dodnes.

Na vode musíte byť zrejme dokonalo zohrané...

Sme veľmi dobré kamarátky a vždy si všetko povieme na rovinu. Je to hlavne o priateľstve. Inak by sme asi toľko rokov nesedeli v jednom rafte. Poznáme sa už tak, že vieme, kedy má ktorá „svoj deň“. (Smiech.) Sme zohrané, dá sa povedať, že sme už ako jedna veľká rodina.

Aj sa občas pohádate, tak ako v každej rodine?

Že by sme si niečo vyčítali, to nie. Občas sa však stane, že sa pohádame, ale väčšinou len pre pádlovanie. Dokonca, keď s nami idú „televizáci“, tak sa čudujú. Vraj ešte u báb nezažili, aby sa vôbec nehádali.

Okrem raftingu máte prácu personalistky, manžela a malého syna. Ako sa to dá všetko stíhať?

Našťastie sa to dá nejako skĺbiť. Asi každá žena chodí raz za čas po obchodoch, ku kozmetičke, ku kaderníčke. Toto všetko vynechávam a odreagujem sa na tréningu. Neviem si predstaviť, že by som chodila iba do práce. Voda je už pre mňa istým životným štýlom. Každá rieka je pre mňa výzvou.

Kto sa stará o Filipka, kým ste preč?

Keď sme na pretekoch, so synom mi pomáha manžel alebo rodičia. Ale vždy, keď sa dá, je na pretekoch s nami. Aj keď po príchode do cieľa ma čakajú povinnosti – syn sa chce hrať a maminka mu chýba. Takže je to náročné, ale na druhej strane je pre mňa lepšie, keď ho mám pri sebe.

Podporuje vás syn aspoň nepriamo tak, že poslúcha, keď ste na pretekoch alebo na tréningoch?

Poslúcha, keď sa mu chce, ako každé dieťa. Zo začiatku, keď sme ho brali na preteky, zvykla som mu hovoriť, že mu idem vyhrať medailu, tak sa tešil. Teraz mi už povie, že máme medailí dosť, že už tam nemusím chodiť. Ale keď je na pretekoch, tak kričí, povzbudzuje ma, teší sa. Keď vidí, že sú niekde stupienky, vždy sa postaví na najvyšší. Zrejme už chápe, že ten je najlepší.

Vraj ste po materskej dovolenke plánovali s raftovaním prestať. Čo zavážilo, že ste svoje rozhodnutie prehodnotili?

Ovplyvnil ma fakt, že tento rok sú majstrovstvá Európy aj sveta. A tiež to, že ešte sme neboli majsterkami sveta. (Smiech.) Okrem toho, keď človek končí materskú, ešte nevie, ako to bude so škôlkou a s prácou. Ale dá sa to všetko zvládnuť. Myslím si, že keď športovec prestane s tréningom, má abstinenčné príznaky. Rozhodla som sa, že kým sa dá, tak sa im vyhnem. Šport je veľká droga.

Po ôsmich hodinách v práci vládzete ísť ešte na raft?

Tým, že väčšina z nás pracuje v kancelárii, tréningy berieme ako relax. Rafting je v prírode, na vzduchu, takže sme rady, keď sme konečne vonku.

Ako je možné, že napriek množstvu medailí, ktoré máte na konte, sa z tohto krásneho prírodného športu nedá vyžiť?

Rafting nie je olympijský šport, a preto je na Slovensku závislý najmä od sponzorov. Navyše, vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu, sa sponzori momentálne veľmi nehrnú. Dostávame, samozrejme, príspevky na reprezentáciu z ministerstva školstva, ale, bohužiaľ, je to suma, ktorá nám vyjde na štartovné, dopravu a niekedy na ubytovanie. Preto si musíme zháňať peniaze a musíme pracovať, lebo by sme nemali z čoho žiť. Zrejme sme si vybrali zlý šport. Mali sme asi radšej hrať futbal. (Smiech.)

Plánujete vyraziť okrem júlových majstrovstiev sveta v Holandsku aj na dovolenku?

Odkedy máme syna, chodíme do Chorvátska, lebo to sú pre mňa najlepšie dovolenky. Zbalím do kufra všetko, čo sa mi zmestí, ešte aj do strešného nosiča. Berieme si aj čln, raft, pádla a môžeme vyraziť.

Čiže žiadne vylihovanie na pláži?

Skôr ma baví aktívny oddych. Takže chodíme buď na raft, alebo si zaplávať. Málokedy sa stane, že by som len ležala a opaľovala sa, lebo slnko veľmi nemusím.

Júlia Pavelková (33)

Je kapitánkou slovenského ženského reprezentačného raftingového tímu Mistral. Do sveta vody vstúpila ako pätnásťročná, keď začala jazdiť na kajaku. Neskôr si našla inú vodnú lásku – raft. V roku 1998 dala dokopy šesťčlennú posádku, ktorá s menšími obmenami funguje dodnes. Divoká voda učarovala Zuzke Čunderlíkovej, Hanke Švarcovej, Monike Beňušovej, Simone Mičušíkovej a Katke Žilinkovej, ktoré tvoria hlavnú os tímu. Najväčšie ocenenia – absolútne majsterky Európy si odniesli v roku 2006 z Ruska a v roku 2008 z Rakúska. Zabodovali aj na talianskych majstrovstvách Európy, ktoré sa konali v júni 2010. V šesťmiestnom rafte získali celkové prvé miesto a v štvormiestnom rafte druhú priečku. Tímu nechýbajú ani cenné kovy z majstrovstiev sveta. Naposledy si priniesli dve striebra z Bosny a Hercegoviny. Júlia Pavelková vyštudovala telesnú výchovu a psychológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. S manželom vychováva triapolročného syna Filipka.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Žena

Inzercia - Tlačové správy

  1. Od mája sa mení definícia kilogramu
  2. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  3. Arca Brokerage House mala úspešný rok 2018
  4. 5 funkcií ČSOB SmartBankingu, ktoré vám ušetria čas
  5. Tipy od sprievodkyne: Ako si užiť dovolenku na nádhernej Ischii?
  6. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  7. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  8. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou
  9. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto
  10. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019
  1. 5 funkcií ČSOB SmartBankingu, ktoré vám ušetria čas
  2. Arca Brokerage House mala úspešný rok 2018
  3. Tipy od sprievodkyne: Ako si užiť dovolenku na nádhernej Ischii?
  4. Enviro deň v Košiciach prinesie zábavu aj osvetu
  5. Obchodník roka: Najvyššie ocenenie si šiestykrát odnáša Martinus
  6. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  7. Športový deň Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  8. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  9. Pivovar Šariš rozdá regiónu 16-tisíc eur
  10. Recenze autokamery Mio MiVue J60 WIFI - youtuber Bazim hodnotí!
  1. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019 24 087
  2. Od mája sa mení definícia kilogramu 8 906
  3. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto 6 717
  4. Bulharsko: Najlepšie miesta na dovolenku pri mori 6 645
  5. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť 5 108
  6. 7 kritických situácií na cestách. Ohrozujú každého vodiča 5 073
  7. Až vďaka chorobe objavila svoj talent 3 904
  8. Kaufland začal s predajom slovenských uhoriek bez fólie 3 573
  9. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou 2 079
  10. Čo robí dobrého zamestnávateľa dobrým? 2 060

Hlavné správy zo Sme.sk

Sociálny systém čaká na Husákove deti, ako to zvláda dnes?

Vyše 7500 ľudí čaká na miesto v domove pre seniorov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Okrem vychádzok k lekárovi ich naozaj nič nečaká?

Až po päťdesiatke si človek uvedomuje, že staroba je tŕnistý pojem.

Šéfredaktorka SME Beata Balogová.
Dobré ráno

Dobré ráno: Proti novinárom sa spojili mafia, exsiskári aj policajti

O čom hovorí sledovanie novinárov.

Podcast Dobré Ráno
Autorská strana Michala Havrana

Hnutie päťkárov je nová európska politická sila (píše Michal Havran)

Pozor na päťkársku revolúciu.

Ilustračné foto.

Neprehliadnite tiež

Ilustračné foto.

Moravské hrady a zámky: Päť tipov na víkendový výlet

Ktorú z pamiatok si obľúbili filmári a ktorá je najvoňavejšia?

Valtice

V mozgu sme preň vytvorili cestu, musíme ju rozbiť: Ako sa zbaviť zlozvyku?

Zbaviť sa zlozvyku trvá násobne dlhšie ako ho nadobudnúť.