Alexandra Kusá: Ľudia sa boja umenia

Stretli sme sa pár týždňov po jej vymenovaní do funkcie riaditeľky Slovenskej národnej galérie. Už vtedy bolo jasné, že sa jej podarilo vniesť do tejto inštitúcie čerstvý vietor, ktorý priniesol nový život do výstavných siení aj do prachom zapadnutých depozitárov.

Čo vám prebehlo hlavou, keď ste sa dozvedeli, že budete novou riaditeľkou Slovenskej národnej galérie?

Na jednej strane to bol príjemný pocit. Zrazu viete, že to, čo vám v minulosti prekážalo, budete môcť zmeniť. Na druhej strane tušíte, že na vás pritom padne bremeno obrovskej zodpovednosti, a to až také príjemné nie je.

Pred konkurzom na riaditeľský post ste už nejaký čas viedli galériu ako poverená riaditeľka. Nebol samotný konkurz pre vás len formalitou?

Je fakt, že post poverenej riaditeľky ma priviedol na myšlienku prihlásiť sa do konkurzu. Musela som urobiť zopár vážnych rozhodnutí, za ktoré som cítila zodpovednosť, a preto som si povedala, že by bolo fér dotiahnuť to, čo som začala. Nemyslím si však, že by som bola v konkurze zvýhodnená, bol to veľmi korektný a striktný proces. Každý kandidát mal vyhradených rovnakých štyridsať minút. Najprv sme mali predstaviť seba a svoju koncepciu, potom sme dostali štyri rovnaké otázky, ktoré boli po celý čas položené na stole, takže sa nevynášali von.

Keď vám bývalá riaditeľka SNG Katarína Bajcúrová odovzdala vedenie, naznačila vám, prečo odchádza?

Katarína je v prvom rade výborná kunsthistorička. Kto pozná jej knihu o Ľudovítovi Fullovi, ten vie, o čom hovorím. Riaditeľská práca je skôr o manažovaní ako o odbornej práci, a tá jej, podľa mňa, chýbala. Okrem toho po desiatich rokoch boja o rekonštrukciu galérie už musela byť unavená. Napokon, kto by nebol?

Bremeno rekonštrukcie teraz padne na vašu hlavu. Čo vás v tomto smere čaká?

Od bývalého vedenia je všetko perfektne pripravené, takže len čo dostaneme zelenú, môžeme naplno začať.

Architektonickú súťaž o rekonštrukciu vyhral pred pár rokmi váš otec. Nebojíte sa, že vás bude niekto upodozrievať z rodinkárstva?

Otec vyhral medzinárodnú súťaž, ktorej šéfoval rakúsky architekt Gustav Peichl v čase, keď som ešte bola v galérii na spodku rebríčka. Pôvodne som začínala ako asistentka, až postupne som sa vypracovala vyššie. Do rekonštrukcie som sa príliš nestarala, nebola to vec, ktorá by bola v mojej kompetencii. Aj keď je pravda, že som bola proti zbúraniu toľko diskutovaného premostenia. Jednoducho si myslím, že v dvadsiatom prvom storočí by sa európske galérie nemali búrať.

Váš nástup do funkcie sprevádzali protesty mladých výtvarníkov, ktorí tvrdia, že národná galéria im nedáva dostatočný priestor. Ako ste sa vyrovnali s týmito námietkami?

Mladí chcú, aby sme prezentovali mladé umenie, užití umelci zase, aby sme dali priestor užitému umeniu, architekti presadzujú architektúru, scénografi by u nás radi videli viac scénografi e... a my máme len jednu budovu s tromi poschodiami. Problém je, že u nás nie je dosť inštitúcií, kde by mali všetci priestor. Keď vznikla diskusia s mladými výtvarníkmi, vytiahla som si výstavné plány za posledných päť rokov a urobila som si analýzu, koľko percent akému umeniu venujeme.

Na čo ste prišli?

Že najviac priestoru dávame umeniu dvadsiateho storočia. Je pravda, že sa nevenujeme najsúčasnejším trendom, ale to podľa mňa ani nie je úlohou SNG, ktorá má byť svojím spôsobom konzervatívna a má prezentovať overené hodnoty. Mladé súčasné umenie ešte takouto hodnotou nie je. Napriek tomu sme si povedali, že mu raz za tri roky dáme priestor v rámci jednej výstavy. Musí však ísť o etablovaných umelcov, určite nebudeme vystavovať študentov. Tým sme dali k dispozícii náš suterén, ktorý môžu raz do roka využiť podľa svojho uváženia. Okrem toho rokujeme s nadáciou Centrum súčasného umenia, ktorá sponzoruje Cenu Oskára Čepana pre mladých výtvarníkov. Jej súčasťou je aj usporiadanie výstavy pre víťaza.

Verejnosť je väčšinou najviac zvedavá na zvučné mená zo sveta. Myslíte si, že sa vám podarí získať nejaké vzácne diela zo zahraničia?

Na galerijnom trhu ste vždy takým hráčom, aké máte zbierky. Ak vám niekto požičia Picassa, tak len preto, lebo vie, že si na oplátku môže požičať iného od vás. Okrem toho veľa závisí od fi nancií. Napríklad taká výstava impresionistov by nás vyšla na poistkách minimálne na tri a pol milióna eur.

Takže na svetové výstavy budeme chodiť naďalej do Viedne?

Možno sa nám podarí získať cez ministerstvo kultúry veľkú zbierku ruskej avantgardy. Okrem toho rozmýšľame, že by sme sa mohli inšpirovať niektorými galériami vo Viedni. Napríklad Albertina organizuje výstavy zvučných mien tak, že si požičia len zopár diel, zvyšok doloží z vlastných zbierok. Takýmto spôsobom by sme vedeli vystaviť napríklad Caravaggia.

Inšpirujete sa často renomovanými zahraničnými galériami?

Veľmi na mňa zapôsobila galéria Tate Modern v Londýne. Na rozdiel od väčšiny moderných galérií, kde si často pripadáte ako ďalší exponát, lebo sú celé koncipované ako veľké umelecké dielo, je Tate Modern veľmi ľudská. Vo výstavných sieňach sú obyčajné parkety, steny sú jednoducho omietnuté, takže tam nemáte pocit stiesnenosti. A to je veľmi dôležité, lebo ľudia sa aj tak boja výtvarného umenia. Majú strach, že ho nedokážu pochopiť, že je pre nich príliš vzdialené.

Ako sa dá táto bariéra prelomiť?

Napríklad tak, že okrem vážneho umenia ponúknete aj niečo iné. My sme v depozitároch objavili množstvo kuriozít, ktoré by sme chceli vystaviť na menšom priestore popri veľkých výstavách. Napríklad ide o nádhernú divadelnú oponu, ktorú pomaľoval Martin Benka začiatkom päťdesiatych rokov, kreslené grotesky s opicami zo sedemnásteho storočia alebo o zbierku posmrtných odliatkov rúk našich majstrov. Niekedy pomôže, keď ľuďom ponúknete niečo nekonvenčné a oni si to zo zvedavosti prídu pozrieť. A popritom možno zistia, že sa ocitli v galérii, kde sú aj iné veci na pozeranie.

Okrem toho, že pracujete v galérii, prednášate aj dejiny umenia na fi lozofickej fakulte. Sú vaši študenti rovnakí nadšenci ako vy?

Skôr mám u mnohých pocit, že ich odbor, ktorý študujú, veľmi nebaví. Neviem, či je to zmenou celkovej spoločenskej klímy. Keď som študovala v polovici deväťdesiatych rokov, boli sme vďační za každú novú informáciu. Každú novú knihu o umení, ktorá vyšla, sme museli mať. Dnes sú študenti pasívnejší, možno za to môže internet.

Prečo ste sa vlastne rozhodli študovať taký nelukratívny odbor, akým je kunsthistória? Nebáli ste sa, že nebudete mať po škole uplatnenie?

Pokiaľ ide o uplatnenie, s tým som si príliš hlavu nelámala. V poslednom ročníku sme si so spolužiačkou povedali, že sa prihlásime na bienále umenia v Benátkach. Náš projekt bol taký jednoduchý a pritom šokujúci, že prekvapivo vyhral. Vymysleli sme si, že nám slovenskí umelci urobia návrhy na tetovanie a my ich vytetujeme zadarmo návštevníkom bienále, aby si mohli so sebou odniesť kúsok nášho umenia zadarmo. Šli sme tam pod záštitou Slovenskej národnej galérie, odkiaľ som po našom víťazstve dostala ponuku na asistentské miesto.

Svoj doterajší život ste venovali len práci. Neľutujete, že ste si nezaložili rodinu?

Zatiaľ mám pocit, že mi to vyhovuje. Teraz som sa načas vydala za SNG a či nám to manželstvo vydrží, ukáže čas.

Alexandra Kusá (37)