SME
Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

Silvia Vaculíková: Rada zachytávam obyčajných ľudí

Cestovanie a objavovanie zapadnutých kútov exotických krajín je pre ňu prácou i koníčkom. Počas ciest však prepadla inej vášni, fotografovaniu. So svojimi fotkami dokonca získala veľa prestížnych medzinárodných ocenení.

Na čo sa pri fotení najviac zameriavate?

Centrom môjho záujmu je jednoduchý človek a jeho osobnosť zachytená v každodennom živote. Počas mojich ciest som zistila, že ma nezaujalo fotiť krajinky. Radosť mi robilo zobrazovanie obyčajných ľudí a myslím, že sa mi to darí. Zúčastnila som sa na viacerých medzinárodných fotografi ckých súťažiach, na ktorých som sa umiestnila na popredných miestach. Povzbudilo ma to do ďalšej práce, a preto sa foteniu venujem aj naďalej.

Fotíte skôr pocitovo, alebo si záber vopred premyslíte?

Zameriavam sa na okamžitú, grafi cky neupravovanú fotografi u. Nezaujíma ma fotenie aktov a reklamy, ktoré sú fi nančne výhodnejšie, ani fotenie krajiniek do kalendárov. Inklinujem skôr k reportážnej fotografi i. Človeka to musí predovšetkým baviť a pre mňa je to veľký koníček.

Čím sa teda živíte?

Som majiteľkou cestovnej kancelárie, ktorá sa zameriava na exotické krajiny a na kvalitu na úkor kvantity. Nepredávame katalógové zájazdy, ale pripravujeme cesty „šité na mieru“ zákazníkom, podľa ich požiadaviek a možností. Ak k nám príde napríklad geológ, zabezpečíme mu cestu na miesto, kde sa nachádzajú preňho zaujímavé horniny. Alebo ak má zákazník záujem navštíviť konkrétnu krajinu, tak mu pripravíme najvhodnejší program. S tým súvisí aj moje cestovanie. Krajinu chcem najskôr spoznať osobne, aby som vedela, kam klienta posielam. Pri týchto cestách som začala fotografovať.

V koľkých krajinách ste už boli?

Počítala som ich pred niekoľkými mesiacmi a je ich asi osemdesiatpäť.

Predpokladám, že máte veľa miest, ktoré ste si obľúbili. Ktoré má pre vás neopakovateľnú atmosféru?

V každej krajine je niečo zaujímavé a krásne. Niekde sú to ľudia, inde príroda alebo architektúra. Vždy som unesená z vodopádov Iguacu v Južnej Amerike. Už z diaľky vidíte obrovskú valiacu sa vodu a ako sa k nej pomaly blížite, je mohutnejšia a nádhernejšia. Alebo Rio de Janeiro. V ňom sú najkrajší ľudia a atmosféra. Keď niekto začne na ulici bubnovať, ostatní sa hneď pridávajú a začnú tancovať. Nehovorím teraz o vysokej kriminalite v chudobných štvrtiach, ale o tom, čo zažijete na plážach mesta. Nádherná je aj Botswana so svojimi parkmi.obr_2.jpg Pri ceste džípom nás tam raz obkolesilo obrovské stádo slonov, takých sto-dvesto zvierat, až sme museli zastaviť. Toto obrovské stádo sa priamo pred nami rozdelilo a za nami zase spojilo a pokračovalo bez povšimnutia ďalej. Srdcia nám vtedy bili naozaj veľmi silno.

V exotických krajinách musíte exoticky pôsobiť práve vy, blondínka s fotoaparátom. Ako na vás reagujú domorodci?

Veľmi dobre. Možno na nich pôsobím príjemne alebo cítia, že sú mi blízki, a preto sa aj oni ku mne správajú prívetivo. V Afrike sa mi stáva, že ma černoško chytí za vlasy a vyskúša, či sú pravé (smiech). Alebo v Indii, kde je bledá pleť považovaná za krásnu, ma bežne nejaká dáma pohladí a pochváli, akú mám bielu pleť a požiada ma, či by som sa s ňou nemohla odfotiť. A tak sa fotíme navzájom. Musím povedať, že sa mi občas dajú odfotiť ľudia, ktorí sa tomu normálne vyhýbajú. V Iráne som napríklad oslovila imáma, miestneho duchovného. Namietal, že sa nepatrí, aby bol fotený a ešte k tomu ženou. Ale nakoniec sa usmial a povedal: Dobre, ale rýchlo. Vo všeobecnosti sa ľudia celkom radi fotia, ale ak mi niekto vyslovene povie, že to nechce, rešpektujem ho.

Ako prijímajú fotografku zo západu v moslimských krajinách?

Čudovali by ste sa, ale dobre. S kolegami sa nám napríklad stalo, že sme si v Pakistane zabudli v jednom obchode nákup so suvenírmi. Uvedomili sme si to až po vyše hodinovej ceste autom. Náš šofér zavolal do obchodu a predavač sa sám ponúkol, že nám ho privezie, nech len ho počkáme tam, kde sme. Nachádzali sme sa práve na okraji jednej dediny a nevedeli sme, čo môžeme od jej obyvateľov očakávať, veď v Pakistane majú všetci doma nejakú zbraň. Postupne sa k nám začali schádzať dedinčania a pýtali sa, či nás nemôžu niečím pohostiť. Poďakovali sme a obr_1.jpgodmietli. O chvíľu nám však doniesli na tácke čaj aj s obrúskom, a tak sme sa nakoniec nechali pozvať do jednej domácnosti, kde som sa ocitla medzi samými mužmi, mojimi kolegami a domácimi v turbanoch.

Na svojej webovej stránke hovoríte, že cestovanie človeka vzdeláva a obohacuje. Ako vás zmenilo?

Určite sa na svet pozerám inak. Nepachtím sa zbytočne za vecami. Keď vidím, že v chudobnej krajine sú ľudia šťastí, aj keď si nemajú čo obliecť, a potom prídem domov na Slovensko, kde je každý nervózny a naháňa sa za niečím, nepôsobí to na mňa dobre. Ak mám svoje základné životné potreby zabezpečené, som spokojná. Človek by sa nemal stresovať bezvýznamnými vecami.

Ako často cestujete?

Momentálne o čosi menej, než som bola zvyknutá, lebo kríza sa, samozrejme, odrazila aj v cestovaní. Ľudia viac premýšľajú, do čoho investujú peniaze. Priemerne však chodím ročne na tri väčšie cesty. Tento rok som absolvovala veľmi krásnu trasu. V západnej Afrike som navštívila Ghanu, Togo a Benin. Veľmi ma zaujali ich tradície a hlavne fakt, že z týchto krajín pochádza náboženstvo voodoo. Ghana je zaujímavá mestskou časťou Teshie, kde v hlavnom meste Accra žijú poslední výrobcovia truhiel na mieru.

Truhly pre zomretých zobrazujú to, čím sa človek počas života zaoberal. Šofér je napríklad pochovaný v presnom modeli svojho auta, mliekarka v truhle, ktorá má tvar fľaše s mliekom. Fotografa pochovajú do truhly v tvare fotoaparátu, pilota v lietadle. V Togu som navštívila dedinku Togoville, kolísku voodoo. V roku 1985 tam bol aj pápež Ján Pavol II., no ani jemu sa tento kult nepodarilo vykoreniť. Nad dedinou je postavená Katedrála Svätej Panny Márie, ktorá sa tu vraj pred štyridsiatimi rokmi zjavila.

Ľudia chodia aj do kostola a zároveň vyznávajú aj voodoo, aby si nepohnevali ani jednu stranu. V Benine, v mestečku Ouidah, som zasa videla obrovskú pieskovú pláž, odkiaľ kedysi odvážali otrokov do Ameriky, Brazílie a Karibiku. Prechádzali po štvorkilometrovej Ceste otrokov až k miestu, kde dnes stojí pamätník s názvom Bod obr_3.jpgbez návratu. Cesta je lemovaná symbolmi voodoo a otrokárstva a keď si uvedomíte, akým spôsobom boli tisícky dospelých ľudí a detí odvážané preč, je to veľmi silný a smutný zážitok.

Ako je to so ženami fotografkami v porovnaní s mužmi?

Dosť zle. Viete, muži sú galantní, kým im nehovoríte do práce. Keď zistia, že žena trošku rozumie ich remeslu, pozerajú sa na vás ako na konkurenciu. Musíte byť veľmi dobrá a sebaistá, aby ste získali ich rešpekt. Niektorí sú milí, ale niektorí ženám naozaj neprajú.

Cestujete po rôznych aj nebezpečných krajinách. Nebáli ste sa niekedy?

Nikdy sa mi našťastie neprihodilo niečo vyložene zlé. Aj keď mám zopár kurióznych zážitkov. Napríklad počas letu do Nepálu prišla najskôr letuška, neskôr aj pilot, a spolu držali dvere lietadla, aby sa neotvorili. Nepríjemný zážitok mám z Mali, z návštevy kmeňa Dogonov. Spali sme v hoteli, v bývalom väzení, ktorý mal plechové dvere a mreže na oknách. V noci som sa zobudila na ohromný hluk, streľbu a kvíliace ženy. V izbe bolo štyridsať stupňov, ventilátor o polnoci prestal fungovať spolu s generátorom. Veľmi som sa bála, nevedela som, čo sa deje. Až ráno sme sa dozvedeli, že išlo o rituál, počas ktorého sa lúčia miestni obyvatelia s mŕtvym človekom. Ceremónia trvá celý týždeň. Prvý deň sa lúčia so zomretým len najbližší príbuzní, druhý deň ľudia z vedľajšej dediny, a tak to trvá týždeň. Nakoniec ho pochovajú do skaly nad priepasťou.

Ovládate aj nejaký exotický jazyk?

Vôbec nie. Ak sa úprimne snažíte s človekom dohovoriť, budete si rozumieť. V Jemene som sa napríklad výborne porozprávala so šoférom, ktorý hovoril len po arabsky. Viem, že je druhýkrát ženatý, že mu prvá žena zomrela, že má deti a dokonca sme si spolu zaspievali. Pri šoférovaní si ešte dirigoval do taktu obrovským nožom – džambíjou.

Ktoré miesto sa vám zdá ako najmenej poznačené civilizáciou?

Možno Irian Jaya v západnej Papue, kde chodia muži oblečení len v „koteke“, čo je upravená dyňa nastoknutá na penise muža. Ale aj ich už navštevujú misionári, učia ich náboženstvu a obliekajú ich. Civilizácia už zasahuje aj do najodľahlejších oblastí, a práve preto sa takéto miesta a ich obyvateľov snažím dokumentovať takých, akí sú.

Silvia Vaculíková (42)

obr_maly.jpgsa narodila v Trnave. Je pravnučkou vynálezcu padáka Štefana Baniča a vnučkou objaviteľa jaskyne Driny v Smoleniciach. Od skončenia strednej ekonomickej školy pôsobila v cestovnom ruchu a neskôr si založila vlastnú cestovnú kanceláriu. Zameriava sa v nej na poznávacie cesty do exotických krajín. Precestovala päť kontinentov a navštívila osemdesiatpäť krajín. Na cestách sa začala venovať fotografii, v ktorej dosiahla medzinárodné úspechy. Okrem množstva iných cien dostala v roku 2000 dve ceny na Medzinárodnej výstave fotografií História ľudstva v Pekingu pod záštitou UNESCO. Minulý rok získala prestížny titul EFIAP – Excelencia Medzinárodnej federácie fotografického umenia. Jej práce boli vystavované na mnohých medzinárodných fotosalónoch FIAP po celom svete. Vydala dve knihy fotografií – Svet ľudí (2007) a Zvyky (2009).
Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Žena

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vitajte v postapokalyptickom svete
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  5. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  6. Päť chýb pri zateplení strechy
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  8. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  2. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  3. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  4. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  5. Úprava osobného motorového vozidla
  6. Important information for Brazilians living in Slovakia
  7. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  8. Vitajte v postapokalyptickom svete
  9. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  10. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 25 702
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 16 979
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 770
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 530
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 840
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 746
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 480
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 370
  9. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 158
  10. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 145
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Cynická obluda

Zázrak v parlemente

Záborská, pevne sa spoliehajúca na hlasy fašistov, už videla svoje obmedzenie interrupcií ako hotovú vec.

Pacientov s covidom budú musieť zrejme zakrátko voziť do iných nemocníc, lebo bojnická bola v utorok už plná.

Koronavírus: Na Slovensku potvrdili 17 úmrtí, Česko pokračuje v rekordoch (minúta po minúte)

Celkový počet nakazených na Slovensku dosiahol číslo 33 602. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 115 obetí.

Odberové miesto na testovanie pacientov na ochorenie COVID-19 pred Infekčným pavilónom na Kramároch.
Podcast Dobré Ráno.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Osmelené

Odporný boj o maternice sa nekončí. Dáme si polročnú pauzu a začneme odznova

Záborská avizuje, že sa nevzdáva.

Soňa Jánošová
Ilustračné foto.
Dobré ráno

Dobré ráno: Prvé dni po pôrode ovplyvnia celý život, aj tak delíme matky od detí

V roku 2018 sa na Slovensku narodilo predčasne štyritisíc detí.

Podcast Dobré Ráno.
Ženy po oslobodení koncentračného tábora Bergen-Belsen, 1945, ilustračná fotografia