Manželka a matka futbalistu Marta Weissová: Zápasy veľmi prežívam

Pocestujete s manželom a so synom do Juhoafrickej republiky?

Niektoré manželky futbalových funkcionárov a hráčov sa tam chystajú, ale pre mňa sú tieto majstrovstvá priďaleko. Keby boli v Európe, rada by som išla. Keď môj manžel reprezentoval Slovensko na majstrovstvách v Taliansku, tak som ho sprevádzala. Boli sme si spolu pozrieť aj Ligu majstrov v Ríme a zápas nášho syna Vladka v Barcelone. Cestujem rada, len nie na druhý koniec sveta.

Ako prežívate synove zápasy?

Sledujem každú jeho prihrávku, najradšej by som silou vôle zaňho posúvala loptu dopredu... Rodiča, ktorí majú deti športovcov, určite vedia, o čom hovorím. Napríklad moja matka sa nedokáže pozerať na Vladkove zápasy ani v televízii.

Čo zvyknete robiť, keď ste doma dlhší čas sama?

Už pätnásť rokov každé ráno cvičím, alebo si idem zabehať na Železnú studničku, prípadne vybehnem na kolieskové korčule. Potom robím niečo okolo domu, rada si niečo prečítam, venujem sa mame, ktorá je už na dôchodku. Kedysi mi veľmi pomohla, keď boli deti malé, tak sa jej to teraz snažím vracať.

Keď ste sa spoznali so svojím terajším manželom, boli ste už rozvedená a mali ste šesťročného syna. Napadlo vám, že by ste sa mohli ešte raz vydať?

Keď prvý manžel emigroval do Nemecka a ja som zostala sama s päťmesačným bábätkom, tak som si vravela, že sa už určite nikdy nevydám. Akurát ma prijali na vysokú školu ekonomickú, na ktorú som si však ako samoživiteľka nemohla dovoliť nastúpiť, a tak som začala pracovať v bratislavskom Hoteli CKM ako recepčná.

Asi to bol osud, lebo práve tam ste sa spoznali s Vladimírom Weissom.

Vlado vtedy hrával za Inter a spolu s ostatnými hráčmi chodieval k nám do hotela na kávičku. Raz si ma všimol na recepcii, prihovoril sa mi, slovo dalo slovo – a odvtedy sme spolu.

Čím si vás získal?

Okrem toho, že sme si od začiatku výborne rozumeli, bolo pre mňa dôležité, že sa citlivo ujal môjho syna Vilka. Od mladíka, ktorý bol odo mňa o tri roky mladší, by som to nečakala. Lenže Vlado mal za sebou tvrdú životnú školu, čo ho odlišovalo od väčšiny jeho vrstovníkov. Ako pätnásťročný sa musel vyrovnať s matkinou smrťou a postarať sa o mladšiu sestru Zuzku. Takže dobre vedel, aké to je starať sa o dieťa. Vilko k nemu úžasne prilipol. Keď sme spolu začali chodiť na Vladove zápasy, zakaždým, keď dal gól, môj syn sa od dojatia rozplakal.

Vyznali ste sa vtedy aspoň trochu vo futbale?

Ani nie. Podrobnejšie som sa začala zaujímať o pravidlá tohto športu, až keď sa mu začal naplno venovať mladší syn Vladko. Vozila som ho na tréningy, prežívala s ním všetky radosti aj starosti, takže som sa postupne s futbalom veľmi zžila.

Pokúšal sa váš manžel vychovať futbalistu aj z vášho staršieho syna?

Vilko robil vodné pólo, potom, keď sme začali žiť s Vladom, to chvíľu skúšal aj s futbalom, ale nikdy nebol na šport taký zameraný ako Vladko. Vyštudoval ekonómiu na vysokej škole a teraz pracuje ako investičný poradca. Už je ženatý a má dieťa – dvojročnú Laurušku, ktorá už začína rozprávať. Vykrikuje na mňa: Babi, babi... je to také naše rodinné slniečko.

Po narodení mladšieho syna ste prestali pracovať. Nikdy ste to neľutovali?

Ako recepčná som pracovala na dvanásťhodinové zmeny, a to sa pri dvoch deťoch už nedalo stíhať. Okrem toho, keď ste manželkou vyťaženého futbalového hráča alebo trénera, je prevažná časť domácich povinností automaticky na vašich pleciach. Teraz, keď sme už sami bez detí, môžeme aj trochu relaxovať, napríklad si zájdeme do kina, do divadla alebo sa len tak poprechádzame po starom meste. Predtým, keď boli Vilko s Vladkom malí, sme na seba nemali čas. Vladko začal už ako päťročný trénovať. Ráno o piatej som ho vozila na jeden tréning, popoludní na druhý. Medzitým bolo treba doma poupratovať, navariť, takže roboty bolo stále dosť.

Ako sa dá donútiť chodiť na tréningy dieťa, ktoré má len päť rokov?

Vladko to nepociťoval ako záťaž. Bol veľmi aktívne dieťa, stále niekde lietal. Keď mal chvíľu voľna, tak si obul kolieskové korčule a vybehol von... Do športu sme ho nikdy nenútili, na každý tréning sa doslova tešil. Horšie to bolo s učením, najmä keď bol už trochu starší a začal sa dostávať do puberty. Vtedy som s ním často vysedávala nad domácimi úlohami, aby som mala istotu, že ich neodfl ákne.

Ako pätnásťročný odišiel do Anglicka. Vraj ste to ťažko znášali...

S Vladkom sme boli na seba veľmi naviazaní. Trávili sme spolu tak veľa času, že sme boli doslova navzájom zrastení. Keď si ho ako pätnásťročného všimli skauti na jednom zápase v Škótsku a navrhli mu prechod do mužstva Manchester City, najprv som si nevedela predstaviť, aké to pre nás bude. Začiatky boli ťažké napriek tomu, že bolo o syna dobre postarané. V Anglicku mladých hráčov, ktorí sú v podstate ešte deti, umiestňujú do rodín, kde sa o nich starajú ako o vlastných.

Vladko mal šťastie na skutočne dobrú rodinu, pani Barbara, ktorá sa oňho starala, je preňho dodnes ako druhá mama. Býval u nej s tromi škótskymi futbalistami. Keďže nevedel dobre po anglicky, zo začiatku si s nimi nemal čo povedať, ale po troch mesiacoch už jazykovú bariéru zvládol. Onedlho prišli do Manchestru ďalší slovenskí chlapci, takže to mal zase o niečo ľahšie. Dnes je už úplne samostatný, našiel si v Anglicku priateľku, s ktorou býva. A v mužstve Manchester City si ho podľa mňa vážia. Dokonca vystavili vo svojom múzeu Vladkove kopačky, s ktorými strelil rozhodujúci gól a prispel k tomu, že Manchester získal prestížny Carling Cup.

Futbal je tvrdý šport. Ako to ako matka znášate?

Ťažko. Viem, že dnešný futbal je najmä o kondícii, nevystačíte si len s dobrou technikou. A tak sú tréningy naozaj tvrdé. Náš Vladko musel v Anglicku trénovať, aj keď dostal prasaciu chrípku a vravel trénerovi, že sa necíti dobre. Večer potom dostal štyridsaťstupňovú horúčku a ďalší týždeň preležal v posteli. Len čo bol z najhoršieho vonku, musel znovu naplno zabrať. Podľa mňa majú hráči v takýchto prípadoch príliš málo času na rekonvalescenciu.

Mal váš syn na ihrisku nejaké zranenia?

Našťastie, nič vážnejšie sa mu zatiaľ nestalo. Ale človek nikdy nevie, čo sa vo futbale prihodí. Spomínam si, keď mal môj manžel dvadsaťšesť rokov, tak si zranil krížny väz a musel mať nohu v sadre osem týždňov. Táto nehoda mu zásadným spôsobom poznačila život. Bolo to po úspechu našich hráčov na majstrovstvách sveta v Taliansku a jeho spoluhráči vtedy bežne dostávali lukratívne ponuky do zahraničia. Len Vlado, keďže bol zranený, zostal doma. Chvíľu nás to mrzelo, ale napokon sme sa s tým nejako vyrovnali.

Váš manžel robil istý čas trénera v Moskve. Bývali ste tam s ním?

Nie stále. Pendlovala som medzi Moskvou, Bratislavou a Manchestrom, kam som chodila za synom Vladkom. Ale musím povedať, že Moskva si ma získala, podľa mňa je to úžasné mesto.

Pamätáte si na obdobie, keď váš manžel prestal s aktívnou hráčskou kariérou?

Ako to znášal? Nebola to až taká veľká zmena, lebo z hráčskej kariéry prešiel plynule na trénerský post. Akurát, že mu v práci pribudlo o niečo viac zodpovednosti. Kým hráč si môže po zápase vyzuť kopačky a hodiť všetko za hlavu, tréner je prakticky stále pod tlakom.

Keď trénoval mužstvo Artmedia Petržalka, tak sa raz vzdal trénerského postu. Prečo to vtedy urobil?

Lebo chlapci prehrávali, nedarilo sa im. A tak Vlado uznal, že bude asi lepšie, keď ich povedie niekto iný. A tak prijal manažérsky post, na ktorom však dlho nevydržal. Už zakrátko mu chýbal trénerský adrenalín, na ktorý si zvykol.

Ako to vyzerá u vás doma, keď príde z práce unavený?

Asi tak ako v každej rodine, kde muž veľa pracuje. Ak sa stane niečo negatívne, tak spolu pátrame, prečo sa to vlastne stalo a napokon sa snažíme nájsť nejaké pozitívne východisko. Vždy svojmu mužovi hovorím: Všetko má v živote nejaký význam, aj to dobré, aj to zlé.

Myslíte si, že ho bude baviť robiť trénera aj o desať, pätnásť rokov?

Vlado je ešte mladý človek, o desať rokov môže pokojne trénovať. A čo bude neskôr, na dôchodku? Podľa mňa bude žiť futbalom stále, tak ako jeho otec, bývalý futbalista, ktorý je už dlhé roky na dôchodku, no nikdy nezmešká nijaký zaujímavý zápas.