Speváčka Eva Máziková: Treba žiť život dnes a teraz

Neemigrovala, ale veľmi sme o nej nepočuli, až po novembri ‘89 je tu EVA MÁZIKOVÁ opäť ako doma. Že minulý rok oslávila šesťdesiatku, by jej nikto ani pri pohľade zblízka neveril, hoci Hanka z Pacha, hybského zbojníka, za tie roky dozrela. Aj v súťaži Let´s Dance dáva všetkým najavo, že odmieta brať na vedomie svoj vek.

Vy ste z Podunajských Biskupíc?

Narodila som sa v Bratislave, na Zochovej ulici. Ale ocko musel ísť robiť do Galanty, tak sme sa odsťahovali a žili sme tam niekoľko rokov. Tam som sa kamošila s Karolom Duchoňom, vyrastali sme spolu. Potom sme sa presťahovali do Podunajských Biskupíc.

Vaša mama bola na základnej škole v Podunajských Biskupiciach, do ktorej som chodila, zástupkyňou riaditeľa.

Áno, aj ja som tam chodila. To je to najhoršie, k mame chodiť do školy. Lebo musíte byť vždy tá najlepšia. Hovoria vám: Ty si zlá, druhí nie sú až takí, ty musíš byť vždy vzorom. To je hrozné!

Keď ste sa vydávali do západného Nemecka, celé Biskupice si rozprávali o vašej svadbe. Vraj ste mali na svadobnej hostine ružové servítky, čo bolo u nás vtedy niečo nevídané.

Áno, mala som aj ružové šaty a môj pes mal ružovú mašličku, nemám rada bielu farbu. Ale teraz som sa znovu vydala, 27. novembra sme si s manželom opäť povedali „áno“ v Las Vegas. Ja som mala 60, manžel mal 61, sme v takom veku, že všetci naši priatelia pomaly zomierajú. Boli sme minulý pondelok na pohrebe a všetci sme sa tak po sebe pozerali, že kto bude ďalší. A manžel hovorí: Každý rok sa odteraz budeme brať, vždy v inej krajine. A teraz som bola v bielom. Elvis Presley nás sobášil a podal nám obrúčky, ktoré sme si, samozrejme, sami kúpili.

Ozajstný Elvis?

Nie, to len ten sobášiaci bol tak oblečený. Zobrali sme sa tam, kde sa sobášil aj Elvis Presley, aj Bon Jovi. Chceli sme si skrátka ešte raz povedať „áno“, a hlavne sme chceli mať svadobnú noc.

Vravíte, že zomiera veľa vašich priateľov. To musí byť deprimujúce, nie?

Dosť. I keď musím povedať, taký krásny pohreb, ako bol tento posledný, som ešte nevidela. Boli tam afroanglickí občania a spievali gospel. Priateľka bola totiž evanjelička - ja som tiež luteránka, čo v Bavorsku nie je veľmi známe, oni sú viac katolíci. No a rakva stála v strede, speváci vytvorili kruh a ja verím v symboliku - akože kruh sa zatvorí. Celý svoj život si prežil a kruh sa zatvorí. Pri truhle stáli sklenené vysoké vázy, kde boli červené ruže. Pod nimi bolo plno malých čajových sviečok, asi tisíc svetielok. Ona si to tak želala, tak to naaranžovala. Za tri mesiace zomrela na rakovinu. A vtedy začneš rozmýšľať nad tým, že či to bolo všetko, čo si zažil a že čo vieš, čo sa tebe stane. Že treba ten život žiť dnes a teraz, a nerozmýšľať, čo bude na budúci rok. Keď príde ten deň, tak zase budem žiť, ale ja žijem dnešný deň. A tak teda žijem veľmi intenzívne.

Rok 1974. So skupinou Les Humphries Singers, ktorá vystúpila

na Bratislavskej lýre, počas afterpárty vo V-klube

Keď ste sa vydali do západného Nemecka, nemali ste problémy s vycestovaním?

Mala som veľké problémy, manžel ma musel vykúpiť. Musel vyplatiť moje štúdium. Štát si povedal toľko a toľko, najprv to malo byť okolo 40 000, potom to znížili, lebo som povedala: No tak o. k., nevydám sa, no čo. Mohla som aj ujsť, ale maminka učila, brat študoval. Človek nespraví nejaké problémy rodičom, veď ťa vychovávali. Teda som mohla chodiť domov. To bolo dôležité, lebo aj keď sa syn narodil, mohol byť u babičky, u starého ocka.

Keď už ste tam bývali, neotravovala vás ŠTB?

Ale áno. Ale to ešte skôr, vtedy, keď som s kapelou chodila na Západ. Vždy sa pýtali: Nemohli by ste si viacej všímať ľudí? Rovno som im povedala, že nie. Nechcela som mať problémy. Keď s tým raz začneš, môže sa to aj veľmi zle skončiť. Zobrali ma aj na políciu a pýtali sa, či by som pre nich nemohla robiť, ale nechcela som. No to sa každého pýtali, nielen mňa.

Vy ste študovali chvíľu právo. Bavilo vás to?

V podstate ma to bavilo. Ono je to tak: Ty si povieš - dobre vydala si sa na Západe, máš dieťatko, si domáca pani... Ale to nie je pre mňa. Som človek, ktorý potrebuje mať spätnú väzbu od ľudí, aj chce mať úspech. Každý človek lipne na tom, keď ho druhý pochváli. Buď ťa manžel chváli, alebo v práci spravíš kariéru, to je jedno. Keď môj syn zmaturoval a šiel študovať do Mníchova, zrazu som zistila, že je diera. Teraz čo? Tak som si spravila kurz lekárskej kozmetiky a otvorila si vlastnú prax.

Časom som mala 3-4 dievčatá, ktoré pre mňa robili a jedného maséra. Nakoniec som prax predala a dnes mám doma len jednu miestnosť, chodí ku mne zopár grófok, ktoré chcú len mňa. Viedla som aj semináre o strave, lebo nielen kozmetika spraví dobrú kožu, dôležité je aj myslenie a stravovanie. Starnúť sa začína od dvadsaťpäťky. Zober si jabĺčko a polož si ho na stôl. Po dvoch týždňoch sa pozri, ako to jabĺčko vyzerá, vlhkosť je preč. A tak je to aj s nami, stále sa scvrkávame.

Od koľkých rokov spievate?

Keď som mala šestnásť rokov, vyhrala som Zlatú kameru. Ale už ako dieťa som spievala.

Eva Máziková na fotografii Tibora Borského v roku 1973

Potom sa rozbehla vaša kariéra?

Tak pomaličky. Bola som ešte decko a naši mi vraveli: Musíš študovať. Vlado Hronec mal orchester, hrávali sme vo Véčku, ešte pred maturitou, tam sme sa ostrieľavali. Mala som 17 a pol, keď nás pozvali prvýkrát na Západ, išla som sa z toho pokakať. Potom sme pomaly viac hrávali vonku, medzitým som stále študovala na Univerzite Komenského. V roku 1971 som vyhrala striebornú Bratislavskú lýru, o rok zlatú a vtedy sa to začalo.

Išla som do Tokia, kde som vyhrala druhú cenu v medzinárodnej súťaži. S Orchestrom Braňa Hronca sme už pravidelne chodili na Západ. A už sa nedalo študovať, nedali sa dobiehať termíny, to sa nedá. A ani sa mi už nechcelo, pretože som zaňuchala iný svet. A vtedy som si začala uvedomovať ten veľký rozdiel. Za to, že sme mohli hrať vonku, sme museli ísť na tri týždne zadarmo hrať na Kubu, Fidelovi Castrovi. Pre mňa to bola dovolenka - cez deň som sa opaľovala a večer som si odspievala koncert, kde mi každý tlieskal a bola som super. Bývala som priamo u Castra, v podstate sa nezmenil, má stále tú svoju bradu.

Ako ste sa rozprávali?

Po anglicky. Vieš, niekto povie: Ty si zadarmo spievala? Ale to sú neuveriteľné zážitky, videla som celú Kubu. Potom sme museli ísť na dva mesiace do Ruska, do „CCCP“. Všetky koncerty sa začínali v Moskve, v Boľšom teatri. V prvom rade vždy sedel generálny tajomník Brežnev, po rusky sme museli moderovať aj spievať. Mohla som mať na sebe len dve farby, červenú alebo čiernu a nijaký výstrih. Chodili sme aj po ďalších mestách, Kyjev, Leningrad, to som už mohla spievať aj v angličtine, ale v hlavnom meste všetky pesničky len v ruštine. A tá neznie bohvieako, nemá šťavu.

Kto bol kľúčový pre vašu kariéru?

U Braňa Hronca som sa veľmi veľa naučila, je to dobrý muzikant. Boli sme big band, veľká skupina, hrala som aj na bicie, aj na klavír, keď sme robili šou. Tu doma si sa postavila akurát pred mikrofón, odspievala si a to bolo všetko. Teraz som si v Las Vegas pozrela šou Cher. Môžem povedať – ona sa nespotí, za ňu tancovali ľudia, bolo tam 60 tanečníkov. Zaspievala osem pesničiek a mala dvanásť šiat. Ja keď si odtancujem, mám mokré vlasy, ja to odpracujem, ale tak to chcem, to je môj život. Dôležité je cítiť publikum, potom ťa chcú, potom máš úspech.

S orchestrom Braňa Hronca počas vystúpenia v bratislavskom V-klube

Vy ste v 70. rokoch vystupovali s Mariánom Labudom v televíznom pesničkovom filme Dýchni. Bola vám blízka komediálna poloha?

Veľmi. Tak rada by som hrala komédiu. A s Labudom bolo veľa zábavy.

Do filmu Pacho, hybský zbojník si vás vybral režisér Martin Ťapák, ktorého ste očarili svojimi prednosťami...

Áno, povedal, že som typická Slovenka – mám dlhé vlasy, veľmi sa usmievam a mám veľké kozy. Teraz vám to poviem tak, ako to bolo. Prídem sa mu ukázať a on že: Kde máš kozy? Vraj sú malé. Bola som urazená. Tak mi ich dotlačili všetkým možným von. Musím povedať, že som vôbec nevedela, že ten film je taký veľký kult. Mám tam len jednu malú scénku, kde tlačím kapustu a zaspievam: Do dvorečka, do dvora. Spievala som to teraz na jednom plese a ľudia si to normálne pamätali. Mám ten film na DVD a keď som ho ukazovala synovi, s tými copmi ma nespoznal.

Speváčka, s ktorou ste spolu vystupovali, Eva Kostolányiová, bývala tiež v Podunajských Biskupiciach, v podnájme. Ako ste spolu vychádzali?

Ťažko sa spätne niečo hovorí - my sme boli dve škorpiónky. Ale veľmi dobre sme si rozumeli. Eva bola taká... Ona bola tanečnica. Každú jednu pesničku, každé jedno slovo mala presne zorganizované. A ja som vyšla na pódium a čo ma práve napadlo, to som si odtancovala. Eva každý deň musela cvičiť. Bola veľmi presná. Je to smutné, ale ja som bola tá, ktorá objavila... Boli sme hrať vo Švédsku, ona sa umývala a hovorím jej: Čo tu máš? A ona: Neviem, už to cítim dlhšie. Vravím: Bolí to? Ona že: Nebolí. Nevedela som, čo to je, ale vedela som, že to dobré nie je, zavolali sme do Bratislavy, Eva odletela zo Švédska a už sa nikdy nevrátila. Zomrela dva týždne pred mojou svadbou.

Vy ste teda objavili, že má rakovinu?

Áno. Mala rakovinu prsníka. Len zle spravili, že jej dali mužské hormóny, zmenil sa jej hlas na mužský. Teraz sa už na to nezomiera, keď to objavia včas. Aj ja chodím celý život na mamografiu, u nás je to bežné. Teraz pôjdem zase v lete. Nenávidím to, je to nepríjemné, moje Janka a Danka trpia, ale musí to byť.

Tak voláte svoje prsia?

Hej. Hedi Klum volá tie svoje Hans a Franz, Pamela Anderson ich volá Oeni and Benni a ja im celý život hovorím Janka a Danka. Sú to kamošky, však chodíme všade spolu.

Predčasne odišiel z tohto sveta aj váš kolega a detská láska Karol Duchoň, s ktorým ste vraj spolu utiekli z domu.

Naňho som veľmi nahnevaná. On si, žiaľ, zdravie prepil. Je to veľmi smutné, lebo ten hlas, čo on mal, bol darom od Boha. Podľa môjho názoru to bol lepší hlas, ako má Karol Gott. Ale on bol už taký - keď sme niekde prišli do hostinca, dal si tri frťany a keď niekto povedal: No Karol, zaspievaj mi jednu – hneď spieval. Ja nezaspievam, zo zásady. Karol bol taký, že s každým hneď žartoval. Keď sa stretneme tam hore, ja mu dobre vynadám. Veď jemu už išla krv z nosa, z úst. Cirhóza pečene, to je to najhoršie. A on to vedel.

Rok 1969. Eva Máziková a priateľ z detstva Karol Duchoň. Obaja vyrastali v Galante,

obaja sa dočkali skvelej speváckej kariéry. Karol Duchoň ju však, žiaľ, nezvládol

Viete, akoby sa váš život bol vyvíjal, keby ste sa neboli vydali do Nemecka?

Áno, mala by som šesť detí, bola by som tlstá a to je všetko. (smiech) Nie, neviem si to predstaviť.

Keď dnes porovnáte tie dve krajiny, Nemecko a Slovensko, je tam ešte stále veľký rozdiel?

Je. Som veľmi rada, že naša mládež má možnosť študovať po celom svete, že majú otvorené hranice. Vôbec si to však nevážia. Každému mladému človeku hovorím – váž si to, lebo my sme sa o to museli biť. Žijem v kráľovskom Bavorsku, to je trošku krajšie ako ostatné Nemecko. Bavorská mentalita je iná, sú takí, ako ja. Sadneš si k stolu a za chvíľku si tykáš s každým, máš jeho telefón a si pozývaný. Strava mi tam vyhovuje a nie je tam závisť. Tam sa neohovára. Keď máš pekné šaty, tak ti to povedia. Tu ťa ohovoria.

Minulý rok ste oslávili okrúhle výročie...

Šesťdesiat, rovno ti poviem.

Čo to pre vás znamená?

No nič, jedna nula a nový prsteň.

Máte šťastné manželstvo. Manžel vám vraj kupuje kvety a raňajky vám nosí do postele . Nemávate krízy?

Ale samozrejme, ja sa vykričím, on si to vypočuje a kríza je za nami. No musím povedať, že čím viac sme spolu, tým viac sa ľúbime. Sme dvaja škorpióni. Prvých 25 rokov bolo ťažkých, potom to už bolo ľahučké - to je taká štandardná veta. Ale - vážime si jeden druhého. On akceptuje to, čo ja robím, je taký tichší, on je tá sivá eminencia v našej rodine. Hovorím, že jeden z rodiny je inteligentný a ten druhý je pekný, vyber si, čo chceš.

Eva Máziková a jej tanečný partner Štefan Čermák. Dotiahli to až do finále Let´s Dance

Veríte v lásku na celý život?

Verím v lásku na celý život, ale musíš na nej veľmi pracovať. To nie je len brať, ty musíš aj dať. A to nie je nič peňažné, to je milota, láska, pohladenie, slovo. Vidím to na ľuďoch, napríklad príde manželský pár sadnúť si na obed. Ona mu povie: Čo si dáš? A on povie: To a to. A potom sedia, až kým nedojedia a on povie: Zaplatím. A to je všetko. To u mňa neexistuje, my sa v jednom kuse rozprávame. Ja sa viem veľmi pohádať, ale Peter si to vypočuje, ja všetko, čo chcem, dám von a potom už som pokojná. Prídem k nemu a poviem: Ale srdiečko... A on povie: Nechaj ma ešte chvíľu nahnevaného.

Samozrejme, keď príde vo vzťahu dieťa, manžel začína byť žiarlivý, lebo ostáva trochu bokom. A potom v osemnástke dieťa odíde a zase treba na vzťahu pracovať. Nevestina mama mi vraví: Vieš čo, manžel ide do penzie, čo budem s ním robiť? A ja hovorím: Keď môj manžel niekde odchádza, pýtam sa ho: Kedy prídeš? Kedy budeš naspäť? Keď dieťa odíde z domu, zase si matka, si aj manželka, aj milenka a priateľka. Tieto štyri slová sú pre manželstvo dôležité. O tom by sa dalo hovoriť aj desať hodín.

Eva Máziková (1949)

Narodila sa v Bratislave. Po maturite začala študovať na právnickej fakulte, ale po dvoch rokoch štúdium prerušila, pretože sa chcela venovať sľubne sa rozvíjajúcej kariére. Do povedomia sa dostala po účinkovaní v súťaži Zlatá kamera v roku 1966. Začala sa objavovať na festivaloch, ako napríklad Detvianska ruža a Oravské synkopy. Na medzinárdnom turné po Nemecku spievala s kapelou Braňa Hronca. V roku 1971 sa umiestnila ako druhá v súťaži Bratislavská lýra, ktorú nasledujúci rok aj vyhrala. V roku 1972 nahrala album Stratil sa mi bumerang a album Modrá vlna snov. Jej v poradí dvadsiaty album vyšiel v roku 2004 a volá sa Iná žena. Objavila sa tiež v nekoľkých filmoch – vo filme režiséra Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník (1970), kde si zahrala milú Jozefa Kronera a v trojdielnom televíznom filme režiséra Andreja Letricha Medený gombík (1970). Komediálnu polohu si vyskúšala v krátkometrážnej televíznej groteske so spevom s názvom Dýchni (1975), po boku Mariána Labudu a Stana Dančiaka (1975) v réžii Jána Roháča. Pamätníci si zrejme spomenú na jej populárnu pesničku Karneval z platne Ó, veľký deň (1971). Je vydatá, má jedného syna.