Miroslava Mosná: Občas mávam slnka plné zuby

Čo vás priviedlo k jachtingu?

Manžel. Keď sme sa zoznámili, bol majstrom Československa v surfovaní a napokon sa dal aj na jachting. Neskôr prišiel s nápadom kúpiť námornú jachtu. Spolu s priateľmi a ich deťmi sme potom vytvorili posádku, kam som už patrila aj ja.

Vaše začiatky si predstavujem tak, že stojíte na lodi a váš manžel kričí – chyť to lano! Ako ste sa naučili ovládať loď?

Bolo to presne tak (smiech). Moje prvé zoznámenie s veľkou loďou na mori prebehlo, keď sme boli prvýkrát na dovolenke na jachte. Plavili sme sa však iba na turistickej lodi, ktorá je iná než pretekárska. Súťažný jachting sme začali jazdiť v roku 2004 na veľkej námornej jachte, ktorú ovláda osem ľudí. Na nej som sa začala učiť od základov názvy plachiet, lán, využitie vetra a podobne. Môj manžel bol kapitán a učil všetkých členov posádky. Mnohí ľudia, ktorí s nami jazdia aj dnes, nie sú profesionálni jachtári, ale základy sa dajú pomerne rýchlo zvládnuť.

Kde a ako súťažíte?

Najčastejšie jazdíme v Chorvátsku alebo v Taliansku. Majstrovstvá bývajú aj v Grécku. My sa zúčastňujeme na pretekoch v triede ORC International, kde štartujú rôzne druhy lodí zaradené do viacerých skupín. Rozhodujúcim faktorom je hendikep lode, teda koefi cient, ktorým sa prepočítava čas lode strávený na pretekárskej trati. Našu posádku tvorí maximálne desať členov, sme obmedzení váhovým limitom. Od neho závisí, či štartujeme ôsmi, alebo priberáme ďalších členov. Chodíme aj na preteky lodí rovnakého typu. Tam sa už súťaží na umiestnenie, čiže prvá loď v cieli je aj prvá na výsledkovej listine.

Súťažíte v troch krajinách. V každej z nich je more asi iné, nie?

Áno, v Chorvátsku je pobrežie členité, lebo ho lemujú ostrovy, preto tam býva hladina pokojnejšia. Na druhej strane východného Jadranu v Taliansku je more otvorené, a preto divokejšie. Loď kotvíme v chorvátskom Šibeniku, takže keď pretekáme napríklad v Taliansku, musíme ísť o pár dní skôr, preplaviť ju na miesto a potom zase priviezť naspäť.

Kde sa vám pri mori najviac páči?

Určite v Chorvátsku. Sú tam milí ľudia, s ktorými sme sa spriatelili, a poznáme sa už aj s ostatnými pretekármi. Sú k nám veľmi ústretoví a naozaj nás rešpektujú, aj keď nepochádzame z prímorskej krajiny. Páčilo sa mi však aj na Kréte, okolo nej sme raz preplavovali loď na súťaž do Grécka. Bolo to pre mňa nevšedné cestovanie. Bežne sa totiž vždy ponáhľame prísť na miesto pretekov čo najrýchlejšie, ale pred dvomi rokmi sme sa vybrali na plavbu o čosi skôr a mali sme čas sa po ceste zastaviť na rôznych ostrovoch.

Ako často chodievate na preteky?

Sezóna je od marca až do novembra. Počas júla a augusta mávame voľno, keďže sú prázdniny. Ľudia chodia na dovolenky, berú si loďky a premávka na mori je rušnejšia. V lete navyše ani veľmi nefúka vietor. Mimo dovolenkovej sezóny naopak vídame málo lodí, občas rybárske, ale väčšinou sme na mori sami. Stretávame aj delfíny, ktoré sa k nám zvyknú pridať, plávajú okolo lode, hrajú sa a veľmi sa predvádzajú. Vedia pobaviť a dodať energiu.

Dosť často cestujete, láka vás ešte chodiť na dovolenky?

Posledné dva roky už ani nie. Vždy sme radi, keď opäť prídeme domov. Dokonca aj slnka mávame plné zuby. Radšej sa venujeme domu a záhrade, nikam inam sa nám už nechce.

Asi si dostatočne užívate na lodi...

Ani nie. Slnko vie byť naozaj veľmi únavné. Navyše, keď ideme na preteky a je bezvetrie, všetci čakáme na vietor. Vtedy môžeme sedieť aj celý deň na lodi a čakať na štart. Fúkať môže začať o chvíľu alebo o hodinu, o dve. Počas regaty vlastne buď jazdíme, alebo čakáme na príhodné počasie.

To je dobré na trénovanie nervov, nie?

Áno (smiech). Okrem toho sme ako posádka stále pokope, keď musíme stáť, nemáme kam vystúpiť a oddýchnuť si od seba.

Mávate ponorkovú chorobu?

Myslím, že zatiaľ nás obchádza. Keby sa aj niečo podobné prihodilo, zasiahol by hneď kapitán a spravil by poriadok, preto sa niečoho podobného nebojím. Samozrejme, že každý z nás je iný, ale snažíme sa vzájomne vychádzať a myslím, že sa dobre tolerujeme. Ja som väčšinou v posádkach s mužmi, ale jazdím aj so ženským tímom. V roku 2006 nám s manželom napadlo založiť čisto ženskú posádku, ktorá na Slovensku dovtedy nebola. Som kapitánka a môžem povedať, že sa nám celkom darí. Výsledkami sa môžeme porovnávať aj s mužmi. V pretekoch Grand Prix 2009 sme napríklad skončili piate z desiatich lodí, čo nie je zlé.

Prijímajú muži porážku od žien?

Niektorým to neprekáža, ale iní nie sú veľmi spokojní. Občas nám aj povedia, že nám to nabudúce vrátia, a ja im len odpoviem, že sa teším (smiech).

Ako sa líši ženská posádka od mužskej?

Silou sa, samozrejme, nemôžeme porovnávať a muži sú možno aj technicky zdatnejší. Závisí však aj od taktiky a od práce na lodi. Preto môžu byť aj ženské posádky rovnako dobré ako mužské.

Máte niekedy možnosť užiť si aj pravú romantiku na lodi?

Ako sa to vezme. Raz sme si naplánovali preplavbu z Talianska do Šibenika len vo dvojici s manželom. Mohla to byť romantická cesta, ale ako to už býva, všetko sa skončilo inak. V noci, keď bolo more celkom pokojné, sme si zrazu uvedomili, že nám zastal motor a v podpalubí všetko pláva vo vytečenej nafte. Pretrhla sa totiž hadička od paliva. Naokolo nebolo nikoho a nasledujúce hodiny sme strávili improvizovanými opravami. Na svitaní sa nám nakoniec podarilo naštartovať a šli sme ďalej smerom k najbližšiemu prístavu. Takže takto nejako vyzerá naša romantika.

Trpeli ste niekedy morskou chorobou?

Veru áno a mávam ju dodnes, najmä keď preplavujeme loď. Ak je zlé počasie, otvorené more sa môže v okamihu zmeniť, prídu veľké vlny a vtedy mi naozaj býva zle. Aj napriek tomu sa však dám vždy na preplavbu nahovoriť (smiech). Ale človek má aspoň zážitky. Len raz som pritom zažila celkom pokojné more a to bola naozaj rozprávková plavba. Počas pretekov je všetko iné, lebo sa sústredíte na prácu, dávate zo seba maximum a nevnímate hojdanie lode.

Máte nejaký recept, ako nevoľnosť prekonať?

Treba najmä veľa piť. Ja si navyše vždy v Chorvátsku kúpim lieky určené na morskú chorobu. Nemá zmysel špekulovať, či si ich vziať, alebo nie. Spomínam si na jednu cestu do Grécka. Už pár hodín po tom, ako sme vyrazili z nášho prístavu, som sa zvíjala so silnými žalúdočnými problémami. Aby sa mi aspoň trochu uľavilo, položila som si matrac na palubu hneď vedľa kormidla, kde ma ovieval svieži vietor a zúfalo som čakala, kedy to prejde. Morská choroba nie je len nejaké slabé bolenie žalúdka. Na tejto plavbe si ešte nepríjemne narazil rameno náš fotograf, takže sme si pripadali skôr ako sanitárna loď a rozmýšľali sme, či si na trup nemáme nalepiť červený kríž (smiech).

Čo znamená jachting pre vás?

Vnímam ho ako výzvu, životný štýl. Vidím, že sa môžeme porovnávať s prímorskými krajinami a pretekať s vynikajúcimi jachtármi, ktorí vlastne na mori vyrástli. Okrem toho mám aj pocit voľnosti a radosti zo vzduchu, zo slnka.

Váš manžel je šéftrénerom slovenského jachtingu, ale ostatní členovia posádky majú väčšinou celkom iné zamestnanie. Je ťažké skĺbiť prácu s pretekaním?

Na lodi sme asi piati, ktorí si môžeme dovoliť vziať voľno podľa toho, ako potrebujeme. Ostatní členovia sa potom doplnia vzhľadom na ich možnosti. Celkovo je nás dvanásť a vždy sa nám podarí dať na preteky dokopy osemčlennú posádku. To je najideálnejší počet jachtárov na palube našej lode.

Aký je váš cieľ, ktorý by ste chceli v jachtingu dosiahnuť?

Potešilo by ma, keby sme sa stali majstrami sveta. Minulý rok sme boli desiati z vyše tridsiatich lodí. Všetko to boli vynikajúce talianske posádky, takže sme s umiestnením mohli byť spokojní. Na budúci rok sú majstrovstvá sveta na Crese v Chorvátsku, čo je pre nás výhodné, lebo tamojšie vody dobre poznáme. Uvidíme, ako to dopadne. Ale ak sa nám podarí vyhrať, neviem, aký ďalší cieľ príde.

Neláka vás preplávať Atlantik?

Manžel hovorí, že by sme sa na neho mohli vydať, keď budeme na dôchodku. Azda sa toho dožijem (smiech). Pred oceánom mám však veľký rešpekt, lebo oproti moru je naozaj veľmi divoký a nebezpečný. Obdivujem ľudí, ktorí ho sami zvládli, napríklad anglickú jachtárku Ellen McArthurovú.

Miroslava Mosná (41)