Eva Strelka Jenkinsová: V armáde splácam svoj dlh Amerike

rodená v Amerike nedostala len tak.

Narodili ste sa v Bratislave, ako ste sa dostali do Ameriky?
Mala som dva roky, keď moji rodičia v šesťdesiatom ôsmom roku emigrovali. Desať rokov sme žili v Kanade, potom sme sa presťahovali do Ameriky. Moji rodičia teraz pre zmenu žijú aj na Slovensku. Ja som však v Amerike zostala.

Pracujete v citlivej oblasti spravodajských služieb, nedívajú sa na vás stále ako na cudzinku? Odkedy máte americké štátne občianstvo?
Od svojich šestnástich rokov. Dá sa povedať, že som stopercentná Američanka narodená na Slovensku. Amerika je multinárodná krajina, takže v jej armáde či letectve pôsobia ľudia z celého sveta.

Využívate vo svojej práci aj to, že poznáte jeden zo slovanských jazykov či reálie strednej Európy?
V armáde celkovo využívam to, že poznám nielen Ameriku. Ľudia si to vážia, ak poznáte inú kultúru, ak sa viete pohybovať aj v inom prostredí. Ja som počas svojich misií žila po celom svete, rozprávam trochu po francúzsky, rusky, japonsky a taliansky.

Čo je konkrétnou náplňou vašej práce?
Ja som líder, velím ľuďom rôznych profesií, ktorí pre mňa pracujú. Viem riešiť problémy, viem svojim podriadeným pomôcť. Dôstojníci v armáde sa pripravujú na to, aby mohli viesť akúkoľvek organizáciu. Preto sa sťahujeme tak často, preto tak často meníme pozície, aby sme sa čo najviac naučili.

Netrpí vaša rodina tým, že ste neustále na kolieskach? Ako sa dá pri takej práci vyvážiť súkromný a profesionálny život?
Je to tímová práca celej rodiny. Môj manžel sa sťahuje so mnou, jeho pozíciu potrebujú všade, vie si nájsť prácu kdekoľvek. Veľakrát pracuje pre tú istú firmu, len na rôznych miestach Ameriky. On je síce v civile, ale jeho kariéra je tiež veľmi úspešná. Povedala som mu, že keď pôjdem do dôchodku, bude si môcť konečne on vybrať, kde budeme spolu žiť. Moja deväťročná dcéra sa ma totiž stále pýta, kam sa sťahujeme na budúci rok.

Kam sa teda najbližšie chystáte?
Neviem, rok ešte zostaneme na Floride, je to polhodinka od Cape Canaveral, Kennedy Space Center.

Nedávno nadšenci objavili tajný miniraketoplán, ktorý vyletel na obežnú dráhu v apríli a má plniť špionážne úlohy. Boli ste pri tom?
Nie, v tom nemám prsty. (Smiech)

Alebo to len nemôžete povedať?
Ako sa u nás vraví, ak by som vám niečo povedala, tak by som vás musela zastreliť. (Smiech)

Čo je pekné na armáde?
To, že bez ohľadu na to, či ste muž, alebo žena, biely alebo čierny, ak usilovne pracujete, môžete byť povýšený. V armáde sa neustále vzdelávate, armáda sa o svojich ľudí stará.

V takej mužskej organizácii, akou armáda nesporne je, môže reálne existovať rovnocennosť medzi mužmi a ženami?
Nie je to ľahké, musíte totiž pracovať aj s takými ľuďmi, ktorí si to nemyslia. Ale systém je nastavený tak, aby udržiaval rovnoprávnosť medzi pohlaviami.

Čo by sa stalo, keby vám nejaký podriadený povedal, že jemu žena veliť nebude?
Museli by sme ho presvedčiť o opaku.

Je letectvo elitnou záležitosťou?
Tí, čo sú v letectve, sú tam preto, že v letectve chcú byť. Vieme, že to, čo robíme, robíme pre bezpečnosť Ameriky a často aj celého sveta. Preto máme svoju prácu tak radi, hoci nie je najvyššie finančne ocenená.

Nie je dobre platená?
V privátnom biznise si v Amerike zarobíte oveľa viac.

Kedy ste sa rozhodli, že vstúpite do armády?
Už v osemnástich rokoch som dostala ako dobrá študentka vládne štipendium na štúdium, ktoré bolo určené pre potreby letectva či armády. V Amerike je školné veľmi drahé, je dobré mať zaplatenú školu, to bol však len jeden aspekt môjho rozhodovania. Druhým bolo, že moji rodičia odišli z Československa na protest proti komunistickému režimu. Priali si, aby ich dcéra mohla mať v živote lepšiu perspektívu a Amerika nám práve toto dala. Práca pre armádu je teda pre mňa možnosťou, ako splatiť Amerike to, čo nám umožnila.

Nikdy ste nemali krízu disciplíny?
Nie, hoci to nebývalo ľahké. Bola som však odhodlaná preklenúť všetky prekážky a dokázala som to. Ale to musí byť v človeku.

Kedy ste zistili, že máte na to byť „generálkou“ nielen vo svojej rodine?
Rodičia ma vždy učili, že slovo nemôžem neexistuje. Ak nastavíte správne svoju myseľ, môžete dosiahnuť všetko. Moji rodičia prežili veľmi zlé časy, museli pracovať ťažko, aby dosiahli to, čo chceli. Moja mama to opisuje vo svojej knihe Letenka do raja. Aj ja som teda musela byť silná. Vedela som, že sa musím spoľahnúť len sama na seba. No verila som si.

To znie ako typické americké myslenie z motivačných kníh. Slováci sú skeptickí voči tomuto spôsobu myslenia a robia si z neho žarty ako z istého vymývania mozgu.
Človek má kontrolu len nad niektorými vecami – nad sebou a nad svojím myslením. Ak je jeho myslenie stále negatívne, je to jeho chyba. Musíme dokázať byť pozitívni, aby sme sa neustále zlepšovali. Ak ľudia povedia, že nedostali nejakú prácu, lebo im ju niekto iný zobral, odkážem mu, že všetko závisí len od neho. Často prednášam celým skupinám žien, učím ich, ako môžu byť ešte silnejšie, ako sa uplatniť v pozíciách líderiek. To sú normálne veci, nie vymývanie mozgu. Ak si poviete, že niečo nemôžete dosiahnuť, lebo je to pre vás priveľmi ťažké, tak to ani nedosiahnete. A to platí nielen na armádu. Niektoré motivačné knihy sú možno prehnané, ale ja som sa všetko naučila na svojich skúsenostiach. Nedostala som sa na takúto pozíciu ako žena nenarodená v Amerike len tak.

Koľko žien pôsobí v americkom letectve?
Celkovo asi devätnásť percent. V centre, kde som zástupkyňou veliteľa, donedávna držali dve najvyššie pozície ženy.

V čase, keď vaši rodičia emigrovali do Ameriky, bola jej pozícia oveľa silnejšia. Udrží si Amerika pozíciu superveľmoci aj v tomto storočí?
Určite. Ak človek študuje históriu, vie, že je prirodzené, keď sa pomery síl časom menia. Amerika je však silná demokracia, vie sa prispôsobiť. A je známe, že v Amerike študujú tí najlepší z celého sveta.

Časť vašej práce je spojená s bojom proti terorizmu. Viacerí namietajú, že istý typ antiteroristických opatrení môže ohroziť demokraciu aj vo vnútri Spojených štátov. Čo si o tom myslíte?
Musíme robiť to, čo musíme, aby sme ochránili Ameriku, ako i našich občanov po celom svete.

Čokoľvek vieme povedať dobré o armáde, predsa len je však nástrojom zabíjania. Nemáte s tým problémy?
Keď je človek v armáde, nemôže mať s tým problém. Armádu máme na to, aby sme udržali mier. Ale ak musíte ísť do vojny, musíte ísť do vojny, je to súčasťou vašej práce.

Čo vás na našej spoločnosti najviac hnevá?
Ľudia by mohli byť pozitívnejší.

Eva Strelka Jenkinsová (1966)

Plukovníčka letectva Spojených štátov, zástupkyňa veliteľa v Air Force Technical Applications Centre na Patrick Air Force Base na Floride, ktorého úlohou je monitoring mimoriadnych udalostí vo vzduchu, pod vodou a na suchu, či zodpovedajú medzinárodným dohodám, ktoré obmedzujú skúšky jadrových zbraní. Študovala matematiku a informačné technológie, má doktorát z filozofie a medzinárodných vzťahov. Pôsobila na misiách v Japonsku, Taliansku, ale aj na rôznych miestach v Amerike.Venuje sa otázkam bezpečnosti. Je autorkou publikácie Slovensko na ceste do NATO.