Diana Fabiánová: Významné svetové političky nemenštruujú

Patrí sa podľa vás v dobrej spoločnosti hovoriť o menštruácii?

Určite áno.

A vaše skúsenosti?

Ľudia o tom nerozprávajú. Panuje niečo ako menštruačná etiketa.

Ženy kedysi menštruovali menej, lebo mávali viac detí a dožívali sa nižšieho veku. Aj vo vašom filme vystupuje brazílsky doktor, podľa ktorého nie je prirodzené veľa menštruovať.

Áno, doktor Elsimar Coutinho. V mojom filme sa objaví aj Beverly Strassmann, prvá vedkyňa, ktorá prišla s touto teóriou. Jej výskumy prevzali farmaceutické spoločnosti aj Coutinho ako argument pre marketing antikoncepcie. Strassmanová bola v Afrike v kmeni Dogon – to je jeden z posledných kmeňov, ktorý doteraz žije tak, ako žili ľudia v paleolite. Ženy tam majú oveľa menej menštruácií ako my, okolo 100 cyklov za život, my ich máme 450. Nemajú rakovinu krčka maternice, ktorá je veľmi rozšírená práve preto, že krčok sa pri menštruácii opotrebúva.

Prečo majú ženy v prírodných národoch menej menštruácií?

Majú veľa detí, menštruácia sa im začína v neskoršom veku, končí sa im skôr, okrem toho veľa času strávia dojčením – takže ju nemajú kedy mať. Keď prestanú dojčiť, znova otehotnejú. Ale zase zomierajú skôr ako my... Farmaceutické spoločnosti a doktor Coutinho akosi pozabudli na fakt, že antikoncepčné pilulky podporujú rakovinu prsníka a iné choroby.

Doktor Coutinho vyvoláva u diváčok a divákov veľa otázok. Pýtajú sa, či nie je trestné to, čo robí, veď zastaví ženám menštruáciu na celé roky. Je to právne v poriadku?

Nie je to trestné. Nerobia sa totiž žiadne výskumy, ktoré by doktorovi Coutinhovi mohli seriózne odporovať. V našom filme bola mladá žena, ktorá už deväť rokov nemenštruuje a je veľmi spokojná . Následky sa však môžu prejaviť neskôr. Buď na nej, alebo na jej deťoch, ak sa raz rozhodne otehotnieť.

Využívajú zastavenie menštruácie aj ženy vo významnom postavení?

Už okolo roku 1990 využívalo zastavenie menštruácie len v Spojených štátoch 10 miliónov žien. Teraz je ich niekoľkonásobne viac. Coutinho tvrdí, že žiadna významná politička, ktorá je v medzinárodnom politickom svete, nemenštruuje. Nedalo by sa im vraj dôverovať preto, že menštruácia spôsobuje hormonálne výkyvy.

Sama vo filme vystupujete. Aké to bolo vyzliecť sa u gynekologičky a ísť na kozu priamo pred kamerou?

Na začiatku som vyslovene nechcela byť v obraze. Ale postupne začalo byť evidentné, že treba ísť s kožou na trh. Pri takomto osobnom filme postupne padnú všetky zábrany a osobné ostychy. Čo sa týka scény u gynekológa, tam bolo veselo. Kameraman bol môj vtedajší priateľ a gynekologička je moja kamarátka, takže to bola skôr zábava.

V Amerike vraj váš film odmietli odvysielať v televízii.

Americká štátna televízia PBS povedala, že to nikdy nebudú schopní odvysielať, lebo sú „public puritan television“ . Vo filme sú scény, ktoré by vraj americký divák nezvládol. Zaujímavé, že násilie v akčných filmoch únosné je. Aj rôzni iní nákupcovia z televízií nás zamietli pre „nezvyklé a príliš intímne scény“. Niektoré festivaly nám povedali, že menštruácia je nedôstojná téma. Bývalá riaditeľka BBC vyhlásila, že kým je ona riaditeľkou, dokument o menštruácii tam odvysielaný nebude.

Je aktívnou feministkou, ale menštruáciu vníma ako slabosť, ktorú treba zamlčovať, aby sme pred mužmi nevyzneli ako slabšie pohlavie. Keď film vybrali na festival v New Yorku, na letisku ma zadržali, lebo mi neverili, že som mohla robiť dokument na túto tému. Brali to ako provokáciu, že si z nich uťahujem. A tak som strávila dve hodiny na emigračnom vyšetrovaní. Paradoxom je, že zatiaľ čo Amerika má problém s mojím filmom, napokon ho kúpila Sýria.

Pre zmienku o masturbácii, ktorá sa vo filme odporúča proti bolestiam?

Áno, aj to bola informácia, cez ktorú sa Američania nevedeli preniesť. Nechápem, prečo by ženy nemali vedieť, že orgazmus pomáha pri menštruačných kŕčoch. A keď nemajú partnera, tak si pomôžu samy. Čo je na tom nevhodné?

Ako sa na takýto projekt dajú získať peniaze?

Ťažko. (smiech) Nám veľmi pomohla Arte, ako hlavný koproducent, slovenské ministerstvo kultúry, Slovenská televízia, Inštitút ženy v Španielsku a fondy v Andalúzii. Vďaka sponzorovi na leteckú dopravu sme mohli natáčať v USA, Brazílii, Austrálii, Londýne, vo Francúzsku, v Španielsku, na Kanárskych ostrovoch…

Prečo ste sa rozhodli študovať dokument v Barcelone?

Skončila som masmediálnu komunikáciu a marketing v Trnave. Po vysokej škole som išla do Španielska na prax v mojom odbore. No dokumentaristika ma vždy priťahovala viac. Podala som si prihlášku len tak na blind na ročné postgraduálne štúdium a akurát im jeden študent vypadol. Zobrali ma na jeho miesto deň pred začiatkom školy. Viac ako v hociktorej škole som sa však naučila u Michaela Rabigera, výnimočného dokumentaristu a úžasného človeka. Robil dlhé roky pre BBC, teraz žije v USA.

Váš druhý film bude o túžbe ľudí po mladosti?

Bude to humorný, no zároveň informatívny príbeh o našom probléme so starnutím.

Aj tento film budete nakrúcať po celom svete?

Ani nie, no sú miesta, kde ľudia žijú oveľa dlhšie ako inde na svete. Dožívajú sa tam bežne stovky. Sú veľmi dlho mladí a zrazu šup, príde zmena a veľmi rýchlo zostarnú a zomrú. Prečo je u nich proces starnutia iný ako na väčšine planéty? Čo spôsobuje ten rozdiel? Pôjdeme to preskúmať. (smiech)

Teraz žijete vo Francúzsku?

Teraz žijem... Ani neviem kde. Ešte stále cestujem s filmom po festivaloch, ale základňu mám v Bratislave a nejaký čas by som tu chcela pobudnúť. Aspoň kým sa nezačne nové natáčanie.

Dá sa vašou profesiou uživiť?

Nie je to jednoduché. Dá sa z toho uživiť len skromne. Film bol produkovaný vo Francúzsku a tam majú systém, ktorý podporuje umelcov a umožňuje im tvoriť. Ak sa venujete umeleckej činnosti a máte zmluvu s francúzskou fi rmou aspoň počas štyroch mesiacov, zvyšných osem vás podporujú, aby ste mali čas vytvoriť nový projekt. A nemusíte byť ani Francúz, stačí, že ste z EÚ. Pre našinca to znie ako sci-fi.

Ste nezávislá žena. Baví vás dobrodružstvo?

Mám asi o nejaký cestovateľský gén navyše. Potrebujem objavovať a vidieť svet, spoznávať kultúry a ľudí, príbehy a miesta. Zdá sa, že mám aj menej pudu sebazáchovy ako väčšina ľudí. Alebo zdravého rozumu. (smiech)

No práve. Nebojíte sa?

Boli situácie, ktoré sa mohli skončiť katastrofálne – s kamarátkou sme napríklad kempovali na púšti v Jordánsku, spolu so štyridsiatimi Arabmi. Po inej žene tam nebolo ani stopy. Naši anjeli strážni sa asi riadne zapotili. To bola skôr absencia zdravého rozumu ako odvaha. No boli sme mladé a naivné. Teraz by som to určite neriskla.

Vraj ste boli nedávno vo Vietname? Čo ste tam robili?

Pri dokončovaní filmu bol obrovský stres, termíny, ktoré sme nestíhali, netrpezliví koproducenti... Navyše Parížania sa v strese tak trochu vyžívajú. Povedala som si, že keď sa to skončí, pôjdem niekde úplne sama. Skúsim vypnúť, bez telefónu, bez e-mailu, bez vynervovaných Európanov. Tak som šla do Vietnamu.

A tam ste sa skoro vydali?

No, chceli ma vydať, ale podarilo sa mi z toho vyvliecť. Poprosila som jedného uja Vietnamca, aby ma zobral na vidiek do pokoja, kde nie sú turisti, len príroda a miestni obyvatelia. A to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Bola tam nádherná krajina aj ľudia. Neboli zvyknutí vidieť bledé tváre, ešte k tomu blond vlasy a postavu s výškou meter osemdesiat. Správali sa ku mne neuveriteľne milo, až smiešne. Obskakovali ma, smiali sa, chytali mi vlasy. Permanentne na mne visel kŕdeľ detí.

Vedel váš sprievodca po anglicky?

Ako kedy potreboval. (smiech) Keď nemal záujem niečo preložiť, jeho vedomosti sa zázračne vytratili. Bývali sme s miestnou rodinou v bambusovom domčeku na koloch. Kŕmili ma rukami a nalievali do mňa pálenku. Nedalo sa odmietnuť, lebo oni tým ukazovali, ako sa tešia. Potom som uvidela v okne visieť krvavú mŕtvolku nejakého zvieraťa, na slnku, v tom teple. Zvesili ju a začali variť.

Vravela som si: Preboha, to nie! Vysvetľovala som mojim hostiteľom, že som vegetariánka, ale nepomohlo to. Celý zážitok som asi prežila len vďaka ryžovej pálenke, ktorú do mňa stále liali. Napokon mi vyhliadli ženícha. Nahovárali mi svojho syna a postavili nám špeciálny svadobný stan. Vtedy napríklad môj sprievodca zabudol po anglicky a ja som rukami nohami zúrivo vysvetľovala, že sa vydávať nechystám.

Čo si v živote najviac ceníte, čo je pre vás najdôležitejšie?

Priateľstvo...

A ešte?

Slobodu. A mať okolo seba ľudí, ktorých mám rada. Nakoniec sú to vždy ľudia, ktorí vytvárajú pravú životnú pohodu, bez ohľadu nato, kde práve ste.

Diana Fabiánová (31)