iného svetla. Sú to domáce zvieratá.
Keď som v skorú jar objednával mládky a kohútika, ktoré sa mi majú postarať o štedrú znášku domácich vajíčok, netušil som, čo sa bude odohrávať ďalej. Podľa vašich rád a obrázkov z internetu som si vyrobil kurín s chráneným výbehom a dlhé týždne som čakal na to, kým nákladiaky z Dolniakov začnú rozvážať hydinu k nám pod hory.
- Ako to celé začalo
- Internet na záhradkárov kašle
- Ako zvíťaziť nad zimným slnkom
- Počítače sú na záhradku prikrátke
- Moja prvá hospodárska budova
- Ako som privolával jar
S domácimi zvieratami to nie je také jednoduché, ako s maznáčikmi pre potešenie. Nekúpite ich v špecializovanej predajni, neobjednáte ich ako práčku z internetu, ale musíte čakať, kým vami zvolená farma zaháji rozvoz. Ak ste objednali u tej nesprávnej, možno sa pod oknami mihnú konkurenčné automobily, a vy budete musieť čakať na ten svoj. Dočkal som sa. Tucet sliepočiek a jeden kohútik si velebia v novom príbytku.
Keď však ruch neutícha a objavujú sa ďalší farmári s hydinou, zrazu sa zdá, že dvor je predsa len príliš veľký na to, aby v ňom pár sliepočiek rozdúchalo život. Priznám sa, že malým dvojtýždňovým káčatkám som nedokázal odolať a tak ich pol tucta zavítalo do dvora. Spolu s nimi na dvore pribudol prístrešok, ktorý ich bude chrániť pred kunami, lasicami a líškami. Káčatá - sú milé, hravé a žravé – proste na zjedenie.
S jedlom rastie chuť a nech som akokoľvek odolával výzvam, zrazu som zistil, že zeleného kŕmenia je všade viac ako dosť a už za mnou vykračovali štyri húsatá, ktorým zaiste nikto dodnes neprezradil, že nie som ich mamou, ani otcom. Sú ako psíčatá, ktoré stopujú svojho pána, kdekoľvek sa pohne.
Aj keď pre mňa vždy všetky dvojnohé potvory vyzerali rovnako, každé majú svoje vlastné návyky. Kury sa cez deň prehrabávajú v hline, popole a hoblinách a ak neprší, pokojne si hovejú na slniečku. Ráno zobnú nasekanú zeleň zo šrotom, na obed si pochutnajú na diétnej tráve a večer naplnia svoje bruchá pšenicou. Sú krotké, nechajú sa nosiť na rukách a kohút vie, že nie som nepriateľ.
Káčatá si nechajú servírovať nasekanú žihľavu, púpavu, ďatelinu a skorocel so šrotom každé štyri hodiny. Kúpu sa v lavóre, šantia a každé sústo zapíjajú vodou. Ozobávajú púpavu, trávu a vyhrievajú sa na slniečku. Sú prítulné, ale dohoniť ich je riadna fuška. Sú to malé, nedostižné torpéda, ktoré si idú za svojim.
Húsatá sú z úplne iného súdka. Aj keď nepohrdnú pšenicou, šrotom a natrhaným lúčnym porastom, najradšej sa pasú. Už vedia, že najlepšia tráva je tá susedova. Nasledujú každý môj krok, tľapkajú po tráve i po asfalte a keď sa stratím z dohľadu, pískajú na mňa, kým nepochopia že majú naberať na váhe bez toho, aby sa nechali rozptyľovať mojou prítomnosťou.
Možno si poviete, že mi preskočilo. Možno. Ráno mám za pol hodinu obriadené, na obed za desať minút a večerná polhodina je pre mňa zaručeným relaxom. Stojím na dvore, zahryzávam čerstvo odtrhnutú reďkovku a kujem nový plán. Kopa dosák sa mení na králikáreň a ja začínam mať jasno, kto zavíta na dvor najbližšie. Že by nemecké obrovité strakáče?
Autor: cap