Erika Vodrážková: Aj operácia môže byť elegantná

Ako sú na tom obyvatelia Slovenska, čo sa týka starostlivosti o zrak? sa narodila v Lučenci. Už počas štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského pracovala ako študentská vedecká sila na Klinike oftalmológie. Po skončení školy nastúpila ako sekundárna lekárka na Očnú kliniku Nemocnice akademika L. Dérera, v roku 1992 absolvovala stáž na II. očnej klinike Allgemeines Krankenhaus vo Viedni. Má prvý a druhý stupeň atestácie. Od roku 1997 pôsobí na Očnej klinike v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda, kde je dnes primárkou. Je prezidentkou Slovenskej glaukómovej spoločnosti a venuje sa osvete s cieľom zvýšiť povedomie ľudí o tomto závažnom ochorení. Má 26-ročného syna Rastislava.

Čudovali by ste sa, ale dosť dobre. Môžem to ilustrovať na všeobecnom povedomí o glaukóme, teda zelenom zákale. Tejto problematike sa na Slovensku venujem už šiesty rok, s rôznymi vzdelávacími a informačnými aktivitami sme u nás začali dokonca oveľa skôr ako Svetová glaukómová asociácia. Vďaka osvete sú ľudia informovanejší ako kedysi, vedia, ako si chrániť zrak a najmä, začínajú pravidelne chodiť na preventívne lekárske prehliadky.

Očné lekárstvo je zrejme odbor, kde sa dosť výrazne prejavuje medicínsky a technický pokrok, či nie?

Je to tak, zoberme si len takú liečbu refrakčných chýb, teda krátkozrakosti alebo ďalekozrakosti. Nie je to až tak dávno, čo sme boli odkázaní len na okuliare, neskôr pribudli kontaktné šošovky. A už viac ako desať rokov existuje možnosť vyriešiť problém excimerovým laserom.

Aké to bolo, keď ste prvýkrát stáli pri liečbe laserom?

Začiatky boli u mňa spojené s dvoma pocitmi. Na jednej strane to bola veľká radosť pacientov, ktorá sa prenášala aj na lekárov. Na druhej strane som sa stretávala s fenoménom, ktorý sa mi až tak nepozdával. Na zákroky sa ľudia vrhali príliš bezhlavo, a keďže boli fi nančne náročné, neváhali si na ne požičať od susedov, alebo predať škodovku, ktorá slúžila rodine s viacerými deťmi. Občas som si v duchu položila otázku, či by nebolo rozumnejšie vystačiť si s obyčajnými okuliarmi a radšej sa s deťmi dostať pohodlne do škôlky...

A čo pokrok v liečbe važných ochorení?

Na našu kliniku sa obracajú aj ľudia, ktorí stratili zrak úplne, žiaľ, zázraky zatiaľ robiť nevieme. Čo sa týka glaukómu, veľmi sa zlepšila diagnostika a možno aj záchytnosť ochorenia, no príčina a kauzálna liečba je pre nás stále tajomstvom. Úžasný pokrok v očnom lekárstve však predstavuje liečba sivého zákalu, pri ktorej nahradíme vlastnú zakalenú šošovku umelou. Je to veľmi krásna, elegantná a pritom efektná operácia, stačí desať minút a kvalita videnia je neporovnateľná.

Slová „krásna“ a „elegantná“ sú dosť zaujímavými prívlastkami pre operáciu...

Čudovali by ste sa, ale ani ja sa v televízii nemôžem pozerať na zábery z operácií! Dokonca mi nerobilo dobre ani tých zopár scén v Ordinácii v ružovej záhrade, kde sa práve konal pôrod cisárskym rezom (smiech)!

Takže pri vašich zákrokoch netečie krv?

Žiadna. Je to naozaj veľmi šetrná operácia, pri ktorej sa používajú jemné mikroinštrumenty. Stačia iba milimetrové rezy a celý zákrok sa vykonáva pod mikroskopom.

Bežní ľudia majú však pred operáciou zraku dosť veľký rešpekt. Predsa len, predstava, že mi niekto reže do očí, nie je veľmi príjemná.

Je to tak, pacienti prichádzajú často so strachom, napriek tomu, že sú dostatočne poučení o priebehu operácie. Prevažnú časť výkonov robíme v lokálnej anestézii, to znamená, že klient nie je stresovaný žiadnou bolesťou, ale všetko okolo seba vníma.

Čo vlastne vidí pri operácii?

Českí kolegovia robia veľmi radi experimenty a na túto tému natočili jedno video, ktoré bolo prínosné aj pre nás lekárov. Na pacienta pripevnili miniatúrnu kameru, aby zistili, ako vníma celý postup. Záznam sa začína príchodom na operačnú sálu, pacient sleduje celý kŕdeľ operatérov, sestier, inštrumentárok, pomocný personál. Dostane sa na operačný stôl a vtedy prichádza zlomový moment, keď mu oči prekryje priesvitná fólia, ktorá je potrebná na to, aby zostalo operačné pole sterilné. Oko má neustále otvorené vďaka takzvanému rozvieráčiku, no všetko vníma akoby cez hmlistý opar. Nevidí konkrétnych ľudí ani predmety, skôr ich len tuší na základe sprievodných zvukov a príkazov na podanie jednotlivých inštrumentov.

Rozprávate sa pri zákroku trebárs o nákupoch?

Osobne si myslím, že voľná debata nad chirurgickým zákrokom nemusí byť pre pacienta vždy príjemná. Môže u neho napríklad vzbudiť dojem, že operatéri sú nesústredení. Preto sa snažíme súkromným témam počas operácie vyhýbať, no občas sa stane, že nejaká takáto veta padne. A paradoxne, mnohí z pacientov mi spätne povedia, že im práve tento moment psychicky pomohol, pretože ich priviedol na iné myšlienky. Takže, asi je vždy lepšie, ak je operačný tím zohratý a uvoľnený, samozrejme za predpokladu, že ide všetko ako švajčiarske hodinky.

Aké sú čerstvé reakcie pacientov po tom, ako sa im vďaka vám zlepší zrak?

Staršie dámy sa po operácii sivého zákalu často vracajú na kontrolu so slovami, že doteraz netušili, koľko majú vrások. Alebo tvrdia, že boli zdesené, keď zrazu videli, aké majú zažltnuté záclony (smiech). Pre mňa je to však skvelý pocit, pretože viem, že kvalita zraku je omnoho lepšia ako pred zákrokom. Oveľa horšia situácia nastane, ak sa operácia nevyvinie podľa očakávania. Najmä komplikované prípady ma ťažia, pretože pacienti sa nevzdávajú a prosia o ďalší zákrok, ktorý by už bol zbytočný...

Myslela som si, že lekári sa musia od pacientov odosobniť.

Nie vždy to ide, pretože s mnohými ľuďmi sa na klinike opakovane stretávame.

Dokážu sa so svojím hendikepom zmieriť?

Veľmi záleží na tom, v akom momente došlo k strate videnia. Ak sa niekto narodil s vrodenou chybou, nepozná reálny svet a namiesto neho si vytvára svoj vlastný. Takýto človek vie byť celkom určite šťastný. Horšie je to vtedy, ak niekto príde o zrak v produktívnom veku.

Veľkú úlohu zrejme zohráva aj podpora zo strany rodiny a blízkych.

Zhodou okolností som mala včera v ambulancii mladú rómsku slečnu, ktorá k nám chodí už šesť rokov. Narodila sa s glaukómom, ktorý je navyše skomplikovaný odlúpnutím sietnice, takže je prakticky nevidiaca. Dievčina je vždy neuveriteľne upravená, s dlhými nalakovanými nechtami, hustými vlasmi s nádhernými čiernofi alovými farebnými odleskmi – ako z reklamy na vlasovú kozmetiku... Iba som sa nemo pozrela na seba a moje kolegyne v pracovných mundúroch a vyšmatlaných prezuvkách a sklonila hlavu pred jej mamičkou, ktorá sa tak úžasne vedela vyrovnať s údelom svojho dieťaťa. Bezvýhradne ju podporuje a napriek tomu, že jej dcéra nevidí farbu svojich šiat a vlasov, snaží sa, aby sa jej život čo najviac podobal bežnému životu jej vidiacich rovesníčok.

Prečo ste sa vlastne rozhodli pre očné lekárstvo?

K medicíne ma priviedol môj otec, ktorý je veterinár. Často za ním chodili s domácimi maznáčikmi aj moji kamaráti z ulice a ja som mu už odmalička veľmi rada asistovala, najväčšou poctou bolo pre mňa držať v rukách lekársky kufrík so striekačkami a základnými chirurgickými inštrumentmi! Pre oftalmológiu som sa rozhodla hneď, ako som dostala oznámenie o prijatí na medicínu, no až neskôr som prišla na to, že som si zvolila najkrajší medicínsky odbor. Spájajú sa v ňom široké možnosti konzervatívnej a chirurgickej liečby, nehovoriac o tom, že pre väčšinu ľudí je práve zrak najdôležitejším orgánom...

Napriek tomu, že nedokážete robiť zázraky, musí to byť skvelý pocit - dokázať niekomu zlepšiť zrak. Necítia sa niektorí oční lekári ako polobohovia?

Neviem, ale ja sa tak rozhodne necítim... Je však dôležité, aby lekár vystupoval pred pacientom rozhodne, nemôže predsa vyvolať obavu, že je nekompetentný. Na druhej strane by si mal správny lekár vedieť priznať, že niečo nedokáže. Takže si myslím, že tento problém nemám, aj keď niekedy sa cítim skôr ako nedocenený poloboh (smiech).

Kedy napríklad?

Mám veľkú úctu ku každej profesii, naozaj považujem za obdivuhodné, ak vidím niekoho v decembri opravovať strechu. V takýchto chvíľach sa dokonca veľmi teším, že som na operačnej sále, kde je teplo, klimatizácia a ešte aj čisto (smiech). Ale inokedy, keď ma trebárs slečna v banke arogantne „zvozí“ za to, že som správne nevypísala nejaké tlačivo, vtedy si v duchu aj zanadávam – ženská, keby si ty vedela, že mám dnes za sebou desať operácií, možno by si mala väčší rešpekt! A potom sa zvyčajne pustím do vypĺňania nového tlačiva...

Erika Vodrážková (52)