Kde je detí ako smetí - 2. časť

Byť matkou je poslanie

V podstate som o veľkej rodine nikdy nerozmýšľala. Po prvých dvoch deťoch som si myslela, že to sú už všetky naše ratolesti. Paradoxne, napriek tomu, že ja pochádzam z piatich a môj muž z dvoch súrodencov, práve on mal túžbu po väčšej rodine a prehovoril ma, aby sme mali ešte tretieho potomka. No a potom sa to už nejako rozbehlo (smiech). Keď niekomu poviem, že mám sedem detí, tak si to nevie predstaviť. Pribúdali však po jednom a je medzi nimi dvojročný a väčší rozdiel. Takže tí väčší už odrastajú a vedia sa postarať sami o seba, prípadne o mladších súrodencov. Blízko nás býva moja švagriná a rodičia, ktorí sú nám vždy naporúdzi, ak treba. Aj manžel sa vie o deti kompletne postarať. Napríklad cez jarné prázdniny, keď som prišla z pôrodnice s Maťkom, ich zobral na lyžovačku.

Spolupráca aj rivalita

Doma sa snažím vždy prichystať jedlo aspoň na dva dni, len tie hrnce sa mi zdajú čoraz menšie a menšie (smiech). Staršie deti majú svoje povinnosti v domácnosti podelené. Niektoré však nestíhajú upratovať pre nedostatok času, pretože popoludnia trávia na rozličných záujmových krúžkoch. Všetky sú dosť samostatné – pomôžu si s domácimi úlohami, čítajú si rozprávky alebo sa zahrajú. Máme dve detské izby – v jednej sú dievčatá a v druhej chlapci. Ale oni sa aj tak všetci večer zídu v obývačke a prekrikujú sa.

Našťastie sa budeme čoskoro sťahovať do väčšieho. Keďže máme päť chalanov, súrodenecké hádky sú bežné. Niekedy sa naozaj správajú ako „kohúti na smetisku“. Keď idú okolo seba, musia do seba štuchnúť. Vidím však, že sa majú radi. Keď sa niečo s niektorým stane, prídu, poľutujú ho, pofúkajú. Alebo vonku, keď ide dvojročný Paľko iným smerom ako treba, poviem mu: „Ahoj, ja idem tadiaľto!“ A starší Peťko a Kubko na mňa kričia, aby som ho tam nenechávala. Aj keď im vysvetlím, že on príde za nami sám, neveria mi a utekajú po neho. Keď už vznikne medzi nimi nejaký konflikt, nikdy ich nenechám len tak, aby si neublížili.

Na druhej strane si s nimi užijeme aj kopu zábavy. Najmä, keď sa tým menším podarí skomoliť nejaké slovo. Napríklad naposledy, keď sa Peťko hral na kaderníka a česal nás. Prišla reč na to, koľko budeme platiť a on povedal: „Mama, teba učešem nadarmo.“ Myslel, samozrejme, „zadarmo“. Neraz je veselo aj v obchode. „Mama, kúp vegetu.“ Druhý vraví: „Nie vegetu, bagetu!“ A tretí na to: „Myslíte nugetu?“ Alebo, keď sme minule odchádzali z potravín, upozornila som chlapcov, aby nezabudli pozdraviť. A oni na to zborovo: „Dobrý deň!“

Z materskej do materskej

Veľa voľného času mi na seba neostáva. Občas si prečítam knižku. Rada by som chodila viac športovať, ale to je momentálne pre dojčenie obmedzené. Pohybujem sa medzi viacdetnými kamarátkami, s ktorými sa občas stretneme aj s deťmi, ale nikdy nie so všetkými naraz, pretože to by bola veľmi početná skupina. Často sa preto vídavame len my „veľké“. Porozprávame sa a poradíme o výchove našich ratolestí. Niekedy mám pocit, ako keby sa zabúdalo, že hlavným poslaním by malo byť matkou.

Dnes sa materstvo často vníma len ako čosi vedľajšie popri kariére. Aj ja, keď som vyštudovala elektrotechniku, som mala isté predstavy o svojej budúcnosti. Bavila ma automatizácia, preto som si myslela, že budem robiť niečo v tomto smere. Po troch rokoch pôsobenia na strednej škole ako učiteľka však idem v podstate z materskej dovolenky do materskej. Do práce sa však chcem vrátiť. A ďalšie dieťa? Nehovorím, že nebude, ale už toto tehotenstvo bolo náročnejšie. Aj z priestorových dôvodov. Dokonca aj auto by nám už bolo malé, neviem, či väčšie ako deväťmiestne vyrábajú, potom asi už jedine autobus (smiech).

Daniela Vannayová (40)

matka siedmich detí – Nicolky (17), Davida (16), Lindy (9), Jakuba (7), Peťka (5), Paľka (2) a Maťka (2 mesiace) je vydatá 20 rokov. Po štúdiu elektrotechniky začala učiť na Strednej elektrotechnickej škole na Zochovej ulici v Bratislave. S prvými dvoma deťmi zostala doma štyri roky. Po návrate do školy učila tri roky a po nich nasledovala ďalšia rodičovská dovolenka, ktorá trvá až dodnes deväť rokov.