Kde je detí ako smetí - 1. časť

Páčili sa mi viacdetné rodiny

Som jedináčik a súrodenec mi vždy akosi chýbal. Páčili sa mi viacdetné rodiny a tú najväčšiu som zažila, keď som chodila na prázdniny do Sušian pri Rimavskej Sobote k babke. Bola to rodina tety Julky, mamy mojej kamarátky Jarky. Mala desať detí, stále sa u nej niečo dialo, všade bol hluk, behali sme po dvore... a pre mňa to malo úžasnú atmosféru. Manžel pochádza z troch detí, a keď sa nám narodilo druhé dieťa, dcéra Peťka, povedali sme si, že môže byť ešte aj tretie. A myslím si, že by sme sa nebránili ani štvrtému. Veď uvidíme...

Učili sme sa za pochodu

Spolu s manželom pochádzame z Michaloviec. V Bratislave, kde žijeme, sme vlastne nemali nikoho, kto by nám poradil a pomohol, keď sa nám narodil najstarší Kubko. S prvým dieťaťom som, samozrejme, nemala nijaké skúsenosti, ale veľa som si naštudovala z knižiek a s manželom sme sa učili za pochodu. A keď som si už naozaj nevedela s niečím rady, zavolala som svojej lekárke. S ďalšími deťmi to už šlo ľahšie. Som rada, že je medzi nimi malý vekový rozdiel, lebo sa od seba vzájomne všeličo učia.

Napríklad Peťka začala už ako pätnásťmesačná chodiť sama na záchod bez toho, aby sme jej predtým núkali nočník, lebo videla príklad v staršom Kubkovi. To isté sa opakuje s najmladšou Veronkou. A, mimochodom, keď vidia, že som na nich sama, vedia počúvnuť a dajú si povedať. Samozrejme, nemôžem povedať, že by som nikdy nekričala, ale sú zdravé a šikovné. Rady chodia na rôzne krúžky, napríklad Kubko má karate, angličtinu a tanečnú, s dievčatami chodím na fi t lopty. Nikdy som nerozmýšľala nad opatrovateľkou. Len jediný raz, na desiate výročie našej svadby, som si zohnala paniu, ktorú mi odporučila kamarátka, aby ostala s deťmi večer doma.

Málo priestoru nám neprekáža

Najväčší problém sme mali donedávna s bývaním, lebo sme sa všetci piati tlačili v jednoizbovom byte. Ale túto zimu sme sa konečne presťahovali do rodinného domu. Je vtipné a zaujímavé, že sme si v malom priestore tak zvykli byť stále spolu, že sa zdržujeme pokope aj teraz, v oveľa väčšom priestore. Problémy nemáme ani s cestovaním. Keď ideme do mesta, deti sa držia pokope a na dlhé cesty autom či dovolenky sa tešia. Minulé leto som ich vzala na okruh Slovenskom. Deti som naložila do auta a vybrali sme sa na východ za starými rodičmi, k švagrovcom, boli sme aj v starom dome v Sušanoch, týždeň v Krpáčove s partiou z bratislavského materského centra Prešporkovo, v Radave pri Podhájskej alebo v Jasnej.

V Sušanoch sme sa napríklad chodili pozerať na domáce zvieratá, na prechádzky, hrali sme sa na dvore, opekali a večer už o pol ôsmej boli deti samy ochotné ísť spať, čo sa inokedy nestáva. Keď mal manžel voľno, vždy sa k nám na pár dní pridal. Vravím si, že kým nepracujem a mám možnosť ísť k niekomu, prečo by som mala s deťmi sedieť počas leta doma? Manžel dokonca prišiel s nápadom, že si tento rok kúpime stan pre päť osôb a pôjdeme stanovať. Každý týždeň ísť do hotela nie je fi nančne bohviečo, ale dá sa predsa cestovať aj inak.

Lucia Čírová (35)

Pochádza z Michaloviec a s manželom už sedemnásť rokov býva v Bratislave. Je vydatá desať rokov. Po narodení jej prvého dieťaťa Jakubka (5) šla na materskú dovolenku, ktorá sa pretiahla na päť a pol roka. Za ten čas sa jej narodili ďalšie dve deti - dcérky Peťka (2) a Veronika (18 mesiacov). Po materskej sa plánuje vrátiť do lízingovej spoločnosti, kde pred tým pracovala.