Ivana Magátová: Číňania nie sú takí nerváci ako my

Tento rok bude prezentácia Slovenska na výstave EXPO v Šanghaji najväčšia vo svojej histórii. V čom podľa vás spočíva jej význam?

Propagácia krajiny je pomerne ťažko merateľný prvok, ale fakt je, že každý štát prezentáciu v nejakej forme potrebuje. Podľa pravidiel Medzinárodného úradu pre výstavy (BIE), ktorá svetové výstavy zastrešuje, je prvoradé predstavenie krajiny z pohľadu jej kultúrnych a prírodných hodnôt a cestovného ruchu. Obdobie sa však mení a vyvíja. Reguly, ktoré kedysi striktne platili, naberajú dnes, v čase ekonomickej krízy, iné dimenzie. Potichu sa tolerujú veľké sponzorstvá automobiliek, investičných projektov a podobne. Kľúčovým zmyslom výstavy však stále zostáva propagácia krajín. A aký to má význam? Veľký. Myslím si, že v súčasnosti sú ázijský kontinent a hlavne Čína pre nás mimoriadne dôležité, pretože krízu neprežívajú intenzívne a majú veľa prírodných zdrojov.

Aké boli vaše prvé dojmy z Číny?

Čínska kultúra je veľmi odlišná. Na začiatku boli niektoré veci pre mňa úplne cudzie a nepochopiteľné, dokonca som niekoľkokrát zapochybovala, či som sa na túto úlohu mala podujať... Dnes však už môžem povedať, že si ma Čína získala, možno až podmanila. Je to celkom iný svet. Má svoju energiu, náboj. Ľudia tam žijú inak, myslím si, že sú slobodnejší v rozlete. Ale je pravda, že sa stretávam so strednou a s vyššou strednou vrstvou, nepohybujem sa medzi najchudobnejšími ani najbohatšími obyvateľmi.

Je napríklad veľmi zaujímavé, ako veľmi Číňanov ovplyvňujú priateľstvá z detstva. Sú stále viazaní na spolužiakov a podľa nepísaného pravidla si musia vo svojom profesionálnom raste celý život vzájomne pomáhať. Ak je niekto z bývalých spolužiakov ministrom, automaticky pomôže aj ostatným, aby sa dostali do dobrých funkcií. Je výnimočné, aby vás kamarát nejako podrazil. Prieči sa to ich kultúre. Číňanov obdivujem aj preto, lebo nie sú takí nerváci ako my. Tvrdia, že všetko sa nakoniec nejako vyrieši. To len my Európania chceme hneď všetko naraz.

S čím ste mali najväčší problém?

S komunikáciou, lebo Číňania nehovoria po anglicky. Na rokovaní sa oproti vám posadí desať ľudí a z nich len jeden ovláda cudzí jazyk. Preto chodím všade s jednou pani z čínskej stavebnej fi rmy, ktorá mi tlmočí. Myslím, že je to pre Čínu veľké mínus. Ďalšia vec je premávka. Nikto sa nestará, či svieti zelená, alebo červená, všetci sa vrhajú pod kolesá. Ale zaujímavá je čínska medicína. Skúsila som napríklad masáž meridiánov a naozaj som pocítila pozitívne účinky. Zmiernili sa moje žalúdočné problémy.

Pozreli ste si aj Čínu mimo Šanghaja?

Áno, bola som v Pekingu, ktorý je úžasný. Prešla som si viaceré pamiatky aj Čínsky múr, kde sa človek cíti veľmi malý. V Číne som však bola už pred desiatimi rokmi a musím povedať, že sa odvtedy veľmi zmenila. Posunula sa bližšie k Európe, ubudlo starých ošarpaných áut, postavilo sa množstvo mrakodrapov. Trošku mi prekáža, že sa v mestách potlačila stará čínska kultúra, ktorá je pre nás Európanov cenná. Veľký pokrok dosiahli v oblasti boja proti znečisťovaniu ovzdušia. Peking mal kedysi ročne sto dní, keď sa v nich nedalo dýchať, dnes už je to len osem.

Je to lepšie aj dva roky po olympiáde?

Áno, fabriky vysunuli von z mesta a vysadili veľa zelene. Ale stále cítiť veľký rozdiel oproti ovzdušiu u nás. Vždy som bola mestský človek a dá sa povedať, že som na smog zvyknutá. Ale až v Šanghaji som po prvý raz v živote pocítila nedostatok čerstvého vzduchu. Včera sme boli na prechádzke Bratislavou a bola som šťastná, že dýcham svieži vzduch. Moje deti sa čudovali, ako to môžem povedať, keď sme v meste (smiech).

Cestovnému ruchu sa venujete poriadne dlho. Ako vaše deti znášali mamino neustále cestovanie?

Nebolo to jednoduché, ale vždy sme si vysvetlili, prečo niekam musím odísť. Chápali, že je to moja práca a že z niečoho musíme žiť. Veľmi dobre si tiež pamätám, ako som odchádzala na tri roky do Prahy na veľvyslanectvo. Obe deti práve študovali na vysokej škole. Porozprávali sme sa a nakoniec ma podporili. Povedali mi, nech pokojne idem, že ony to zvládnu. Myslím, že to malo na nich aj dobrý vplyv, lebo sa osamostatnili a uvedomili si zodpovednosť za svoj život. Nikdy sme teda nejaký zásadný problém nemali.

Neunavuje vás už toľko cestovať?

Momentálne trochu áno, lebo lietam medzi Slovenskom a Čínou a jeden let trvá približne trinásť hodín. Ale cestovanie milujem. Celá rodina sme už vycvičená. Keď si poobede povieme, že večer odchádzame, nikoho to nezarazí a všetci sú včas pripravení. Spoznávanie iných krajín človeka obohacuje, niečo v ňom zanechá. V Prahe som napríklad žila tri roky, ale trvalo mi rok, kým som sa tam začala cítiť ako doma. V Číne mi to trvalo tri mesiace a viem, že keď z nej budem odchádzať, bude mi veľmi smutno.

Čo vás priviedlo k turizmu?

Výchova v rodine. Môj otec, Ivan Sutoris, je pokladaný za nestora cestovného ruchu v Česko-Slovensku. Už keď sa ma ako dieťaťa spýtali, čo chcem študovať, vravela som, že vysokú školu ekonomickú, lebo sa budem venovať cestovnému ruchu (smiech). Moji rodičia boli diametrálne odlišní. Mama, Gina Sutorisová, bola známa manekýnka. Ona vo mne budovala vzťah k móde a učila ma, ako sa mám obliekať. Ale otec „vyhral“, keďže som si jeho profesiu privlastnila.

Poďme na Slovensko, ako je to s cestovným ruchom u nás?

Podľa mňa je dlhodobo fi nančne poddimenzovaný. Dnešok je však rozhodujúci. Cestovný ruch ešte nemal toľko fi nančných zdrojov vhodných na investovanie, ako má teraz. Je to vďaka eurofondom a takáto situácia sa už nezopakuje. Mali by sme to využiť. Nedovolím si hodnotiť, nakoľko sú ktoré projekty podporované, lebo som momentálne mimo Slovenska. V každom prípade sa u nás vyvíjajú turistické rezorty, stavajú sa hotely.

Treba však myslieť aj na rozvoj infraštruktúry alebo na vhodnosť miesta, nech sa peniaze využijú rozumne. Načo stavať lyžiarske stredisko niekde, kde mrzne len málo dní v roku? Majitelia sa potom často sťažujú na veľké investície a ich nenávratnosť. Od toho sú potom odvodené aj vysoké ceny, ktoré by mali byť porovnateľné s cenami v okolitých krajinách. Dnes množstvo Slovákov odchádza lyžovať do Rakúska, ktoré je lacnejšie. To nie je dobrá situácia a mne sa zdá, že si ju neuvedomujeme. Najviac návštevníkov máme stále z Česka, ale ide o česko-slovenskú generáciu. Mladí Česi už o Slovensku nič nevedia a ani ich nezaujíma. Lákajú ich iné krajiny. Práve preto by sme mali oslovovať ďalších záujemcov.

Čo by ich mohlo zaujať?

Vybavenosť stredísk, prepravná kapacita, servis, úslužnosť, ktorá mnohokrát na Slovensku chýba. Sme vraj otvorení a priateľskí, ale často sa v našich reštauráciách zdá, že čašníka skôr obťažujeme. Samozrejmosťou by mala byť cenová dostupnosť pre všetkých. Ak nebude, niet o čom diskutovať.

EXPO sa končí v októbri, čomu sa budete venovať potom?

Zatiaľ sama neviem. Rada by som sa pustila do nejakého projektu doma na Slovensku. Mám totiž deväťmesačného vnúčika. Je úžasný a môj život doslova prevrátil naruby. Chcela by som tu kvôli nemu zostať a pomôcť dcére i synovi.

Ivana Magátová (49)