Michaela Kocianová: Naučila som sa žiť samotársky

Modelky majú hektický život. Stáva sa vám bežne, že neviete, kam a či vôbec na druhý deň poletíte? Rodáčka z Trenčína odštartovala svoju dráhu modelky vďaka súťaži Elite Model Look 2004, odkiaľ si na národnom finále v Prahe odniesla druhé miesto. Na svetovom finále tejto súťaže v Šanghaji sa umiestnila v Top 15. O rok neskôr už stála na prehliadkovom móle na týždni módy New York Fashion week a onedlho aj na módnom týždni v Paríži. Stala sa prvou Slovenkou, ktorá predvádzala na prestížnej módnej show značky Victoria’s Secret. Do jej zbierky patria aj kampane pre Dior, Vivienne Westwood, Guy Laroche, Givenchy a mnoho iných. Objavila sa napríklad na titulných stranách módnych časopisov ako Amica, L´Officiel a Elle. Koncom marca 2010 pracovala na reklame pre módny dom Christian Dior spolu s režisérom Guyom Ritchiem a britským hercom Judom Lawom.

Občas, ale väčšinou už máme týždeň alebo dva dopredu naplánované, kde sa asi budeme nachádzať. Niekedy sa však stane, že nám zavolajú z agentúry, aby sme okamžite nasadli na lietadlo.

Nie je to pre vás veľmi stresujúce?

Niekedy áno, predovšetkým samotné cestovanie, lebo trvá veľmi dlho a občas sa lety nestíhajú alebo meškajú, takže najprv čakáme na letisku a potom sa ponáhľame. Veľakrát sa mi stalo, že som priletela do Ameriky a ráno som šla bez toho, aby som sa vyspala, z letiska rovno do práce. Každá práca má svoje plusy aj mínusy. Ľudia vidia na modelingu väčšinou len to pekné, čo si potom za zarobené peniaze kúpime, a závidia nám, že vidíme celý svet. Lenže existuje aj druhá strana mince.

Kde ste vlastne častejšie – v rodnom Trenčíne alebo v New Yorku?

Je to tak pol na pol, už dlhšie sa snažím do New Yorku presťahovať, ale som taký večný „homesick“ – rada sa vraciam domov. Zatiaľ som na sťahovanie nemala čas hlavne pre štúdium. Je to vlastne len necelý rok, čo som skončila školu. Časom by som však mala zakotviť v New Yorku. Predovšetkým ľudia z agentúry mi opakujú, že by som tam mala ísť (smiech).

Takže by ste mali byť potom viac v USA ako na Slovensku?

Áno, lebo všetko v našej brandži sa odvíja od New Yorku, ďalej nasleduje Paríž a Miláno. Vlastne celý modelingový biznis sa začína tým, že všetci dôležití ľudia sú v New Yorku, kde sa skoro všetko fotí. Modelky cestujú väčšinou samy.

Pociťujete často samotu?

Niekedy mám obdobia, keď mi je veľmi smutno. V hoteli sme zavreté medzi štyrmi stenami a nemáme sa s kým porozprávať, ale potom si zase povieme, že sa máme dobre, lebo sme zdravé, lietame si kade-tade a zarábame si peniažky. Je to však náročné povolanie, najmä na psychiku. Na začiatku mojej kariéry boli časy, keď som každú chvíľu volala mame, že chcem ísť domov, že už nechcem byť viac sama, ale už som sa naučila žiť tak trošku samotársky.

Máte priateľa. Ako často sa vidíte?

Je to občas komplikované. S Dylanom sme spolu už tri roky. On je fotograf a žije v Londýne. Ja všade možne (smiech). Ale lietame za sebou. Často sa aj týždeň nevidíme, potom sme spolu pár dní a potom sa zase nevidíme. Keď sa však majú dvaja ľudia radi, vzťah môže fungovať aj takto. Mamina môjho priateľa býva v Prahe, takže sa stretávame aj tam, alebo inde v Európe, či vo svete.

Predpokladám, že vaše prvé stretnutie bolo pracovné...

Poznáme sa už dlho. Mala som len šestnásť, keď sme spolu pracovali v Prahe. Povedali mi, že ma bude fotiť nejaký veľmi pekný fotograf, ale ja som mala v tom čase v Trenčíne frajera, takže som túto informáciu skôr ignorovala. Radšej by som strávila víkend s priateľom, ako na fotení. Nestihli sme však dofotiť všetky snímky, a tak mi ušiel autobus. Všetci z realizačného tímu sme šli na večeru a potom som prespala v agentúrnom apartmáne. Asi nám bolo súdené, aby sme boli spolu, lebo keď som odchádzala na autobus, išiel Dylan autom okolo. Zaviezol ma teda na autobus a pri tej príležitosti sme si vymenili telefónne čísla...

Aj teraz spolu občas niečo fotíte?

Nefotíme. Vždy mi hovorí, že som preňho pridrahá modelka. A ani s ním nechcem fotiť, lebo by som sa pred ním hanbila.

Vaša mama vraj nesúhlasila s tým, aby ste sa stali modelkou.

Vždy sa o mňa veľmi bála pre rôzne aféry v šoubiznise a navyše sa jej nepáčilo, že niektoré modelky sa vyzliekajú pred objektívom donaha. Veľakrát som dostala super ponuku a mama povedala, že nikam neletím. Pamätám sa, že vždy, keď volal z agentúry mojej mamine Saša Jány, bolo to tak na dve hodiny. On je človek, ktorý má dar reči, takže väčšinou sme to nakoniec nejako vybojovali. Ale boli časy, keď som plakala a volala do agentúry, že končím, lebo už nemám energiu ani silu ďalej sa s mamou hádať.

Nakoniec sa vám ju podarilo presvedčiť.

Zo začiatku to bolo ťažké, ale už je to super, zvykla si. Väčšina ľudí si myslí, že modeling je jednoduchá práca, ale mňa veľmi veľa naučil. Počas strednej školy som odlietavala a potom sa vracala späť do triedy, kde sa so mnou nikto nebavil. Nemala som si so spolužiakmi čo povedať, riešila som úplne iné veci ako oni. Pre mňa to bolo náročné obdobie, ale oni to nechápali, asi si vždy mysleli, že som namyslená. Táto práca ma osobnostne posunula. Napríklad ma naučila postarať sa samu o seba.

Na kastingoch býva veľké množstvo dievčat. V čom to je, že sa z nich podarí preraziť možno len jednej?

Naša práca je podľa mňa veľakrát o tom, ako sa ľudia, ktorí nám dávajú prácu, zobudia. Všetci si samozrejme potrpia na to, ako dievča vyzerá, že musí mať vysoké topánky, byť pekne oblečené a podobne, ale dôležité je aj to, ako príde a ako sa predstaví. Určite si radšej vyberú dievča, ktoré príde so širokým úsmevom a priam z neho srší energia. Klienti podľa mňa uprednostnia skôr modelky, ktoré sú vtipné a zábavné. Modelingový priemysel je najmä o komunikácii.

Je dôležité, aby bola modelka osobnosť?

Áno, podľa mňa by mala byť. Musí byť priebojná, aj keď ja som tiež taká spočiatku nebola. Potom mi kamarátka Linda Vojtová povedala, že takto to nefunguje. Modelka musí prísť a povedať: „Hej, tu som, nemôžete si ma nechať ujsť!“ Časom som zistila, na akých princípoch celý náš biznis funguje.

Na fashion weekoch v New Yorku, Londýne, Miláne, či v Paríži predvádzate najnovšie módne trendy. Zvyknete sa nimi aj sama riadiť?

To nie. Každá kolekcia, čo dizajnér urobí, sa začne predávať až o rok neskôr. No a my modelky nosíme takú našu čiernu „uniformu“. Keď sa všetky niekde stretneme, sme ako na pohrebe. Dokonca niekedy, keď ideme na kasting, na pozvánke uvedú „no black“, aby sme neprišli v čiernom (smiech).

Pracujete pre mnohé známe dizajnérske mená. Ako sa vám s nimi spolupracuje?

Veľa pracujem pre Christiana Diora s Johnom Gallianom – on je skutočné zlatíčko, aspoň ku mne. Je to človek, ktorý sa na nič nehrá, a preto si ho veľmi vážim. Väčšina dizajnérov dievčatá veľmi nepozná, ale John je normálny človek, ktorý vie, ako sa volám a spýta sa ma, ako sa mám. Keď fotím, vždy zavolá, ako nám to ide. Pracuje sa s ním veľmi dobre.

Stalo sa vám niekedy, že pri pohľade na oblečenie, ktoré ste si mali obliecť, ste si pomysleli, že „toto si na seba nedám“?

Nielen to, aj som veľakrát odmietla. Moja mamina nechce, aby som fotila odhalená, preto odmietam priesvitné veci. Naposledy som preto nešla na fotenie v Paríži. Takže môžete si dovoliť odmietnuť? Áno, môžem. Ale je možné, že ten klient už so mnou nebude chcieť spolupracovať.

Modelka by mala byť pri fotení vždy dobre naladená. Ako sa vám darí takto naprogramovať?

Občas musíme byť herečky. Aj my sme však len ľudia. Niekedy sa zobudíme so zlou náladou, pohádame sa s niekým alebo je vonku škaredé počasie. Vtedy myslím vždy na niečo pozitívne. Niektoré dievčatá myslia na zárobok, alebo že budú mať krásne fotky. Musíme sa nejako naladiť. To však závisí aj od ľudí, ktorí sú s nami pri fotení. Najlepšie fotenia sú vtedy, keď letíme niekam do tepla robiť kampane alebo katalógy.

Je nejaké fotenie, na ktoré nikdy nezabudnete?

Bolo ich veľa, ale asi fotenie v Mexiku – to patrí medzi moje najlepšie. Dlho som tam však letela, musela som viackrát prestupovať a v New Yorku som mala problém s vízami. Bol to neskutočne dlhý proces, už som si myslela, že ma nepustia cez hranice. Nakoniec problém vyriešila moja americká agentúra a konečne som priletela do Mexika. Tam som zistila, že mi na letisku stratili kufor a vonku ma nikto nečakal. Keď po mňa konečne prišiel šofér, okolo nášho auta bola len tma a vojaci so samopalmi.

Zrazu sa ma zmocnil strach. Vravela som si: ‚Bože, kam ma ten cudzí človek vlastne vezie?‘ Po dlhej a strastiplnej ceste som si už predstavovala len tie najhoršie scenáre. Nakoniec sme prišli do hotela, kde ma ubytovali v domčeku s veľkou terasou a ráno ma tam čakala voňavá káva s croissantom. Bolo krásne teplo, takže som prišla výborne naladená. Fotili sme na pláži a vo vode a všetci boli veľmi milí. Po dvoch dňoch sa mi ani nechcelo odtiaľ odchádzať, najradšej by som si dala ešte jeden deň fotenia.

Michaela Kocianová (21)