V časoch hospodárskej krízy, keď zamestnávatelia redukujú počet zamestnancov na minimum, sa čoraz viac ľudí v produktívnom veku sťažuje na psychický tlak na pracovisku. Tí, ktorým sa podarilo udržať si prácu, musia často podávať podstatne väčší výkon, ako boli donedávna zvyknutí. Keď sa k tomu priráta úzkostlivý pocit neistoty, typický pre nestabilné obdobie, v ktorom nikto nevie, kedy sa môže ocitnúť na ďalšej prepúšťacej listine, výsledkom je nepochybne viac stresu, ako je zdravé.Klaus Merg a Torsten Knödel odporúčajú ľuďom, ktorí pracujú pod tlakom, držať sa jednoduchého trojkrokového plánu. Po prvé - uvedomiť si, čo najhoršie sa vám môže stať. Po druhé - akceptovať to a po tretie - urobiť všetko pre to, aby sa to nestalo. Tento jednoduchý princíp nám nedovolí rezignovať a čo je dôležité, odbúra prípadné pocity viny, ktoré nás môžu prevalcovať, keby sme stresovú situáciu nezvládli celkom podľa svojich predstáv. Veď sme predsa robili to najlepšie, čo bolo v našich silách. A keď to nebolo dosť, nič to. Nabudúce to bude lepšie. Viac sa dočítate v knihe Ako prežiť v práci, ktorú vydalo české vydavateľstvo C Press.
Čo je veľa, to je veľa
„Pod tlakom reaguje organizmus takzvanou stresovou reakciou,“ vysvetľuje psychologička Zuzana Podkonická. „Naše telo a psychika sa akoby pripravia na boj a zmobilizujú všetky sily. Sympatický nervový systém začne pracovať na zvýšený výkon, čím sa zvyšuje krvný tlak a tep. Zároveň je obmedzená pamäť, pozornosť je zúžená na riešenie stresovej situácie, a tak máme prístup len k obmedzenému počtu informácií.“Určitá miera stresu môže byť pre nás pozitívna, napríklad pri podávaní športových výkonov alebo pred verejným vystúpením, keď spravidla vedie k väčšej výkonnosti a koncentrácii.
Po prekročení určitej hranice, s ktorou sa organizmus dokáže vyrovnať, má však ničivý dosah na naše zdravie. V literatúre sa väčšinou uvádzajú dva druhy osobností, ktoré sa vyrovnávajú so stresom odlišným spôsobom. Do prvej skupiny patria osoby s nižším sebahodnotením, ktoré vo vypätých stresových situáciách volia radšej ústup alebo útek. Často sa snažia presunúť zodpovednosť na iných alebo volia pštrosiu taktiku, pri ktorej radšej pichnú hlavu do piesku, než by sa mali postaviť problémom zoči-voči.
Druhú skupinu tvoria ctižiadostiví, súperiví a netrpezliví ľudia s vysokými nárokmi na vlastnú výkonnosť a pocitmi časovej tiesne. Nemeckí autori Klaus Merg a Torsten Knödel vo svojej knihe Ako prežiť v práci spomínajú, že rozdielne spôsoby spracovania stresu na duševnej úrovni vedú aj k rozdielnym fyzickým reakciám. Naše vnútorné orgány sú riadené dvomi hlavnými nervami vegetatívneho nervového systému, sympaticom a parasympaticom. Sympaticus aktivuje srdce a krvný obeh a býva hromozvodom stresu u ctižiadostivcov.
Parasympaticus zase poháňa tráviaci systém a vo vypätých situáciách pracuje naplno u ustráchaných jedincov, ktorí svoje emocionálne prejavy skôr tlmia, než by ich mali navonok ventilovať agresívnym spôsobom. To vysvetľuje, prečo niekto s výbušnou povahou ochorie zo stresu na vysoký krvný tlak, kým jeho nenápadnejší kolega dostane žalúdočné vredy.
Podpásovky zo strachu
Okrem zdravotných problémov môže mať psychický tlak na pracovisku ničivý dosah aj na našu produktivitu. V situácii, keď človek nevie, kam skôr skočiť, môže ľahko prepadnúť pocitom úzkosti a narobiť okolo seba viac škody ako úžitku. Napríklad tým, že bude podráždene reagovať v komunikácii s kolegami alebo v snahe vyhnúť sa zodpovednosti bude presúvať jej bremeno na druhých. Samozrejme, takéto negatívne správanie na pracovisku sa vracia ako bumerang. Kto presúva svoj psychický tlak na druhých, môže čakať len jedno - že ho obete jeho správania potopia pri prvej príležitosti.
Ďalším nebezpečenstvom je zúžené vnímanie v stresovej situácii, ktoré blokuje vnímanie širších súvislostí. To môže spôsobiť, že človek, ktorý pracuje pod tlakom, nedokáže reagovať dostatočne fl exibilne a tvorivo, čím sa jeho problémy neriešia, ale naopak, prehlbujú. Chybou býva aj prehnaná snaha zvládnuť naraz čo najviac náročných úloh, čo napokon vedie k tomu, že ani jedna z nich nie je urobená poriadne. Dá sa takýmto prešľapom vyvarovať? „Vhodné je urobiť si plán, stanoviť si krátkodobé ciele, ktoré nás budú navigovať v našej činnosti a určiť si priority,“ tvrdí Zuzana Podkonická.
„Uvedomiť si, ktoré úlohy naozaj horia a ktoré môžeme ešte na chvíľu odsunúť.“ Aby sme dokázali reagovať s chladnou hlavou, nemali by sme zabúdať na psychohygienu. Podkonická odporúča robiť si krátke prestávky počas práce, ktoré môžeme využiť napríklad na relaxačné dychové cvičenia. A, samozrejme, po pracovnom čase si dobiť baterky, napríklad športom. O svoju duševnú kondíciu by sme sa mali starať rovnako ako o fyzickú preventívne, nie až vtedy, keď je už neskoro.
„Odolnosť proti stresu je do istej miery daná geneticky a výchovou, ale môžeme pracovať na jej zlepšovaní, a to spoznávaním samých seba, svojich reakcií, emócií a myšlienok v stresových situáciách, ktoré nás môžu brzdiť,“ dodáva psychologička. Po odznení akútneho stresu je dobré spätnou analýzou preskúmať, prečo sme sa vlastne do takejto nepríjemnej situácie dostali. Môžeme urobiť niečo, aby sme do budúcnosti podobným stavom predišli? Do akej miery spôsobili psychický tlak vonkajšie okolnosti a do akej naše vnútorné postoje? Možno pritom zistíme, že nie sme takými obeťami okolností, ako sme si donedávna mysleli a že môžeme mať svoj život viac pod kontrolou.
Stres v práci najviac ohrozuje ľudí, ktorí:
sa nevedia vyrovnať so sklamaním
sa nezdravo obetujú pre druhých
majú nereálne očakávania ? nepoznajú vlastné hranice
držia sa príliš úzkostlivo životnej filozofie „všetko alebo nič“
nemajú uspokojujúci zmysel života
SOS pre vystresovaných
K téme sa vyjadruje psychologička Zuzana Podkonická, www.salvus.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
