eky sú veľmi príjemné.“
Keď som v septembri 2002 prišiel na Slovensko, nevedel som o tejto krajine takmer nič. Azda iba to, že hlavné mesto leží na rieke Dunaj. Dunaj má totiž v predstavách Japoncov, a zrejme aj ľudí z iných krajín vzdialenejších od Európy, zvláštne postavenie.
Predstavujeme si krásny modrý Dunaj, okolo rieky nádherné historické budovy a, samozrejme, všade prítomnú klasickú hudbu, od ktorej je tá naša predstava aj odvodená. Keď som prvýkrát prišiel, moja žena, vtedy snúbenica, ma prišla vyzdvihnúť na letisko do Viedne. Išli sme cez rakúsky Hainburg, až som sa ocitol na Slovensku. Keď sme prechádzali cez most ponad rieku Dunaj a pozeral som na pusté brehy, bol som strašne sklamaný, ale snažil som sa, aby to na mne nebolo vidieť. Bol to pre mňa obrovský šok.
Som preto veľmi šťastný, že sa okolo Dunaja veci pohli k lepšiemu a že jeho brehy sú z roka na rok čistejšie a krajšie. Nová tvár nábrežia teraz zmení aj toky ľudí v tejto oblasti a ľudia ožijú ako prúd rieky. Keď sa ľudia pohybujú na otvorenom priestranstve blízko vody, cítia sa vždy slobodnejší, otvorenejší, a hneď aj ľahšie otvárajú peňaženky. Takže z tohto hľadiska sú voda a obchod dobrou kombináciou. Slovensko na rozdiel od Japonska nemá more, malo by teda v mestách vyťažiť maximum z okolia riek.
Deň predtým bola moja žena u kaderníčky. Jedna zo zákazníčok tam vraj hovorila o tom, že pracuje v inom známom bratislavskom nákupnom centre v časti Nové Mesto a to vraj začína zívať prázdnotou. Cez pracovný týždeň to ešte ide, pretože neďaleko sú veľké administratívne budovy, odkiaľ prídu zamestnanci aspoň na obed. Inak to však vyzerá tak, že všetkých to teraz ťahá za nákupmi k rieke Dunaj.
