Andrea Klimková: Architektúra je poslanie

Prečo je podľa vás na Slovensku tak málo žien architektiek?

Svet architektúry a stavebníctva je viac „mužský“ svet, podobne ako svet politiky, vedy či techniky. Vraj len desať percent absolventov architektonických škôl, ktorí sa dostanú do praxe, sa u nás stane tvorivými architektonickými osobnosťami, a z nich len desatinu tvoria ženy.

Čiže ak to preložíme do čísel, zo 150 známych slovenských architektov, urbanistov a teoretikov je asi 15 žien, a to vrátane žien pracujúcich v tandeme s manželmi – architektmi. Možno je to tým, že architektúra je dosť náročné a vyčerpávajúce povolanie, alebo skôr poslanie, ktorému treba obetovať veľmi veľa času a energie, a to aj na úkor rodiny.

Čo vás vlastne priviedlo k tomuto náročnému povolaniu?

Maturovala som krátko po revolúcii. Vtedy sme si po prvý raz mohli podať prihlášku až na tri vysoké školy, čo bola rarita. Tak som skúsila výtvarnú výchovu v Prešove, umelecký dizajn v Košiciach a architektúru v Bratislave. Nakoniec som na prekvapenie rodičov, aj na moje vlastné, urobila talentové skúšky na všetkých troch školách.

Rozhodla som sa pre architektúru, ktorá sa mi javila najviac komplexná a perspektívna do budúcnosti. A takisto aj preto, že bola najďalej od domova, a ja som sa chcela osamostatniť.

Ktoré z vašich projektov považujete za svoje „srdcovky“?

Najradšej mám projekty, ktoré sú pre mňa výzvou. Inšpiráciou. Také ma priťahujú, aj keď väčšinou so sebou prinášajú aj problémy. (smiech) Asi najznámejšie je športové a relaxačné centrum RELAXX v Bratislave, ktoré bolo takou výzvou – z architektonického, konštrukčného aj technologického hľadiska.

Nachádza sa na zložitom a frekventovanom mieste medzi Einsteinovou ulicou, diaľnicou D1, Starým mostom a železnicou. Bolo tam mnoho na prvý pohľad neprekonateľných limitov, s ktorými sa bolo treba vyrovnať.

Mojím prvým väčším projektom, ktorý získal viacero ocenení, bol bytový dom Mondrian v Bratislave. Jeho leitmotívom bola interpretácia známeho obrazu Kompozícia červenej, modrej a žltej od Pieta Mondriana.

Sledujete osud vašich projektov aj potom, keď ich dokončíte, alebo už nemáte dôvod ďalej sa o ne zaujímať?

Ak architekt vytvorí dielo, vzťahujú sa naňho autorské práva, a preto by mal byť informovaný o všetkých úpravách, ktoré menia jeho vonkajší vzhľad. To sa však často porušuje. Diela viacerých významných slovenských architektov sa prestavali alebo necitlivo zrekonštruovali bez toho, aby si niekto vyžiadal ich súhlas.

Na bytovom dome Mondrian si napríklad majitelia bytov prestrešili balkóny, namontovali na fasádu satelity alebo si pristavali prístrešky na streche bez toho, aby nás o tom upovedomili. Autorské práva sa porušujú aj pri nakladaní s dielom, napríklad,keď sa dielo použije na reklamné účely bez súhlasu jeho autorov. Podľa mňa to súvisí so slabou vymožiteľnosťou práva a celkovou kultúrnosťou národa. Napríklad v krajinách západnej Európy by si niečo také nikto nedovolil.

Nie je to dané rozdielnou legislatívou?

Čiastočne áno, ale hlavný rozdiel je v ľuďoch. V Škandinávii, ktorá je príkladom kultivovanej a vzdelanej spoločnosti a váži si svoje životné prostredie, napríklad neuvidíte vodiča, ktorý by vyhodil plastovú fľašu z auta na chodník, čo je u nás bežný jav.

Do akej miery podľa vás architektúra na Slovensku formuje kvalitu prostredia, v ktorom žijeme?

Zjednodušene sa dá povedať, že na kvalite nášho prostredia sa zúčastňujú tri hlavné zložky – verejná správa, stavebník a architekt. Ak vo všetkých zložkách absentujú vzdelaní, schopní a čestní ľudia, je to pre naše prostredie nezdravé. Bez skutočných odborníkov nevyliečime choroby našich miest.

Napríklad u nás je celkom bežné obstarávať dôležité verejné projekty iba cez obchodnú súťaž, kde sú kritériá často postavené tak, že vyhráva najnižšia cena za projekt, ale paradoxne z firiem, ktoré majú najvyšší obrat.

Vo vyspelých kultúrach sa na tieto projekty vypíše medzinárodná anonymná architektonická súťaž a návrhy posudzuje nezávislá odborná porota. Často sú to stavby ako múzeá, národné archívy, univerzity alebo mosty.

Robí sa to s cieľom hľadania toho najkvalitnejšieho riešenia, pretože sa tým dvíha kredit mesta, krajiny a spoločnosti ako takej. Ďalším problémom je u nás napríklad absencia sociálneho bývania, po ktorom je obrovský dopyt. Chýba bývanie pre seniorov, mladé rodiny, tých, ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť byt za bežnú trhovú cenu.

U nás na podobné projekty vraj nie sú peniaze.

Áno, to sa hovorí... Myslím, že to je však otázka priorít. Takisto je otázne, či neriešené sociálne problémy a ich dôsledky nebudú pre štát nakoniec drahšie. Ak sa pozrieme do susednej Viedne, nájdeme tam veľa príkladov kvalitného sociálneho bývania, ide o nájomné byty postavené za veľmi nízke stavebné náklady.

Čo všetko by sme si mali my bežní ľudia všímať, keď si chceme kúpiť nový byt?

Dôležité je, či za primeranú cenu dostanete primeranú kvalitu. V čase nedávneho stavebného boomu, keď sa mohli používať kvalitnejšie a drahšie materiály, náročnejšie technologické riešenia, inovácie, veľkolepejšie priestorové koncepty, lebo na to boli peniaze, sa to nerobilo. Dôvod je prostý – maximalizoval sa zisk a minimalizovali náklady. Kvalita nebola prioritou.

Teraz počas krízy sa to zasa nerobí, lebo peniaze nie sú. Zisk jednoducho nepozná hornú hranicu. Ľuďom, ktorí si chcú kúpiť byt, by som odporúčala všímať si dispozičné riešenie bytov, či je v nich dostatok svetla, či sú priestory efektívne využiteľné a či sú použité kvalitné materiály a dobre vyriešené detaily. Zo širšieho hľadiska je určite dôležitá aj kapacita a kvalita parkovania, zelene a infraštruktúry.

Často sa vyjadrujete ku kvalite životného prostredia. Snažíte sa robiť aj niečo konkrétne na jeho zlepšenie?

Náš ateliér sa pred rokom zúčastnil na zaujímavom projekte Mestské zásahy, ktorý aktívne riešil problém zanedbaných verejných priestorov v Bratislave. Išlo o dobrovoľnú aktivitu viacerých bratislavských architektov zameranú na pomoc svojmu mestu s ideou, že aj malá zmena môže urobiť veľký efekt.

Postavili sme sa k problému trochu inak – neriešili sme konkrétny mestský priestor, ale upozornili na problém životného prostredia nekonvenčnou formou. Náš príspevok s názvom Extrement Program for Bratislava aplikoval priamo na odpadkami znečistené miesta signálne kužely.

Majú podľa vás podobné aktivity u nás aj primeraný ohlas?

Nedávno som počula, že v televíznych novinách bola správa o študentke, ktorá označovala exkrementy v Petržalke ceduľkami, takže pár ľudí sme, dúfam, inšpirovali. Je podľa vás súčasná architektúra dostatočne ekologická? Bohužiaľ, súčasné novostavby sú menej ekologické, rýchlejšie sa amortizujú.

Materiály nie sú také trvanlivé, ako boli pri stavbách v minulosti, ktoré pretrvali storočia. Je to dané čiastočne odrazom konzumného spôsobu života a spoločnosti, ktorá ide najmä po povrchu. Po rýchlych peniazoch, rýchlom úspechu, rýchlej politike. Všetko chceme hneď a teraz, nič nechceme zmeškať. Preto predbiehame sami seba, v strachu, aby nás nepredbehol niekto iný. Lenže už Seneca kedysi povedal, že ak nechce človek nič premeškať, premešká sám seba...

Andrea Klimková (37)