Posledné okamihy krojovanej krásy

imočných príležitostiach.

Fotograf Karol Plicka považoval slovenské kroje za umelecké diela a kládol ich na rovnakú úroveň ako napríklad ľudovú pieseň či architektúru. Bohužiaľ, prchavosť času nás postupne oberá o neopakovateľné momenty, keď sme ešte na dedinách mohli bežne stretnúť ženy v tradičnom ľudovom odeve. Je otázkou niekoľkých rokov, kedy sa kroje stanú výhradne exponátmi v múzeách, obdivovať ich budeme môcť na folklórnych slávnostiach a niektoré prvky sa pretavia do etnooblečenia. Prijmite preto naše pozvanie do slovenských regiónov, kde sú kroje stále neoddeliteľnou súčasťou života.

Vyzliecť sa? Ani za svet!

Ak vám žena v kroji povie, že by sa nevyzliekla za nič na svete, nehľadajte za tým nič erotické, ani dvojzmyselné. Jednoducho má na mysli, že by ju nič neprinútilo k tomu, aby zamenila kroj za civilné šaty. V Stredných Plachtinciach neďaleko Veľkého Krtíša zas zvykli hovoriť ženám, ktoré sa kroja vzdali, že sa „popánštili". Nech je to už akokoľvek, žien, ktoré nosia kroj ako bežný denný odev aj v súčasnosti, z roka na rok ubúda. Je to približne generácia dnešných sedemdesiatničiek a osemdesiatničiek, ktoré išli hlavou proti múru už za socializmu.

V časoch, keď vládla uniformita v obliekaní aj v životnom štýle, si dokázali tvrdohlavo udržať svoje. „Raz som prišla na úrad v kroji a akýsi pánko sa ma užasnuto spýtal, či sme na maškarnom plese," smeje sa staršia žena zo Stredných Plachtiniec. Mimochodom, o ženách z tejto stredoslovenskej obce sa zvykne žartom hovoriť, že ako prvé zaviedli minisukne. Ich sukne boli síce široké, ale pomerne krátke. Odkrývali kolená oveľa skôr, ako si ženy vo Francúzsku vyhodili sukne nad hlavy a ukázali nohy pri kankáne.

Ako ženy z Plachtiniec o čepce bojovali

Zuzana Ferová zo Stredných Plachtiniec sa síce narodila pred druhou svetovou vojnou vo Francúzsku, no typický francúzsky šarm v obliekaní a snaha držať krok s módou ju pramálo zaujímali. Len čo sa vrátila na Slovensko, objavila kroj. „Bola som dieťa, keď ma moji rodičia zo strachu pred frontom radšej poslali k starkým do Stredných Plachtiniec. Zočila som starkú v kroji a hneď som si dupla. Aj ja chcem také sukne, čo mrdajú! Niekto si môže myslieť, že je to škaredé slovo, ale u nás sa tak hovorilo sukniam, ktoré sa okolo nôh pekne vlnia," smeje sa. Starká jej dala typický plachtinský kroj ušiť a ona mu zostala verná dodnes. Za nič na svete by si napríklad pred ľuďmi nezložila z hlavy čepiec, šikovne uviazaný zo šatky a umne prichytený zboku špendlíkmi. Ako, to vedia iba tunajšie ženy.

„Je to kumšt a čím som staršia, tým mi to ide pomalšie. Som po chorobe, bolia ma ruky a kým si ho upravím, poriadne sa vytrápim," posťažuje sa. Práve vďaka čepcu sa pred necelými desiatimi rokmi dostali ženy z Plachtiniec na prvé stránky novín. Na občianske preukazy a pasy ich odmietali v čepci odfotiť a ony sa zas odmietali fotiť bez neho. Poriadne ich to nahnevalo. O kompromis s úradmi sa vtedy snažil aj starosta a nakoniec sa to podarilo. Pani Zuzana hrdo ukazuje doklady, na ktorých je odfotená v čepci. „Veď uznajte, aká by to bola hlúposť. Kdekoľvek idem, mám ho na hlave. Ako by ma nejaký úradník na fotke spoznal bez neho? To by bola iná žena!"

Čajkovské kroje obleteli celý svet, čoskoro sa však ich krása
bude šíriť asi len na bábikách

Orechy pre Pántika

Rodákom zo Stredných Plachtiniec bol aj popredný slovenský herec Július Pántik, ktorý bol dobrým priateľom Zuzky Ferovej. „Aj naposledy nocoval tu, v našom dome. On sám už v Plachtinciach v tom čase dom nemal, no na rodnom kraji veľmi lipol," hovorí pani Zuzana. Vždy sa mu snažila navariť to, čo mal najradšej. Rezance s tvarohom, makovník, orechovník. Počas každých Vianoc chystali pre Júliusa Pántika v Stredných Plachtinciach jedlá z domova. „Vždy sme mu posielali dvadsať kíl orechov, gaštany, med," spomína si pani Zuzana. Keď herec oslavoval sedemdesiatku, vypravili za ním plný autobus rodáčok v krojoch. Medzi ostatnými pozvanými len tak svietili. „Aha, tu sme s Milkou Vášáryovou a tu zas s Božidarou Turzonovovou," vyťahuje blednúce fotografie. Vtedy nik netušil, že toto ich stretnutie sa už nezopakuje.

Pípka nemusí byť vždy len fajka

Pani Zuzana vyťahuje zo skrine jednotlivé súčasti kroja a chrlí na nás neznáme pojmy. Ukáže nám sabatku, prusľak aj oplecko. Bez mučenia priznávame, že by sme si nezapamätali nielen názvy jednotlivých častí kroja, ale ani to, kam bolo treba ktorú založiť. Aby toho nebolo málo, spomenie pípku a grajzeľ - nevyhnutné súčasti, ktoré si ženy presne naučenými pohybmi kládli na hlavu pod vrchný čepiec. „Nosil sa pod to jednoduchý účes, zväčša dva vrkoče, aby na ne grajzeľ - spodná biela pokrývka dobre doliehal," vysvetľuje. Dokonca aj obyčajný špendlík tu mal svojský názov a hovorili mu gombačka.

Vysoké podkolienky doslova hrali farbami, ženy si ich zväčša plietli samy. Pani Zuzana si občas so smútkom uvedomí, že z roka na rok je v dedine menej žien, ktoré ešte chodia v kroji. „Je to taký pomalý, ale nezadržateľný proces. Ešte pred desiatimi rokmi nás bolo o polovicu viac. Dnes príde do kostola v kroji možno desať žien. Čo bude o ďalších desať rokov? Na to radšej nemyslím." Aby zahnala smutné úvahy, rýchlo vyberie zo škatuľky korále neobvyklého tvaru. Sú mohutné, pospájané z viacerých retiazok. Prikrývali nielen celé hrdlo, ale aj časť blúzky a boli najvýraznejšou ozdobou na slávnostné chvíle. Občas ich ešte opráši, ale skôr z nostalgie. V minulosti ich nosili hlavne mladšie ženy.

Zuzana Ferová zo Stredných Plachtiniec spomína, ako plný autobus žien v krojoch
prišiel zablahoželať rodákovi – hercovi Júliusovi Pántikovi. Dnes si už z kroja pravidelne
zakladá len špecifickú pokrývku hlavy. Mohutné korále vyťahuje len z nostalgie

Kroje od Čajkova

Presúvame sa na západné Slovensko, k Leviciam. Dedina Čajkov na prvý pohľad ničím nepripomína, že práve tu je tradícia ľudového odevu stále silná. Rovné ulice s modernými domami, iba sem-tam staršia stavba. K najstarším patrí vínny pivničný domček z konca osemnásteho storočia, nazývaný hajlok. A predsa. V moderných domoch stále žijú ženy, ktoré sa na celý život upísali tradícii. Pestré kroje z Čajkova patrili nielen k najkrajším v Tekove, ale vďaka svojej autentickosti obleteli celý svet. Tunajšiemu regiónu sa zvykne hovoriť aj „čilejkársky" a na svoje preslávené kroje sú obyvatelia právom hrdí. Predsa však aj tu ubúda žien, ktoré kroj nosia ako denný odev. Z tisícky obyvateľov obce je to približne štyridsiatka.

Čilejkárky v rohatých čepcoch

Geografický názov Čajkov nám problémy nerobí, zato nad pôvodom názvu Čilejkársky mikroregión si poriadne potrápime hlavy. Starostka Čajkova Emília Nichtová nám ho ochotne vysvetlí: „Čilej znamená v tekovskom nárečí ‚teraz' a toto slovo patrí akosi neodmysliteľne ku koloritu nárečia. Takto, trochu netradične, vznikol aj názov mikroregiónu," hovorí. V kancelárii starostky sa celkom prirodzene vynímajú krojované bábiky v typických rohatých čepcoch. Tie nosili v prvej polovici dvadsiateho storočia vydaté ženy a upevňovali si ich na hlavy pomocou lepenkových podložiek.

Neobvyklá kožená podložka viedla neraz k domnienke, že inšpiráciou pre tento čepiec boli turecké odevy. Dnešné ženy si rohatécece nasadia veľmi zriedka a nahradili ich jednoduchšími čepcami. Na dobových snímkach však vidno, ako pevné okrúcanie rohatého čepca nadvihovalo obočie a hlava ženy získala neobvyklý tvar. „Sme na náš kroj právom hrdí. Poznajú ho aj v Kanade či v USA a jeden z exemplárov skončil aj v múzeu vo Varšave," hovorí starostka.

Starostka Čajkova Emília Nichtová predvádza bábiku s typickým rohatým čepcom. Ten
„cyklistke“ Helene Švaralovej zakrýva teplá zimná šatka a vrch kroja schováva károvaná
flaušová bunda. Málokto chodí komplet v kroji, ako nám ho predviedla pani Ištoková

Utopené v „blinkáčoch"

Čajkovský kroj doslova hrá farbami a korálikmi. Hovoria im blinkáče a ženy sa poriadne natrápia, kým ich jednu po druhej ponavliekajú a prišijú ako ozdobu. Nikto nikdy nespočítal, koľko korálikov na jednom kroji je, ale bolo by to slušné číslo. Anna Ištoková už síce chodí v civilnom oblečení, ale je vychýrenou krajčírkou. Nik v okolí nedokáže ušiť také kroje, aké vychádzajú spod jej rúk. „Vydávala som sa ešte v kroji, ale neskôr som prešla na bežný odev. Mala som po tridsiatke, keď som sa prezliekla. Bolo treba chodiť do práce a v kroji by to bolo zložité. Je síce pekný na pozeranie, ale robilo by sa v ňom ťažko," hovorí.

Krása iba na sviatky

O to radšej vymýšľala vzory a farby na každý nový kroj. Svoje prvé stehy vtlačila do látky už ako dieťa. Dobre poznala tunajší kroj a v rodičovskom dome sa postupne naučila všetko, čo na jeho výrobu potrebovala. Poriadne dá podľa nej zabrať sukňa a zástera, ktorá sa vystieľa tvrdým papierom. Iba vtedy pekne stojí. Ženy však takúto podšitú okrasu nosili zásadne len na sviatky, počas pracovných dní volili jednoduchší odev. Hýbať sa v širokej sukni vôbec nie je jednoduché. Aj dnes, keď idú ženy do kostola, nesadnú si do lavíc. Nosia si so sebou malé stolčeky, hokerlíky, na ktorých sa im sukňa nepritlačí. Na našu otázku, ako sa tieto papierové odevy prali, sa pani Anna iba pousmeje: „Tie sa neprali, museli ste si ich šanovať. Nosili sa iba na sviatky a neraz vydržali celý život," dodáva. Kedysi používala na šitie brokát, dnes dáva prednosť kašmíru či hodvábu. Okrem tisícok korálikov sa musí kroj aj pekne lesknúť.

Podnebie menilo aj podobu kroja. Margita Popovičová z Brutoviec priznáva, že chustky
na hlave boli síce ako pancier, ale proti severáku spod Tatier výborne chránili.
Keď nebolo na kabát či na kožúšok, bol to skvelý vynález

Sedemdesiat sukieň mala

V Čajkove to síce dosla neplatí, ale čím viac vrstiev pod vrchnou sukňou žena kedysi mala, tým bol efekt krajší. Úzky driečik, potom päť - šesť spodných sukní a vrchná, farebne výrazná. „Tridsať rokov som kroj nemala na sebe, hoci som ich ušila neúrekom. Teraz si ho už obliekam rada, ale iba na slávnostné príležitosti," hovorí pani Anna. Vydržať v takomto kroji celý deň vraj bolo poriadne náročné, no ona si ho naposledy nechala aj v autobuse cestou do Nemecka. Návštevy v jej dome si len tak podávajú kľučky. Vystriedalo sa tu množstvo ľudí z mnohých krajín, ktorí chceli vidieť aspoň kúsok jej kumštu. Iní sa chceli do kroja obliecť a dať sa v ňom vyfotiť.

„Obliekala som do neho dokonca aj moslimky," usmieva sa. Po dlhšom prehováraní pristane, že si kroj na seba oblečie. Nie je to žiadna hračka, celý obrad odievania trvá asi pol hodiny. Za nič na svete si však nechce dať na hlavu zvláštny rohatý čepiec, ale volí jednoduchý čepček, ktorému dnes ženy dávajú prednosť. „Založiť si na hlavu rohatý čepiec, to je doslova malý obrad. Je to veľmi náročné a ženy si kedysi pri tom pomáhali navzájom." Ako na bicykli v kroji? Pred domom pani Anny stretávame sedemdesiatničku Helenu Švaralovú, ktorá chodí v kroji dodnes. Pred chladom sa však chráni modernou zimnou flaušovou bundou s kockami. S tradičnou širokou sukňou je to zvláštna kombinácia.

Darmo, vplyvu modernej doby sa celkom ubrániť nedá. Typický čepiec jej prikrýva zimná teplá šatka, ktorá vytvára na hlave mohutný útvar. Tlačí vedľa seba bicykel a kým si lámeme hlavu, ako naň v širokej sukni vysadne, rozhovorí sa. „Aj ja som stála kedysi dávno pred voľbou, či sa vyzliecť, alebo nie. Všetci okolo mňa sa prezliekali a mňa to tiež lákalo. Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo, keby som si dala na seba nohavice. Plánovala som vtedy svadbu a ocitla som sa pred voľbou. Vydať sa alebo preobliecť. Vtedy to ešte fungovalo tak. Rozhodla som sa pre muža a pre kroj."

Kroje z Brutoviec

Na vznik a vývoj ľudového odevu vplývalo počas storočí mnoho faktorov. Výrazne ho určovali hlavne geografické a klimatické podmienky. Už o pár hodín sme sa presvedčili, prečo bol práve klimatický faktor taký dôležitý. Keď sme vyrazili z Čajkova, v záhradách začínali kvitnúť snežienky a ženy postupne odkladali do skríň teplé vrchné časti. Na Spiši nás vítal sneh a smerom od Tatier fúkal ľadový vietor. Na náhornej planine nad Levočou sa ešte vystupňoval. Ženy vo Vyšných Repašoch a v Brutovciach sú na zimy bez konca zvyknuté. Ako prechádzame stredom dediny, postupne stretávame ženy v pevne upnutých vlnených šatkách - chustkách. Trčia im z nich iba mrazom vyštípané tváre.

Margita Popovičová z Brutoviec považuje tieto šatky za výborný vynález. „Naši predkovia presne vedeli, čo na seba. Táto vrchná šatka hreje ako pec. Prikryje hlavu, plecia, aj chrbát. Bez nej by som v zime von ani nešla," hovorí. Teraz, počas pôstu, siahajú ženy po tmavších farbách. Budú ich nosiť až do vzkriesenia na Bielu sobotu, potom sa vrátia k živšiemu oblečeniu. Keď obdivujeme krásne výšivky na vrchnej zásterke, odkáže nás na Alžbetu Tremkovú z neďalekej Olšavice. „Šije a vyšíva pre všetky ženy, ktoré ešte chodia v kroji. Mnohé z nás to skúšali aj samy, ale jej robota je predsa len najlepšia."

Haľko, ši, oslovujú Alžbetu Tremkovú z Olšavice ženy z okolitých dedín. Hoci sú kroje
na Spiši menej farebné ako tie z juhu Slovenska, aj tu sa treba pohrať so zdobením
či s výšivkou. A čo dedina, to iný prvok a iný názov kroja

Haľko, ši!

V izbe Alžbety Tremkovej hneď vidno, že tu žije vychýrená krajčírka. V jej strede stoja krosná po starých rodičoch, pod oknom dva šijacie stroje. Oba sú na mechanický pohon, lebo zložitá výzdoba krojov by sa na elektrických robiť nedala. „Nohou si ho pekne rozhýbem aj zastavím, lebo tu musí sedieť každý detail," ukazuje nám precíznu prácu. Tunajší kroj je jednoduchší a menej farebný ako ten, ktorý si šijú ženy na juhu Slovenska. Ale predsa sa treba pohrať s jeho zdobením či výšivkou. „Od kroja, ktorý sa nosil do druhej svetovej vojny, sa už ten dnešný výrazne odlišuje.

Museli sme ho prispôsobiť novým látkam a účelu," hovorí. Ženy z okolitých dedín sa u nej často zastavia s jednoduchou prosbou: Haľko, ši. Ani sama nevie, kto ju tak prvý oslovil a prečo. „Je to hádam poľský vplyv, no prischlo mi to. Alžbetou ma už nazve málo ľudí." Čo dedina, to iný prvok a iný názov kroja. Zažila s tým už mnoho úsmevných príhod. „Raz za mnou prišli ľudia z jednej spišskej dediny a prosili ma, či im ušijem graty. To som sa nasmiala, veď my tak voláme hrnce a misky v kuchyni," dodá s úsmevom.

V chustke pred sypancom

Zimného oblečenia má plnú skriňu. „Chustku sme volali aj zimušňa. Musela byť kvalitná, rečičková. Teda vyrobená z dobrej vlny a trvácna," vysvetlí vzápätí. Niekedy boli zimy také tuhé, že nestačilo dať si na šatku iba jednu chustku, ale viazala sa na ňu ďalšia. „Bolo to ako pancier, ani hlavu poriadne otočiť. A ľudia museli hovoriť nahlas, aby sme ich spod chustky počuli. Ale zato nás nikdy neprefúkalo. Niektorí chudobní ľudia nemali vtedy na kabát či kožúšok a chránili ich iba chustky." Pani Alžbeta sa nakoniec dá presvedčiť, aby sme ju neodfotili pred jej murovaným domom, ale pri neďalekej drevenici so sýpkou. „A to ma naozaj chcete fotiť pred sypancom? Veď ma vysmeje celá dedina," hovorí s príslovečným humorom.

Užime si ich, kým je čas

Alžbeta Gazdíková, etnografka Slovenského národného múzea - Etnografického múzea v Martine hovorí, že na Slovensku sa už iba ojedinele vyskytujú lokality, kde ešte obyvatelia nosia kroj aktívne. V porovnaní s minulosťou však už zväčša ide o upravený a modifikovaný ľudový odev. „Je to vývojovo posledná forma aktívneho nosenia kroja, kde sú už niektoré odevné súčasti v porovnaní so začiatkom dvadsiateho storočia pozmenené," dodala. Takmer výhradne ide o najstaršiu generáciu, ktorá sa ešte tradičných odevov pridŕža. Našťastie, kroj podľa etnografky zažíva aj renesanciu pri rôznych zvykoslovných pásmach, veľkých vidieckych udalostiach či vystúpeniach folklórnych skupín. Niektoré prvky krojov si občas požičajú módni návrhári, nejde však o odev ako celok. Kroje sa z dedín vytrácajú pomaly a nenápadne už celé desaťročia. Máme možno poslednú príležitosť užiť si ich v autentickej podobe.