Anastasia Vladimirovna Kuzmina: Každý štart je jediný a posledný

dia držia palce a ona im môže urobiť radosť.

Po takom olympijskom úspechu ste asi trošku prišli o súkromie, však?

Vlani som získala dve zlaté medaily na majstrovstvách Európy a striebornú na majstrovstvách sveta, stretávala som sa s novinármi, ale bolo toho menej. Už pred olympiádou, keď sa začali rozoberať kandidáti na medaily, som pocítila zvýšený záujem médií. Väčší tlak okolia zvládam, ale horšie ho prežíva môj syn, ktorý je ešte dosť malý.

Pochádzate z Ťumeňu, čo je dosť ďaleko. Ako často sa vídate s rodinou?

Ťumeň je presne v strede Ruska medzi Sibírou a Uralom. Mám tam rodičov a mladšieho brata so sestrou. Odkedy žijem na Slovensku, vídame sa asi týždeň v roku, keď za nimi odcestujeme. Ale v októbri pred olympiádou prišli moji rodičia po prvý raz na Slovensko. Som šťastná, že sme sa mohli vidieť trochu viac než inokedy.

Kde ste sa s manželom zoznámili?

V rakúskom mestečku Ramsau, kde som bola na sústredení s ruskou reprezentáciou. Daniel štartuje v bežeckom lyžovaní za Izrael a bol tam tiež na tréningu. Zoznámili sme sa náhodou na lanovke. Snažila som sa dostať do kabínky, kde boli samí cudzinci. Zrazu sa ku mne otočil jeden chlapec a prehovoril na mňa po rusky. Povedal mi, že si vezme batoh do rúk a môžem sa postaviť vedľa neho. Začali sme sa spolu baviť a o tri mesiace sa už prišiel do Ťumeňu zoznámiť s mojimi rodičmi. Mal 27 rokov, ja len 21. Šlo to pomerne rýchlo.

Plánovali ste, že spolu odídete na Slovensko?

Vôbec nie. Boli sme spolu v Rusku jeden a pol roka, keď som otehotnela. Práve sa vtedy rozbiehala nová sezóna a mala som za sebou dva „sveťáky“, teda svetové závody, keď som zistila, že som v treťom mesiaci. Bola som už vtedy juniorskou majsterkou sveta, a napriek tomu ma v reprezentácii nechceli podporiť a pomôcť mi. V Rusku sa väčšinou vrcholový šport nedá spojiť so založením rodiny. Výnimkou bývajú len olympijskí víťazi, čo som vtedy ešte nebola. Po narodení synčeka sme boli s manželom ešte pol roka v Rusku a snažili sme sa vyriešiť dilemu ako ďalej.

Už dávnejšie mi hovoril o Slovensku, kde desať rokov žil, a tak sme sa rozhodli, že to vyskúšame. V Slovenskom zväze biatlonu nakoniec súhlasili, že ma prijmú. Vtedy som síce ešte dojčila synčeka, ale dostala som už možnosť chodiť s ním i s manželom na sústredenia a pripravovať sa. Veľmi mi psychicky pomohlo, že som ich mohla brať so sebou. Nie je ľahké prísť do cudzej krajiny, keď ani nepoznáte jej jazyk, neviete sa orientovať v bežných situáciách. Začiatky boli ťažké, ale som šťastná, že sme ich zvládli.

Pôvodne ste chodili na právo. Chceli ste pracovať v tejto sfére?

Áno, v Rusku som vyštudovala právnický inštitút. Ale už vtedy som bola vrcholovou športovkyňou a moje štúdium tak aj vyzeralo. Dva týždne som bola preč a dva týždne v škole, kde som sa snažila pripravovať na skúšky. Spočiatku ma to bavilo, ale keď som potom videla, že môj život smeruje k športu, šlo mi už viac -menej len o diplom.

Kde pracovne pôsobíte na Slovensku?

Zo začiatku som bola inštruktorkou športu v Slovenskom zväze biatlonu, neskôr som prešla do vojenského klubu Dukla Banská Bystrica, za ktorý aj pretekám. Vďaka tomu mám k dispozícii fyzioterapeuta, maséra, doktorov, rehabilitácie, prístup k strelnici, čiže akési zázemie, ktoré mi pomáha k dosiahnutiu lepších výsledkov.

Pôvodne ste začínali s behom na lyžiach, potom ste prešli na biatlon, v čom vám viac vyhovuje?

K športu ma viedli moji rodičia, tiež športovci. V behu na lyžiach som sa snažila dostať do ruskej desiatky, bola som najlepšia z ťumeňského kraja, ale nestačilo to. Vyskúšala som preto biatlon. Vďaka streľbe je to zaujímavejší šport a myslím, že mi lepšie sedí. Ako malá som ešte chodila rok na krasokorčuľovanie a s bratom som navštevovala kurz karate, takže som vyskúšala všeličo.

Aké to bolo, keď ste sa stali juniorskou majsterkou sveta?

Veľmi som sa tešila, ale bolo cítiť, že Rusko je príliš zvyknuté na medaily. Poďakovali sa mi a prijali to ako ďalšiu z mnohých trofejí. Na Slovensku mám pocit, že som s medailami priniesla aj kúsok šťastia, že si ich ľudia viac vážia.

Pred olympiádou ste mali malé, ale nepríjemné zranenie ruky. Človeka to asi dosť vyvedie z koncentrácie, však?

Áno. V decembri som bola na sústredení v Rakúsku, spolu so synom, manželom a jeho rodičmi, ktorí pochádzajú z Kamčatky a chodia nám sem vždy počas sezóny pomáhať. Vracala som sa s Danielom z trojhodinového tréningu, bol pekný deň. Tesne pred koncom som už asi bola unavená a strácala koncentráciu. Spadla som na ruku a palička mi vytlačila z dlane tretiu a štvrtú kostičku. Po röntgene sme už vedeli, že je to vážne a asi budem musieť ísť na operáciu. Znamenalo by to však vynechanie olympiády, lebo bežne sa takéto zranenie lieči šesť až osem týždňov. Mala som však šťastie.

V nemocnici v Linzi, kam sme hneď šli, bol práve lekár, ktorý pár dní predo mnou operoval podobné zranenie americkej zjazdárke Lindsey Vonnovej. Povedal, že musím nájsť silu a odvahu na operáciu, lebo inak žiadna olympiáda nebude. Podľa jeho odhadov som sa mohla postaviť na lyže po dvoch až troch týždňoch, čo však bola pre mňa stále veľká strata času. Napokon som však súhlasila. Do dlane mi vložil kovové platničky, ktoré mali vydržať záťaž a podporiť správne zrastanie kostí.

Nakoniec to asi nemalo veľký vplyv na váš výkon...

Po operácii som mala dosť času vydýchnuť si a porozmýšľať, na čo sa mám pri príprave ešte zamerať. Keďže som istý čas nemohla pri tréningu naplno používať ruku, zamerala som sa na posilnenie nôh. Myslím, že mi práve silné nohy pomohli zabojovať na olympiáde. Nechcem povedať, že bolo zranenie pre mňa to najlepšie, čo sa mohlo stať. Výrazne mi však pomohlo pri získaní formy, ktorú som potrebovala. Bez neho by som na tom asi nebola tak dobre.

Na štafetu ste navyše nastúpili nachladnutá a s teplotou, čo znamená pre telo poriadne veľkú záťaž.

Vtedy som už mala dve medaily, čo však znamenalo veľa tlačoviek, stretnutí, osláv. Nemala som možnosť dostatočne sa zregenerovať, získať opäť silu a chuť na ďalšie preteky. Na štafete som sa snažila robiť, čo sa dalo, ale záver nebol veľmi dobrý. Jasné, že sme sa chceli dostať do prvej desiatky, ale nie všetko, čo naplánujete, sa aj štart, akoby bol jediný a posledný. Dá zo seba všetko, čo má a možno aj viac, ale sme len ľudia a nemôžeme mať medailu z každého štartu. Počas šprintu, keď som získala zlato, šlo všetko hladko, lyže boli správne pripravené, dobre sa mi strieľalo. Niekedy sa však jednoducho nedarí.

Máte nejaké hobby, pri ktorom si od biatlonu viete oddýchnuť?

S manželom a synom robievame Nordic Walking. Je to pre nás dobrý letný tréning. Nemávam však veľa voľného času. Snažím sa ho celý tráviť so synom, ktorý mi počas sezóny veľmi chýba. A veľmi rada varím, veď mám na starosti dvoch chlapov (smiech). Manžel tiež dobre varí, ale mňa to naozaj baví a rada skúšam nové recepty.

Čo vám dáva šport?

Veľmi veľa. Som pokojný, jemný, neagresívny, možno až nesmelý človek. V športe sa však prejavuje moje druhé ja. Mám možnosť ukázať svoju silnú stránku, vybuchnúť a energiu, čo v sebe mám, nasmerovať potrebným smerom. Šport si veľmi vážim a myslím, že je dôležitý aj pri výchove detí. Podporuje ich zdravie a ukazuje, že sú aj iné možnosti, než tráviť čas v bare alebo niekde drogovať.

Chystáte na športovú dráhu aj svojho syna?

Vlani už dostal darček – bežky. Keď bol menší, snažil sa všetko opakovať po rodičoch, takže sa mu chodenie na bežkách veľmi páčilo. Teraz však už trochu vyrástol a má svoje záujmy. Tento rok sa mu viac páči sánkovanie (smiech). Nechcem ho však do ničoho nútiť, nech sa sám rozhodne, čomu sa bude venovať.

Ako je to s dopingovými kontrolami? Jednu ste mali aj dnes skoro ráno, je to bežné?

Všetci biatlonisti, ktorí sme vo svetovom rebríčku na prvých tridsiatich miestach, musíme vždy oznámiť tri mesiace vopred, kde ktorý deň presne budeme a čo budeme robiť. Každý vrcholový športovec s tým musí súhlasiť. Kontrola môže prísť hocikedy kamkoľvek, aj keď som v zahraničí. Odoberá sa krv alebo moč. Počas sezóny sa pred pretekmi ešte odovzdáva aj vzorka krvi na zistenie hladiny hemoglobínu. Kontrolór navyše všade chodí s vami, aby ste nemohli vypiť alebo zjesť niečo, čo by mohlo zamaskovať nepovolenú látku. Raz ste povedali, že na olympiádu sa človek pripravuje celý život.

Jednu máte za sebou, na čo sa sústreďujete teraz?

Olympijské zlato je najvyššie ocenenie, aké môže športovec získať. Počas sezóny majú biatlonisti deväť súťaží vo svetovom pohári a po poslednom sa sčítavajú všetky body, ktoré na nich nazbierali. Vybojovať víťazstvá vo všetkých pretekoch je oveľa ťažšie než na olympiáde, lebo človek si musí udržiavať špičkovú formu počas celej sezóny a nielen pred jedným štartom. Bavili sme sa o tom s manželom a zo žartu povedal, že sa mám pokúsiť získať všetky trofeje. Je to sen a najväčšia méta každého biatlonistu. Ale nesmierne ťažká.

V každom prípade sa však pokúsim na budúcich majstrovstvách získať zlato, čo bude náročné. Po maximálnom výkone je totiž vždy ťažké dosiahnuť rovnako dobré výsledky. Viem však, že na ďalšej olympiáde chcem opäť zabojovať a pre Slovensko dosiahnuť čo najviac. Čo sa týka rodinných plánov, Jelisej by už mal rád bračeka alebo sestričku. Neviem, ako to naplánujeme, ale máme pred sebou ešte štyri roky a zatiaľ si užívame to, čo máme.

Onedlho bude Veľká noc, slávite tento sviatok aj vy?

Viem, že je na Slovensku zvykom oblievať sa vodou, ale priznám sa, že to nerobíme. Na jar však ani nemáme čas na oslavy, keďže je ešte sezóna. V Rusku oslavujeme inými tradíciami, pečieme sviatočný koláč s hrozienkami alebo chodíme do prírody zbierať bahniatka, ktoré musia byť na Veľkú noc v dome.

Anastasia Vladimirovna Kuzmina (25)