Recitátorov je menej, ale sú

BRATISLAVA. Kedysi bývali recitačné preteky v školách povinnou súčasťou hodín slovenského jazyka a literatúry. „Na triedne kolo si musel pripraviť ukážku každý, či vedel, alebo nevedel recitovať,“ spomína Darina Žoldošová, ktorej syn sa nedávno zúčastnil recitačnej súťaže. „Najpríťažlivejšími básnikmi pre túto generáciu zostáva Miroslav Válek a Jozef Urban, občas aj Milan Rúfus,“ tvrdí Čajková. Zo svetovej literatúry sa dosť často objavuje Jack Prévert, ale aj Čechov a ďalší autori ruskej, anglosaskej a hispánskej literatúry.Recitátori ale objavujú aj súčasných autorov a autorky mladej a strednej generácie.

„Dnes je to nepovinné, učiteľ vôbec nerieši triedne kolo a na školské pošle toho, kto sa niečo naučil, teda tak to je v bratislavskej škole, ktorú navštevuje syn,“ hovorí Žoldošová, ktorej sa takýto prístup učiteľov nepáči. Ona sama syna ôsmaka vedie k poézii a k prednesu.

Jaroslava Čajková, odborná pracovníčka pre umelecký prednes Národného osvetového centra má s umeleckým prednesom bohaté skúsenosti, už ako študentka vyhrávala Hviezdoslavov Kubín. Dnes priznáva, že prednes jednoducho ustupuje iným, možno atraktívnejším aktivitám. „Dobrí, inšpiratívni pedagógovia sa aj vo vyučovaní slovenského jazyka a literatúry orientujú na iné témy a oblasti, a prednesu sa nevenujú. Je to často spôsobené aj tým, že sami touto skúsenosťou neprešli, a preto nevedia pre ňu získať či nadchnúť žiakov a študentov,“ hovorí Čajková. Podľa nej by každá generácia mala mať nielen svojich Beatles a Depeche Mode, ale aj Válkov, Urbanov či Hvoreckých.

„Mnoho poeticky citlivých čitateľov vníma báseň veľmi silne, dokáže o nej rozprávať celé hodiny, ale nedokáže ju pútavo predniesť,“ povedala Čajková o stave prednesu na školách.

Cesta k umeleckému slovu

Nedá sa jednoznačne povedať, že dnešné deti zatracujú umelecký prednes. Tie najmenšie básničky recitujú radi, ich vzťah sa mení vekom a pod vplyvom okolností.

Slovenčinárka Marcela Kubríková zo Základnej školy v Topoľčanoch hovorí, že u nich v škole je málo detí, ktoré majú záujem o umelecké slovo, o prednes či poéziu. Radšej využívajú internet či televíziu. Je to pre ne jednoduchšie.

Podobne sú na tom v Dolnom Kubíne. Slovenčinárka Katarína Števonková povedala, že kedysi mávali oveľa viac recitátorov. Rozdiel vidí v tom, že zatiaľ čo v minulosti sa nábory recitátorov robili hromadne, dnes učitelia dopredu vytypujú deti, s ktorými potom pracujú. „Recitátorstvu sa venujú skôr dievčatá ako chlapci,“ konštatuje jej kolegyňa Eva Pelachová, členka poroty okresného kola Hviezdoslavovho Kubína.

Aj Daniela Petríková, riaditeľka Základnej školy na Prokofievovej ulici v Bratislave tvrdí, že s recitovaním to už nie je ako kedysi. „V školách je menej žiakov, výber talentov je teda ťažší,“ hovorí Petríková, ktorá sama učí slovenský jazyk a literatúru a tiež sa kedysi zúčastňovala umeleckého prednesu na Hviezdoslavovom Kubíne. Podľa Petríkovej problém bude aj v tom, aký má učiteľ k prednesu vzťah.

Recitácia v kostole

Marcela Kubríková upozorňuje, že ani v učebniciach literatúry nie je príliš šťastne volený spôsob usporiadania literárnych druhov. „Väčšinou je poézia na začiatku, často sa preberá skoro celý prvý polrok, pre ôsmakov a deviatakov je toho naraz príliš veľa. Vhodnejšie by bolo striedať lyriku s epikou, poéziu s prózou,“ povedala slovenčinárka.

V Základnej škole v Liptovskom Jáne začínajú badať mierny odklon detí od počítačov a internetu, ako keby už nimi boli presýtené.

„Bola som sa teraz v triedach pozrieť na školské kolo recitačných pretekov. V prvej triede som bola uveličená, aké krásne a dlhé básničky sa žiaci naučili,“ hovorí riaditeľka Jana Pivková.

Tohto roku v škole vytvorili čitáreň pri knižnici, v ktorej učia hodiny literatúry. Viera Šimovčeková hovorí, že záujem žiakov sa o literatúru zvýšil. „Je to niečo iné ako byť v triede. Tu je pohoda, skoro ako doma. A dokonca si básničky píšu sami a uverejňujeme ich v Pyramíde - školskom časopise.“

V obci školáci recitujú pravidelne na všetky sviatky, ba aj v kostole s farárom.

Nejde o ceny, ale o vzťah

Karel Dvořák učí slovenský jazyk a literatúru bratislavských stredoškolákov na Súkromnej hotelovej akadémii. Na otázku, či sa poézia medzi nimi nosí, povedal. „Nuž, nosila sa vôbec niekedy? Asi nie, nikdy to nebude masovka, nemožno chcieť, aby sa z básnických zbierok stávali bestsellery.“ Podľa Dvořáka ak chceme, aby mali mladí vzťah k poézii, učitelia by mali svojim žiakom rozprávať svoj príbeh, svoj život s literatúrou. „Čo poézia dala im, kedy ju potrebovali, ako im pomohla a podobne,“ hovorí.

„Poézia nie je literatúrou na každý deň. Ale je to potenciálny kľúč k človeku - učiteľ sa môže veľa dozvedieť o svojich žiakoch, keď sa s nimi zhovára o ich vnímaní a prežívaní poetického textu,“ tvrdí Dvořák. Domnieva sa, že najväčším problémom študentov je ich slabá vôľa namáhať si pamäť. „Naučiť sa dvadsať veršov? To nezvládnem, to sa nedá naučiť... Pritom s ľahkosťou a bez mimoriadnej námahy sa učia texty piesní, ktoré sa im páčia,“ hovorí Dvořák.

Jaroslava Čajková, ktorá má umelecký prednes v malíčku, tému uzatvára nasledovne: „Najpodstatnejšie je, že v umeleckom prednese nejde ani tak o súťaž, ale o kontakt recitátora s autorom a literatúrou. Ak si študent má čo povedať napríklad s Jánom Kostrom alebo Milanom Rúfusom, je to hodnota, ktorá v ňom zostane do konca života. A nepotrebuje ani cenu z recitačných pretekov.“

Čo vyhráva Hviezdoslavov Kubín?

• Pavol Országh Hviezdoslav: Anča, Ráchel

• Rainer Maria Rilke: Pieseň o láske a smrti Krištofa Korneta Rilkeho

• Ján Hollý: Hojka

• Miroslav Válek: Dejiny trávy, Štvornožci

• Ján Ondruš: Prehĺtanie vlasu, Makovica

• Erik Groch: Sivá a modrá

• Ivan Kolenič: Absťák

• Anton Pavlovič Čechov: Spať, len spať

• Anna Achmatovová: Vrcholiaca luna

• Milan Rúfus: Obrazy a sochy Vladimíra Kompánka

• Laco Kerata: Rozprávka

• Jozef Urban: Môj malý zúrivý Robinson

• Michail Zoščenko: Aristokratka
  
  Víťazné diela z posledných dvoch ročníkov súťaže.

Letí Ďuríčková, Hviezdoslav, Válek, ale aj Čechov

Mladí recitátori obľubujú Heviera, Urbana, Feldeka, ale aj Hviezdoslava a Válka.

BRATISLAVA. Hviezdoslavov Kubín je najstaršia a najprestížnejšia súťaž v umeleckom prednese a tvorbe divadiel poézie. Tento rok sa uskutoční už 56. ročník súťaže. Jaroslava Čajková ako študentka vyhrala Hviezdoslavov Kubín štyrikrát. Dnes ako odborná pracovníčka pre umelecký prednes Národného osvetového centra súťaž organizuje.

„Recitovať som začala spontánne od detstva, prednášala som rada a to nielen v slovenčine, ale aj v ruštine, ba aj vo francúzštine. Videnie, cítenie a následne zreteľné, precízne a šťavnaté vyslovenie slova mi jednoducho spôsobovalo radosť,“ vyznáva sa zo svojej lásky k poézii Čajková. Po vysokej škole sa už viac starala o prednes iných ako o ten svoj. Najskôr medzi deťmi, neskôr vysokoškolákmi.
„Na prekvapenie záujem detí o Hviezdoslavov Kubín stále trvá. A nielen oň, ale aj o iné recitátorské súťaže,“ hovorí odborná pracovníčka pre umelecký prednes.
Aj keď je zázemie prednesu stredoškolákov a vysokoškolákov podstatne užšie, súčasná špička, ktorá sa predstavuje v celoslovenskej konfrontácii v Dolnom Kubíne, sa vyrovná tej spred desiatok rokov, keď bol prednes oveľa rozšírenejší.

Ďuríčková aj Dušek
Najmladší recitátori podobne ako ich rodičia stále s obľubou siahajú po autoroch ako je Ľubomír Feldek, Tomáš Janovic, Daniel Hevier, Krista Bendová, Mária Ďuríčková či Dušan Dušek.

V kategóriách vyšších škôl sa podľa odborníčky darí udržiavať záujem aj o hodnotnú slovenskú klasickú poéziu. „Stabilné miesto si udržiava Janko Kráľ, v roku vlaňajších výročí si všakrecitátori všimli aj Hviezdoslava, ba aj Jána Hollého .“

(or)

Anketa

S poéziou a recitovaním sa stretli už v základných školách. Každý z nich okúsil víťazstvo v najprestížnejšej súťaži v umeleckom prednese Hviezdoslavov Kubín. Ako ich poézia poznačila?

Tatiana Linetová, redaktorka Rádia Devín - Slovenský rozhlas 3
Také vážne dotyky s poéziou som zažila na strednej škole. Na prelome 70. a 80. rokov fungovalo v Západoslovenskom kraji niečo ako experimentálna trieda recitátorov, do ktorej som sa dostala. Ten, kto mal to šťastie a zažil atmosféru tohto hnutia, natrvalo ostal verný poézii, divadlu, slovu. Poézie sa nedá vzdať. Keď ju raz prijmete do seba, je tam, aj keby ste už v živote nemohli otvoriť žiadnu knižku. A ja si ju teraz môžem vychutnávať dennodenne v rádiu.

Peter Vilhan, rozhlasový režisér
Rád som si čítal nahlas, hral rozhovory postáv. Čítaním som sa dostával do iných, slastných, dobrodružných svetov. Recitovať tak vážnejšie som začal až na vysokej. Teraz s poéziou, ale aj s prózou robím v rozhlase často, moje srdce by muselo byť ohromne veľké, keby som doň púšťal všetko, čo sa popíše. A možno by aj z toho ochorelo.

Dagmar Bruckmayerová, herečka
K poézii ma nasmerovala kedysi mama, ktorá k nej mala veľmi blízko. Je to fenomén, potrava pre dušu, iracionálno vo veršoch, ktoré nastavuje zrkadlo, ukazuje smer, delí sa o poznanie. Ešte aj na nástenke nad pracovným stolom mám prišpendlenú báseň od Zlatky Matlákovej, ktorá je úžasnou filozofiou života. Občas chodievam na jedno diskusné fórum, kde sa stretnú ľudia zhruba od 17 rokov do 70. Častou témou je práve poézia.

Autor: or