Zuzana Kocúriková: Snažím sa neuraziť múzu

Nemôžem si pomôcť, ale musím to povedať – vyzeráte naozaj výborne. Ako sa vám darí vyhýbať sa času?

No, myslím si, že čas vidieť na každom, aj na mne. Ale môžem povedať, že človek je taký starý, na koľko sa cíti a koľko má v sebe vnútornej energie. Ja mám dnes 61 rokov. Chystáme sa s partiou na lyžovačku, s priateľmi vymetáme kaviarne ako zamladi, organizujeme si rôzne výlety, babrem sa vo svojej milovanej záhrade na Záhorí, učím sa nové texty. Možno aj preto vyzerám mladšie ako mnohí iní šesťdesiatnici, ktorí zrazu začnú byť pasívni, zabudnú na svoje doterajšie záľuby a život sa im zúži na zopár stereotypov.

Vybudovali ste si svoj osobitý štýl, ktorému ste verná po celý život. Nelákala vás niekedy aspoň zmena účesu?

Rozhodne nie. A viete prečo? Pretože mi už veľa ľudí pílilo uši, aby som sa dala ostrihať, vraj som už stará. Takže sa just neostrihám!

Rovnaké dlhé vlasy máte už od čias, keď vás ako 16-ročnú „objavili“ na bratislavskom kúpalisku...

Je to už tak dávno! Na Zlatých pieskoch ma vyfotil fotograf z fi lmových štúdií na Kolibe, ktorý hľadal mladé študentky pre fi lm Zmluva s diablom. Na základe fotografi e ma režisér pozval na konkurz a o mojom ďalšom osude bolo rozhodnuté. Hneď po mojom debutovom fi lme zavítal do Československa slávny francúzsky spisovateľ a režisér Alain Robbe-Grillet, ktorý tu nakrúcal fi lm Muž, ktorý luže.

Mala som sedemnásť rokov a zrazu mal byť mojím kolegom vo fi lme Jean Louis Trintignant, ktorý bol koncom šesťdesiatych rokov vedúcou osobnosťou európskeho a svetového fi lmu, absolútnou špičkou medzi hercami! Na parížskej premiére sme sa, samozrejme, nemohli zúčastniť, ale mamin známy nám odtiaľ telefonoval: „Zuzkina hlava je na obrovskom plagáte na Champs-Élysées a má dvadsať metrov!“

Nestúpla vám sláva do hlavy?

Ale vôbec! Viete, ja som strelec a takéto veci si veľmi nepripúšťam, niečo príde a niečo iné odíde. Myslím, že je nezmyselné sa za niečím pachtiť, pretože, čo je vám súdené, to si vás nájde. A naopak, talent a pracovitosť síce môžu pomôcť, no ak nemáte to svoje šťastíčko, tak sa môžete trápiť celý život a aj tak svoj cieľ nedosiahnete... Aj preto si celý život dávam pozor, aby som neurazila svoj osud ani múzu.

Netrápili sa s vami režiséri na začiatku vašej kariéry?

Totálne! Našťastie, práve v Mužovi, ktorý luže, som príliš nehrala (smiech). Film bol nakrútený veľmi zvláštne a my sme mali na starosti len to, aby sme sa tam prechádzali a dobre vyzerali. Pre nás to bol však ohurujúci zážitok – najmä to, že sme sa prvýkrát stretli so západným kultúrnym svetom a špeciálne s francúzskymi umelcami, ktorí sa správali úplne inak, než sme boli zvyknutí, veľmi bohémsky a slobodne. Mne to vtedy vyhovovalo, pretože som bola už od strednej školy veľkou rebelantkou. V tom čase letel hippies a ja som podľa vzoru hudobníčky Sandy Shaw chodila po Bratislave zásadne bosá, vo vlastnoručne ušitých divokých modeloch alebo kratučkej minisukni.

Nemali ste pre svoj výzor opletačky?

U nás som mala problémy najmä so staršími občanmi, ktorí ma zvykli okríknuť a neraz aj opľuť. Ale na Kryme som bola odvedená aj na políciu. V šesťdesiatom ôsmom, ešte ako študentka na VŠMU, som hrala v jednom koprodukčnom československoruskom westerne. Nesmejte sa, náhodou to bol veľmi dobrý fi lm! Medzi nakrúcaním som si nahodila svoje obľúbené mini, rozpustila vlasy a bosá sa vybrala na miestne trhovisko, aby som si kúpila nejaké ovocie.

Zrazu sa tam do mňa pustili domáce ženy, ktoré vyzerali ako veľké vrany, zahalené v čiernych čepcoch. Začali ma sácať, kmásať za vlasy, akoby som bola čarodejnica. Zavolali na mňa políciu, tá ma normálne zatkla za budenie verejného pohoršenia.

Ako to celé dopadlo?

Až večer ma šéf ruskej produkcie nejako vypátral a z celého incidentu bol dosť veľký medzinárodný škandál, pretože štáb nemohol nakrúcať a fi lmovací deň bol aj v tých časoch dosť drahý. Neskôr však prišlo na rad ďalšie nedobrovoľné „uväznenie“.

V auguste k nám prišli vojská Varšavskej zmluvy, fi lmovanie bolo zastavené, no my sme sa nemohli dostať do Československa, pretože nepremávali žiadne lietadlá. Spolu s Vaškom Neckářom a Mišom Dočolomanským sme na prvé lietadlo museli čakať vyše mesiaca. Pamätám si na moment, keď sme vystupovali na letisku v Ruzyni, ako na nás mierilo zo desať Rusov samopalmi...

Vaša rodina sa o vás musela určite báť...

Rodičia nemali o mne mesiac a pol žiadne správy. V tom čase nefungovali žiadne telefóny, pošta, žiadne spoje, takže netušili, čo je so mnou a kedy sa vrátim.

Napokon ste sa však vrátili a ocitli ste sa uprostred normalizácie. Nemali ste problémy pre predchádzajúce účinkovanie v avantgardných fi lmoch?

Vôbec nie, my herci sme boli tak trochu ako v bavlnke, mali sme status akejsi výkladnej skrine komunizmu a zrejme vďaka tomu sme mali zachovanú istú slobodu. Niektorí ju aj značne využívali, pamätám si, že napríklad Ferko Dibarbora si počas nakrúcania v televízii niekedy poriadne zanadával. Hocikedy, keď sa kazili kamery alebo iná technika, vykrikoval: „Aj za tieto posrané kamery môžu komunisti!“ Našťastie, vždy mu to prešlo (smiech)!

Takže si vás rozmaznávali...

Veru, aj moja sestra mi to pripomínala. Celé detstvo sme prežili s tými istými kamarátmi v tej istej škole, ibaže zo mňa sa stala herečka a z nej výborná lekárka – anestéziologička. A často mi po tvrdom pracovnom dni vravela, že my herci si len tak hopkáme po javisku a vytešujeme sa z potlesku, no skutočný život je úplne inde...

Počas komunizmu ste hrali aj na Západe. Nelákalo vás tam zostať?

Bola mi dokonca ponúkaná zmluva od producenta Carla Pontiho. Jeho asistent sa motal okolo Jura Jakubiska, na Slovensku kupoval fi lmy pre taliansky trh, zakúpil aj Zmluvu s diablom, do ktorej dotočil zopár šteklivých scén, aby bol pre Talianov zaujímavejší. A vo fi lme si ma všimol Ponti, ktorý mi ponúkol päťročnú zmluvu k nemu do štúdia. Bola som už pripravená na odchod, no v poslednej chvíli som si to rozmyslela.

Prečo?

Viete, že už ani poriadne neviem? Najviac som sa asi zľakla toho, že budem ďaleko od svojich blízkych. Zrazu som si uvedomila, že svoju mamičku, otca, sestru, starých rodičov a známych uvidím len na Vianoce, a to sa mi zdalo neznesiteľné. Svoje rozhodnutie som však neoľutovala ani na sekundu. Dnes mám skvelú dcéru a manžela, veľa priateľov, krásnu prácu, nemám sa na čo sťažovať. Ktovie, ako by to nakoniec dopadlo v tom Taliansku, možno by som robila reklamu na spodnú bielizeň!

Ako ste sa zoznámili s vaším manželom?

Bolo to tesne po mojom príchode z nedobrovoľného pobytu v Gruzínsku. Hneď prvý večer som išla do divadelného klubu porozprávať zážitky. Čo vám budem hovoriť, rozhodne som nežila len fi lmovaním... V Gruzínsku som napríklad prežila románik so šéfom miestnej mafi e, proste hrozné! Ešte v ten večer sme sa po záverečnej presunuli k Martinovi Bútorovi. Vedľa mňa boli samí mladí umelci a fi lozofi , no mne sa asi najviac páčil jeden – bol to taký jemný, hĺbavý intelektuál, jednoducho, bol iný ako ostatní. A tak sa nesmelo začal náš vzťah s mojím budúcim manželom a trvá až doteraz.

Váš muž je režisérom. Nevyčítali vám, že ste si ho zobrali pre divadelné roly?

S týmto podozrením sa stretávam celý život. Našťastie, nie som jediná herečka, ktorá si zobrala režiséra, okrem mňa to boli aj Zdenka Studenková, Sonička Valentová, Anička Javorková alebo Deana Horváthová. Ja som predsa nikomu neublížila a napokon, „svojho“ režiséra si predsa mohli zaobstarať aj ostatné herečky (smiech)...

Posledný polrok vás okrem divadla vidieť aj v televízii. Ako sa vám hrá v seriáloch?

Je to radostná práca, pretože sú okolo mňa samí mladí ľudia, ktorí človeka nabijú novou energiou. Na druhej strane, dnes chcú diváci len mladých a pekných a my, starší herci, sa niekedy cítime ukrivdení. Aj nedávno som na pľaci stretla jedného starého známeho kameramana, s ktorým sme spolu robili 40 rokov, tak sme sa obaja potešili, že konečne sme tam aspoň dvaja veteráni...!

Máte nejakú vysnenú rolu, ktorú by ste si chceli v živote ešte zahrať?

Aj keby som mala, aj tak by som vám ju neprezradila.

Pretože nechcete uraziť múzu, nemýlim sa?

Presne tak (smiech)!

Zuzana Kocúriková (61)